Postrehy, o ktorých sa dočítate v tomto článku sú zo skúsenosti mladého mestského človeka, ktorého sa súčasná situácia dotkla naozaj minimálne. Ani zďaleka by som nechcela, aby pôsobili dojmom, že zľahčujú situáciu, v ktorej mnohí nevedia, z čoho budú ďalší mesiac žiť alebo zápasia o zdravie blízkych. Alebo len bežní rodičia, ktorí okrem práce z domu musia celý deň učiť a zabávať svoje deti. Ak ste jedným z tých, tak vám návrh pekne sa obliecť alebo dať kvety do vázy vyznie až trúfalo triviálne a preto chcem len dodať, že sa mi láme srdce, keď na vás myslím a až sa cítim previnilo za moje „luxusné“ problémy. Sme v tom spolu, a zároveň každý túto dobu prežívame trochu inak a ja sa chcem podeliť o ten môj, možno triviálny kúsok.
Často snívam o záhrade. Spomínam na všetky tie letá u babičky, kedy sme asi päťdesiatkrát za deň vybehli bosými nohami z domu rovno do záhrady, prebehli popri džungli plnej bohatých kvetov, odtrhli si trs ríbezlí z kríku rovno do úst, dali pozor, aby sme nestúpili na osu a v horúce dni len tak zaspali na tráve. Vysoký plot obrastený brečtanom nám doprial súkromie na stanovanie, oblievanie sa v plavkách alebo večerné grilovanie. Niekedy nás tie bosé nohy doviedli až na ulicu a rovno do lesa, ktorý sa nachádza asi dvesto metrov od babičkinho domu. Chodidlá nás štípali od ihličia, ale ten pocit bezstarostnej slobody stál za to.
Rozmýšľam aké by to bolo tráviť karanténu u babičky a môcť príchod jari zažiť z jej záhrady. Namiesto toho som v mojom mestskom byte a babičku v dohľadnej dobe asi neuvidím. Na byt sa ale nesťažujem. Presťahovali sme sa sem práve keď karanténa začala a všetky nové zákutia mi ešte stále denne prinášajú radosť. Vyzdobila som si ho tak, že aj karanténa medzi jeho stenami je príjemná.
Keď celá táto kríza dopadla na našu krajinu, vyzeralo to, že budem dočasne bez práce. Tento výhľad, ktorý by dlhodobo mohol pôsobiť skľúčujúco, mi prišiel práve vhod a strávila som dva týždne balením a vykladaním krabíc a nakupovaním bytových doplnkov cez internet. Usadili sme sa do nového práve ako sa dni začali oteplovať a mne to celé evokovalo letné prázdniny. Kľudne som sa mohla zobudiť a tváriť sa, že som len v nejakom peknom airbnb a celý deň si presedieť na terase s knihou. Ako introvert som sociálnu izoláciu prežívala ako príjemnú zmenu. Pri tom všetkom snívaní som ani nestihla pocítiť strach o naše živobytie, keď som zistila, že sa do práce môžem vrátiť a ešte k tomu ju vykonávať z domu – milosť, za ktorú som naozaj vďačná. Až sa hanbím priznať, ale na chvíľu mojmu zasnívanému ja, ktoré si už vymyslelo kopec projektov, ako strávi svoje nečakané prázdniny, prišlo za touto predstavou ľúto.
Odvtedy trávim dni ako väčšina Slovenska. (Alebo väčšina bezdetných mileniálov?) Pracujem z domu. Keď nepracujem, tak pravdepodobne varím alebo upratujem. Prípadne čítam alebo pozerám Netflix. Väčšina z toho sa odohráva v tej istej izbe. Náš byt ma stále neomrzel, ale po nejakom čase som na sebe začala pozorovať, ako ma tento režim svojím, stále luxusným spôsobom ubíja a tiež som si všimla maličkosti, ktoré ma aj v rutinnom zoomovom dni dokážu povzniesť na duchu.
Drobné rituály
Keď sa hranice medzi časťami dňa alebo dňami samotnými začnú rozmazávať, je veľmi ľahké nimi len tak preplávať. Sadneme si v pyžame ráno ku stolu a zrazu zistíme, že už sú dve poobede a asi by sme mali niečo obedovať. Načo sa snažiť si udržiavať rituály, keď nás k tomu konečne žiadny vonkajší vplyv nenúti. Aké oslobodzujúce môcť ostať celý deň v teplákoch a potom v nich aj zaspať, zabudnúť, že vynaliezli šampón a prežiť na cereáliách trikrát denne. Prvé dni je možno táto sloboda úžasnou úľavou, ale veľmi rýchlo nás vie dostať do zvláštneho ubíjajúce stavu. Toľko voľného času a pritom večer zaspávame frustrovaní a s pocitom viny, že ani nevieme, kam ten deň zase zmizol. Jediným pevným bodom je práca a všetko ostatné sa zlieva dokopy. To sa nedá dlho vydržať.
Spoznala som na sebe, že si ten voľný čas, ktorý mám, dokážem lepšie užiť a oceniť, ak mu dám nejaký poriadok. Je niekoľko drobných vecí, ktoré mi dokážu spríjemniť pobyt doma, potešiť ma a zamieriť moju pozornosť viac na prítomnosť. A sú to veľmi praktické veci.
1. Ustel si postel
Ráno si usteliem postel. Nie vždy sa mi do toho chce, ale všimla som si dve veci: – ak to odkladám, pohľad na rozhádzanú posteľ mi rozhádže aj myseľ a pocit, že som túto jednoduchú úlohu nedzvládla, mi vezme chuť do hocijakej inej práce – ak to hneď spravím, mám dobrý pocit z toho, že som už dnes niečo dokončila a je pre mňa radosť prísť do izby a pozrieť sa na krásne ustlanú prikrývku a vankúše (pomáha mať pekné obliečky 😀 )
2. Naplánuj si dobré raňajky
Ak sa mi pred tým vstávalo ťažko, tak teraz moja motivácia ešte klesla. Čaká ma ďalší deň doma, juhuu. Ako raňajkovému nadšencovi mi ale veľmi pomáha, keď si dopredu vymyslím nejaké dobré raňajky, na ktoré sa môžem tešiť. Len čo sa zobudím, viem presne, čo je ďalší krok v mojom dni a predstava na voňavú kávu a ovocnú kašu ma dostane z postele. V poslednej dobe som si veľmi obľúbila tento smoothie. Smoothie je na dni, keď sa mi nechce. Nahádzať ovocie do mixéru a vyliať ho do pohára zvládne každý. A pritom stále chutí úžasne a ešte mám aj dobrý pocit, že som spravila niečo zdravé pre moje telo. Raz začas sa namotivujem lievancami alebo inými spešl raňajkami. Raňajky ma dostanú z postele, ale rýchlo som zistila, že si musím stanoviť kedy skončia. Sadla by som si totiž ku káve, začala čítať knižku a ani neviem ako by sa z toho stalo celé doobedie. Preto treba nejaký ďalší rituál.
Moje obľúbené raňajkové smoothie
- šťava z 1 pomaranča
- hŕsť mrazeného lesného ovocia
- 2 lyžice ovsených vločiek
- 1 lyžička chia/ ľanových/ konopných semiačok
- 1 lyžička medu
- 1 hrnček rastlinného mlieka
3. Obleč sa pre radosť
Toto píše niekto, kto prvý týždeň karantény prežil v tých istých legínach na jógu. Podobne ako keď som chorá, prvý efekt toho, že môžem ostať v pohodlných vyťahaných handrách, na ktorých sa možno nájde nejaká diera, s neumytými vlasmi a bez make-upu je oslobodzujúci. Po nejakom čase sa ale tento outfit obráti proti mne (alebo sa na mňa tak nalepí?) a ja sa začnem cítiť mizerne, vyťahaná a deravá ako on, s fľakmi od mrazenej pizze kade tade. Dievča v tomto outfite nemá na nič energiu, nezmôže sa na kreativitu a je znechutená ako sama zo seba, tak z všetkého naokolo.
Ak ste to nezažili, tak možno ani neuveríte, ako z nej môže taká sprcha, špirála a pekné šaty urobiť nového človeka. Je úplne jedno, že ma nikto neuvidí, zrazu si kráčam bytom akoby som sa preniesla na nejakú parížsku uličku a pri každom kroku mám chuť spraviť piruetu. Teraz by sa tu hodilo nejaké porekadlo o šatách a človeku alebo šate a duchu, ale je šanca, že by som ho poplietla alebo by to bolo riadne cliché. Jednoducho, outfit, v ktorom sa cítim špeciálne, príjemne ale aj pohodlne (!) mi vie zmeniť náladu, s ktorou pristúpim k mojim denným aktivitám. Samozrejme, že to neriešim každý deň alebo si dám to isté viac dní za sebou, lebo len čo by sa z toho stala povinnosť, ktorú treba splniť, stratilo by to svoju moc. Takže, dopraj si ten pocit, že si v obyčajný deň doma, ale v krásnom outfite a s natočenými vlasmi. Krásny outfit znamená pre každého niečo iné, a mne samej sa mení podľa nálady. Vždy je to ten, v ktorom sa cítiš sama sebou.
4. Vytvor si príjemné prostredie
Všetko to začína poriadkom, čistým priestorom, zorganizovanými šuflíkami, ale veľa spravia aj tie pekné obliečky alebo čerstvé kvety vo váze. Celý deň sa nimi môžeš kochať a tešiť sa z toho, kde práve si namiesto rozmýšľania, kde by si bola radšej. Zapál si večer sviečku, len tak lebo je to pekné.
5. Zastav sa a načerpaj
Táto časť robí veľký rozdiel v mojom dni. Ak môžem, doprajem si ju aj viac krát. Uprostred zoomovania, varenia obedu, umývania riadu a písania nákupného zoznamu si nájdem túto chvíľu, kedy nič nemusím. Väčšinou si na terase spravím kávu, nejakú dobrotku k tomu, odložím mobil, zaostrím zmysly a len tak alebo s knižkou si ten moment vychutnám. Keď ma po toľkých obrazovkách bolia oči, vymením čítanie za audioknihu. Vnímam vôňu kávy, zvuky z ulice, lúče slnka, slabý vánok. Ak si k tomu čítam, tak si rada vyberiem nejakú tvorbu, ktorá ma spomalí, privedie bližšie k podstate a ďalej od toho ubehaného sveta. Posledné týždne sa naladím na myšlienky Mary Oliver a jej pozorovanie prírody počas prechádzok. Dobrá poézia vie zázračne otvoriť oči kráse.
6. Nájdi si svoj projekt
Keď sa začala karanténa, tak ako asi mnohí ľudia, aj ja som si navymýšľala, na čo všetko tento čas využijem. Všetky tie veci, čo som už dlho chcela spraviť, ale nebolo kedy. Veľké oči. Pravidelne si na rôzne prázdniny navymýšľam celý zoznam projektov, a potom mám stres z toho, ako to nestíham a buď mi to pokazí tú radosť zo samotného projektu alebo sa na to úplne vykašlem. Preto som si nechala iba dva projekty. Kúpila som si učebnicu na opakovanie španielskej gramatiky a špagáty na výrobu macrame kvetináčov. Je to tak akorát, aby som sa mohla v niečom posunúť ďalej, ale nenechala, aby ma to udusilo. Nájdi si svoj vlastný projekt a daj si slobodu ho zrealizovať svojím tempom ale aj disciplínu, aby si ho dotiahla do konca.
7. Podpor miestne podniky ako špeciálnu príležitosť
Ja som veľký fanúšik našich miestnych kaviarní a bistier a už sa neviem dočkať, až v nich zas budem môcť s priateľmi posedávať. Keď jeden za druhým začali ponúkať karanténové donáškové služby, na chvíľu som vyzerala ako niekto, kto nikdy nebol v reštaurácii a musel si to teraz za celý život vynahradiť. Normálne do reštaurácie pritom často nechodíme, ale ten pocit, že teraz nemôžme aj keby sme chceli, vo mne vzbudilo akúsi urgenciu pri každej novej donáškovej ponuke. A tak sme si raz naobjednávali obed s celkom vysokým účtom, len preto že môžme. A jedlo, na ktoré sme sa toľko tešili, nám prišlo akorát počas zoomu a tak som ešte pred tým do seba hodila kus bagety. Donášku som zjedla zohriatu v mikrovlnke o 5 hodín neskôr pri telke, kým môj manžel ďalej zoomoval v druhej izbe. A vtedy som si uvedomila, ako sme minuli pointu. Dali sme kopec peňazí za jedlo, ktoré sme si ani neužili. Rozhodla som sa, že ďalší krát, ak namiesto domáceho jedla zaplatím viac za donášku a podporím miestny podnik, spravím z toho oslavu, ako keby sme išli do reštaurácie. Jedlo si chcem poriadne vychutnať s mojou rodinou a bez telky v pozadí. Podporujme podľa možností, ale vážme si toho, že môžme. Ak ste v situácii, kedy môžete podporiť, čo tak darovať niekomu, kto si sám objednať nemôže?
8. Nastav si svoj offline režim
Je ťažké uveriť, že niekto, koho život bol už tak denne popretkávaný viruálnou prítomnosťou na sociálnych sieťach by v karanténe pocítil jej väčšiu intenzitu. Ale je to tak. Vďaka internetu sa od začiatku karantény vybudoval akýsi pocit kolektívnej skúsenosti, ktorou všetci prechádzame. Komentujeme a zdielame tlačovky, fotky v rúškach, naše voľnočasové aktivity a zážitky z karantény od toho, čo sme mali na raňajky po nacvičené rodinné koncerty. Sme síce zavretí doma, ale nikdy nie sme sami, nosíme so sebou vo vrecku celý svet. Celkom rýchlo som si na sebe všimla, ako som prirodzene prešla do nonstop online pohotovosti. Slále dostupná akémukoľvek komentáru, správe či novinke. Každé odblokovanie mobilu sa predĺžilo na niekoľko minút skrolovania, hltania informácií. Tak ako som ja cez stories prežívala deň stoviek iných ľudí, mala som nutkanie zdielať ten môj. Až som toho raz mala dosť. Zavretá sama v mojom byte, som zrazu pocítila smäd po súkromí, môcť si slobodne prejsť hodinami času bez tlaku, že ten email alebo správa sedia na mojom gauči a čakajú až zareagujem. A tak som si nastavila pravidlá. Určený deň alebo časť dňa, kedy siete obmedzím, odignorujem, schovám do šuflíka. Budem žiť inkognito bez toho, aby to všetci videli.
9. Vstaň a choď von
Myslím, že tento bod sem ani nemusím dávať. Na lúke oproti nášmu domu je posledné týždne rušná premávka a legíny v Hmku sú podozrivo vypredané.
Ja normálne oddychujem posediačky, ale sama som na sebe prekvapene spoznala, že keď zničená večer po niekoľkých hodinách vypnem zoom, namiesto odpadnutia na gauč mám potrebu ísť sa prejsť von alebo si aspoň dvadsať minút zacvičiť.
10. Prižmúr nad sebou oko
Do karantény som išla s nastavením, že ju chcem využiť a byť lepším človekom, keď skončí. Ale minule som čítala adaptáciu mojej obľúbenej básne Wild Geese od Mary Oliver, ktorú Adrie Kusserow prepísala do coronového kontextu, a prvé verše mi pripomenuli niečo dôležité, na čo som skoro zabudla.
Nemusíš byť super produktívna, nemusíš využiť karanténu, aby si na konci bola štíhlejšia, rozprávala novým jazykom, mala tú najkrajšiu záhradu alebo úžasné manželstvo.
Stále chcem tento čas využiť zodpovedne a nepremárniť ho, ale táto báseň mi pripomenula, že je to v pohode, ak to niekedy nedávam. Je v pohode, ak sa nejaký deň neprezlečiem z pyžama alebo nepôjdem na prechádzku. V svete, ktorý je už tak posadnutý efektivitou, sa táto nová výzva môže veľmi ľahko stať len ďalším spôsobom, ako na samých seba tlačiť, aby sme dosiahli nejaký štandard. Žime naplno, ale robme to pre radosť nám a nášmu okoliu, nie, aby sme splnili očakávania.