Prvýkrát som sa sem bola kuknúť presne takto pred siedmimi rokmi počas môjho magisterského štúdia, kedže môj teraz už manžel a ja sme mali za sebou už 2 roky vzťahu na diaľku. Následne, skoro 6 rokov dozadu, tri týždne po mojich magisterských štátniciach, som zbalila kufor a presťahovala sa sem natrvalo.

Viem, že ťa na druhý koniec sveta doviedla láska, ale môžeš nám povedať viac o tom, ako to vlastne celé začalo?

Všetko sa to začalo v treťom ročníku môjho bakalárského štúdia, kedy som odišla na Erasmus pobyt do Prahy. Odbor Vzdelávania dospelých asi nebol veľmi populárny, pretože som mala „až“ dve možnosti pri výbere destinácií, a Praha bola rozhodne tá viac exotická voľba. To som však vôbec nečakala, že stretnem na intráku ľudí z celého sveta a skrz to skončím na opačnej pologuli.

Na prvej intrákovej párty moja spolubývajúca stretla v kuchynke Austrálčana Michaela. Kedže stretnúť Austrálčana v našich končinách je skôr rarita, bola z toho taká nadšená, že za mnou hneď dobehla a predstavila mi ho. Žiadne iskry ani ohňostroje zo začiatku neboli, ale tak sa začalo naše veľmi dobré kamarátstvo. Nakoniec som však podľahla tomu australskému šarmu a na konci študentského pobytu sme sa dohodli, že dáme tomu vzťahu šancu.

Keď si svojho už teraz manžela spoznala, vedela si si už vtedy predstaviť, že by si sa presťahovala do Austrálie? Ako to brala tvoja rodina, keď si im povedala, že sa tam sťahuješ?

Zo začiatku som mala veľký vnútorný boj, pretože ja som vždy milovala Slovensko a nikdy som netúžila žiť v zahraničí. Na druhej strane ma však lákalo toto nečakané dobrodružstvo a mala som pocit, že nemám čo stratiť, ak to vyskúšam. Aj sme rozmyšľali, že by Michael možno prišiel na Slovensko, ale nakoniec sme sa rozhodli, že ja prídem do Austrálie a uvidíme, ako sa nám tam spoločne bude žiť.

Moji rodičia sú tí najlepší rodičia na svete. Predtým, ako som sa presťahovala Michaela stretli možno trikrát a samozrejme bol im sympatický, avšak nemali šancu ho spoznať veľmi do hĺbky. A potom ich dcéra príšla jedného dňa s rozhodnutím, že sa sťahuje na druhú stranu sveta za týmto Austrálčanom. Naozaj ich obdivujem, ako zvládli celú túto situáciu. Ak aj mali svoje pochybnosti, tak ich neukázali navonok. Iba raz sa ma opýtali, či to naozaj chcem a ak áno, tak rešpektujú moje rozhodnutie. Ich rodičovská taktika je uč sa z vlastných chýb, očividne.

Samozrejme boli aj slzy a stále sú vždy, keď sa lúčime.  Vie to byť niekedy náročné a chýbame si navzájom, ale skrz tento zážitok som sa naučila si o to viac vážiť naše spoločné chvíle. Áno, trošku klišé na záver, ale predtým som brala rodinu ako samozrejmosť.

Ako by si opísala prvé mesiace po presťahovaní a následné aklimatizovanie? Musela si si prejsť ťažkou byrokraciou? Ozaj, a v akom meste bývate?

My žijeme v Brisbane, v štáte Queensland, na východnom pobreží Austrálie. Je to krásne moderné mesto vybudované pozdĺž rieky a v porovnaní so Sydney alebo Melbourne je menšie a také domáckejšie, čo mne veľmi vyhovuje.

Musím sa priznať, že pre mňa osobne prvé mesiace boli veľmi náročné. Samozrejme, po príchode som bola nadšená, že Michael a ja konečne zdielame jeden a ten istý kontinent. Rozhodne som však nebola pripravená na všetko, čo nás čakalo na ceste k tomu, aby sme spolu mohli zostať. 

 V časoch, keď som sem prišla, boli mojou jedinou možnosťou, ako tu zostať natrvalo partnerské víza. Tie sú však veľmi drahé a nie vždy ti garantujú úspešny výsledok. Taktiež je to neskutočne zdĺhavá byrokracia, a čakaciu dobu na rozhodnutie rátaš nie v mesiacoch, ale rokoch. Funguje to tak, že ak je tvoja žiadosť úspěšná, dostaneš najprv prechodný pobyt. Potom musíš opätovne podávať nové dôkazy o tvojom vzťahu a až ked prejdeš druhým kolom posudzovania tvojej žiadosti, konečne dostaneš trvalý pobyt. Celý tento proces od podania žiadosti až do konečného rozhodnutia v mojom prípade trval tri a pol roka.

Niekde pomedzi všetky tieto papierovačky som sa snažila prísť na to, čo s mojím pracovným uplatnením, kedže ako čerstvý absolvent som v tom nemala moc jasno.  Do tohto chaosu potom prišlo austrálské leto s povestnými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu. V byte, v ktorom sme  vtedy bývali, nebola žiadna klimatizácia, takže jediné, čo si z toho obdobia pamätám boli dni nekonečného potenia sa a nočného nespánku. Teraz sa už len pousmejem, keď si spomeniem na ten prvý rok tu, ale vtedy mi do smiechu veľmi nebolo.

Nakoniec  som si našla prácu v jednej kaviarničke a popri tom zopár stáží v lokálnych vzdelávacích inštitúciach. Ako som začala spoznávať novych ľudí a zarábať nejaké tie peniažky, tak sa život konečne znormalizoval. Dokonca sme sa presťahovali do bytu s klimatizáciou, čo je tu určite povinná výbava.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo! Niekde pomedzi toto všetko som si našla záľubu v učení pilatesu, zorganizovali sme si našu mini svadbu a čo to trošku pocestovali po Austrálii a jej okolí.

Čo sú podľa teba také najväčšie kultúrne šoky, čo Slovák po príchode do Austrálie môže zažiť? Aká bola pre teba zmena klímy a ročných období?

Neviem, či je to tým neustálym prílevom slnečných lúčov a modrou oblohou, ale najväčší šok bol pre mňa zažiť, akí tu ľudia vedia byť zrelaxovaní a neformálni.

Zo Slovenska som bola zvyknutá na všetky tie formality na univerzite či v zamestnaní, kým tu to nikoho netrápi. Všetci ťa oslovujú krstným menom, žiadne drámy s titulmi, čo si osobne myslím vytvára príjemnú atmosféru v medziľudských vzťahoch.

Čo sa týka zmeny klímy, tak to som zo začiatku brala veľmi ťažko. Ja som vždy milovala každé jedno ročné obdobie pre svoju unikátnosť a s tým spojené aktivity. Tu je celý rok zeleno a buď veľmi teplo alebo menej teplo. Takže mi spočiatku chýbala tá rozmanitosť. Ale ked musíš, tak musíš a naozaj si zvykneš na všetko. Už mi ani horúce Vianoce neprídu divné.

Nalepilo sa na teba niečo z novej kultúry? Začala si nejaké nové zvyky? A čo Austrálčania – vie každý Austrálčan surfovať?:D 

Či vedia všetci surfovať bola jedna z mojich prvých otázok na Michaela. A veru som bola sklamaná jeho odpoveďou. Nie, nesurfujú všetci, a dokonca ani Michael. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikto z mojich kamarátov tu nesurfuje. Ani ja som to zatiaľ nevyskúšala, pretože vlny tu vedia byť fakt veľké a ja som odmalička mala rešpekt pred vodou. Mne je dobre sa len trošku ošpliechať v oceáne a potom utekať naspät na uterák, odkiaľ mám pekný výhľad na tie vlny. To mi stačí ku štastiu!!!

Určite sa na mňa nalepila tá austrálska pohodovosť a hľadenie si svojho. Možno je to tým veľkomestom, ale tu je každému jedno, ako vyzeráš. Nemusíš sa parádiť, aby si vyzerala reprezentatívne, lebo ideš do supermarketu. Tu ľudia vyznávajú skôr pohodu a svoj vlastný štýl obliekania, ktorý sa páči im a nemusí byť vôbec v móde. Zriedkakedy teraz používam make-up, obliekam sa ako chcem a nie ako musím, pretože som dosiahla určitú vekovú kategóriu. Je to veľmi oslobodzujúce! Dalšiu zmenu vidím v tom, že sa zo mňa stalo ranné vtáča. Ľudia tu zvyknú začínať ich deň veľmi skoro, tak aby pred robotou si už aj zacvičili aj posedeli v kaviarni. Aj vo voľné dni vstáváme s Michaelom medzi piatou a šiestou ráno a ideme sa prejsť či sadnúť si na kávu do našej obľúbenej kaviarne.

Ako vyzeral tvoj každodenný život (pred Covidom)? Viem, že rada šiješ a v poslednej dobe učíš pilates hodiny online. Môžeš nám povedať niečo o procese hľadania si práce? Je to pre cudzincov ťažké?

Pred Covidom sa môj deň začínal ráno o piatej budíkom, tak aby som bola na šiestu v práci v lokálnej kaviarni. Ako som už spomenula, tu v meste ľudia žijú aktívnym životom už od skorého rána a po prechádzke či workoute milujú svoju kávu. Kvôli tomuto sa kaviarne otvarajú častokrát už o piatej ráno. Avšak úplne naopak, ako u nás na Slovensku, zatvárajú sa už v skorých poobedných hodinách. Ak ti náhodou príde na chuť kvalitná šálka kávy neskôr poobede, musíš si ju urobiť sám.

Večery som zase učila hodiny Pilatesu alebo Barre, čo je blend baletu, jógy a pilatesu, v štúdiu kúsok od našej bytovky. Niekde pomedzi to som sa naučila trošku šiť, tak poobedia som trávila buď na svojich mini projektech alebo varila, či si študovala viac o pilatese.

Pred Covidom bol moj život celkom ubehaný, tým že som balancovala medzi dvomi celkom dosť fyzicky náročnými zamestnaniami. Takže sa priznám, že mi to minuloročné spomalenie veľmi prospelo. Zrazu som mala priestor si viac užívať moje okolie a všetko krásne, čo austrálska príroda ponúka, na čo som predtým veľa času nemala.

Tak či je tažké si tu nájsť prácu závisí od tvojej profesie alebo od toho, ci už máš nejaké tie skúsenosti za sebou. V mojom prípade som sem prišla ako úplne čerstvý absolvent vysokej školy. Bohužiaľ, tu majú problém s veľkou kopou ich vlastných absolventov. Ďalšou premennou pri hľadaní práce sú tvoje víza. Častokrát musíš mať správny typ víz, aby si sa vôbec mohla uchádzať o určité zamestanie.

Musíš byť pripravená na to, že aby si si zarobila peniaze, budeš možno musieť začať úplne od nuly alebo robiť aj niečo, čo možno nie je tvoja vysnívaná robota hneď zo začiatku. Ak sa však nevzdáš, tak postupne sa ti tie dvere začnú otvárať alebo ti prídu do cesty celkom nové možnosti. Pár rokov dozadu by mi napríklad vôbec nenapadlo, že skončím ako inštruktorka pilatesu a teraz by som to za nič nevymenila.

Samozrejme, ak sem už prídeš ako vyprofilovaný skúsený človek s dlhoročnou praxou z určitého odvetvia, tak nemusíš mať vôbec problém sa tu uplatniť. Mám kamarátku z Nemecka, ktorá bola veľmi zbehlá v marketingu a prácu si tu našla hneď.

Austrália je známa svojou výnimočnou prírodou. Aký dojem na teba spravila? Ktoré sú tvoje obľúbené prírodné miesta, ktoré by mal každý navštíviť? Súčasťou prírody sú aj zvieratá, ktorých tam máte plno. Ako veľmi tvoria súčasť austrálskej skúsenosti?

Príroda je tu nádherná, celoročne zelená s krásnymi palmami a exotickými stromami v kombinácii s oceánom. Tým, že pochádzam zo Slovenska,  vnútrozemnej krajiny, mne je najvzácnejšie byť na pobreží oceánu.

Brisbane, bohužiaľ, nemá pláže, ale to nie je problém. Stačí ti jedna hodinka autom buď smerom na sever alebo na juh a môžeš si vyberať z nespočetného množstva krásnych piesočnatých pláží, ktoré vôbec nie sú preplnené, ako zvyknú byť v Európe. Taktiež sa tu v Austrálii môžu chváliť hustými dažďovými pralesmi s vodopádmi, ktoré sú najkrajšie v letnom období, kedy trošku viac prší. Naše najobľúbenejšie miesta sa nachádzajú na Gold Coast, ako napríklad Coollangatha beach alebo Lamington National Park, či na Sunshine Coast, kde radi navštevujeme Noosa National Park a Sunshine beach.

Mnohé nádherné miesta sme videli aj počas nášho výletu karavanom pár mesiacov dozadu. Cestovali sme na sever Austrálie pozdĺž východného pobrežia a najviac som si zamilovala svetoznáme Whitsundays a White Haven beach s priezračnou vodou a bielym pieskom alebo potom trošku severnejšie tropickú Mission Beach.

Čo sa týka zvierat, tak v meste ich prítomnosť moc nepociťujem. Teda ak nerátam všade prítomné pavúky, ktoré si robia siete medzi stromami. Sú neškodné, ale pohľad na ne nie je pekný. Ak sa chceš pokochať pohľadom, či si dokonca pohladkať alebo pomaznať koalku a kengury, môžeš navštíviť miestne záchranné centrá či zoologickú záhradu. Akonáhle však vybehneš z mesta do divočiny, vieš ich vidieť aj vo voľnej prírode. Musíš si však dávať pozor, lebo ako každé divoké zvieratko, aj kengurky môžu byť nevyspitateľné a zaútočiť, ak sa cítia ohrozené.

Na jednom takom krásnom mieste ste sa s Michaelom zobrali. Na fotkách vaša svadba pôsobila celkom netradične. Ako ste si svadbu naplánovali?

Naša svadba bola na Bruny Island, čo je maličký ostrov kúsok od Hobartu na Tasmánii. My sme totižto mali naplánovaný výlet na Tasmániu a asi štyri mesiace pred odletom Michael navrhol, aby sme jednu z našich zastávok využili ako svadobnú destináciu. Ja som vždy chcela svadbu v prírode len v kruhu najbližších a bez akýchkoľvek stresov, takže som bez váhania súhlasila.

Ako svadobnú lokalitu sme si prenajali nádherné AirBnb ubytovanie priamo na pobreží ostrova, kde navôkol nebolo absolútne nikoho. Dokonca sme mali také štastie, že majitel tejto nehnuteľnosti bol šéfkuchár a ponúkol sa pripraviť pre nás svadobné pohostenie z pochúťok z jeho vlastnej záhrady.

Čo sa týka vizuálu nás dvoch, tak sme sa chceli cítiť hlavne pohodlne v súlade s krásnou prírodou okolo nás bez toho, aby sme minuli veľa peňazí. Ja som mala jednoduché vitange inšpirované smotanové šaty, ktoré som našla v lokálnom obchode, a handmade korunku a kyticu zo sušených kvetov. Michael sa potom ku mne zladil v prírodných farbách.

Pozvali sme iba našich rodičov a súrodencov. Bohužiaľ moja rodina nemohla prísť, pretože sme tú svadbu zorganizovali trošku na poslednú chvíľu a letenky nie sú najlacnejšie. Samozrejme som to chápala, ale bolo mi z toho trošku smutno. To som však vôbec netušila, ze Michael poza môj chrbát zosnoval veľkolepý plán.

Asi dva tyždne pred svadbou ma Michael večer vyzdvihol z práce ako každý utorok. Unavená som kráčala po chodbe ku dverám nášho bytu a keď som vošla dnu, nemohla som uveriť vlastným očiam. Moja sestra sedela na sedačke v našej obývačke a mamina na mňa vybehla zo spálne. Bol to jeden z najlepších dní môjho života. Brat a ocino nemohli prísť, niekto musel zostať doma a pracovať. Vďaka skypu ale mohli byť súčasťou nášho špeciálneho dňa.

Mala si možnosť pocestovať do nejakých okolitých krajín alebo ostrovov?

Nie až tak veľmi, ako by sme obaja chceli, pretože hneď zo začiatku všetky naše úspory smerovali  do všetkého okolo víz. Postupne sme si ale začali plniť naše sny.

Necelé dva roky dozadu sme karavanom precestovali severný ostrov Nového Zélandu. Bol to neuveriteľný zážitok a jednoznačne toto miesto odporúčam navštíviť. Až na to ich more mi to tam veľmi pripomínalo Slovensko. Menšie mestá, všade prítomné  horúce pramene, krásne hory a zeleno navôkol.  Pol roka na to sme sa boli pozrieť na Tasmániu, čo je opäť prírodný skvost všade, kam sa pozrieš. A naposledy sme strávili dva tyždne v karavane cestovaním na sever Austrálie a späť pozdĺž pobrežia Tichého oceánu.

A čo Austrália a gastronómia? Čo sú nejaké typické jedlá a ako sa Austrálčania stravujú?

Súčasná gatronómia v Austrálii je na fenomenálnej úrovni, za čo môžu vďačiť vplyvu všetkých národností a kultúr, ktoré ju obývajú. Vidím tu hlavne dosah ázijskej, mediteránskej kuchyne či kuchyne Blízkeho východu, ktoré sa tu skĺbili a vytvorili základ pre kulinársku kreativitu, ktorá naozaj nemá obdoby. Návšteva reštaurácií a barov je tu považovaná za kultúrny zážitok a ľudia nemajú problém minúť veľké peniaze pri tejto príležitosti. Častokrát počuješ ľudí hovoriť, že svoj depozit na ich vysnívaný dom prejedli v miestnych kaviarniach či reštauráciach.

Ak sa však bavíme iba o tradičnej austrálskej gastonómii, dúfam, že mojím názorom nikoho neurazím, ale osobne ju považujem za nie príliš zaujímavú. Je to protoyp americkej a klasickej anglickej kuchyne dokopy a zahŕňa napríklad stejky, bugre či vyprážané ryby s hranolčekmi. Čo ale jednoznačne odporúčam vyskúšať sú morské plody, ktoré sú lovené lokálne a vždy čerstvé. Veľkou pochúťkou je napríklad lokálny Moreton Bay bug či ustrice a tasmánsky losos.

Z dezertov je tu tradičná Pavlova torta a hlavne v letnom období, kedy je zdobená všakovakým čerstvým ovocím. A ked už hovorím o tom lete, Austrália má obrovský výber exotického ovocia od manga, papáje či pitaye, ktoré sú vždy zrelé a sladké a robia supermarket naozaj farebným.

Ak si chcete doma upiecť kúsok Austrálie, vyskúšajte recept na kokosové Lamingtons.

Keď spomínaš ten supermarket, čo by sme mali vyskúšať alebo zobrať domov ako suvenír?

Jednoznačne TIM TAM !! To sú kultové austrálske sušienky z tej najlepšej čokolády a tých najchutnejších príchutí na svete. Vôbec nepreháňam!

Ja veľa sladkého nejem, ale keď mám chuť si zamlsať, tak pohotovo siahnem po TIM TAM. Rozhodne ich odporúčam aj ako suvenír, len sa tak po nich zapráši, vždy keď ich prinesiem domov na Slovensko.

Nesmiem tiež zabudnúť na klasickú VEGEMITE nátierku. Na túto vedia byť rozporuplné názory od cudzincov, ale ak chceš vyskúšať niečo, čo austrálske deti jedávajú po desatročia, tak toto je tá správna voľba. Mojej rodine nechutila, ale ja som si už na ňu zvykla.

Aké sú nejaké australské sviatky alebo tradície, ktoré stoja za ten zážitok?

Musím sa priznať, toto mi veľmi chýba zo Slovenska, kde som bola zvyknutá na folklórne tradície či sviatky pomaly na „každý“  kalendárny deň v roku.

Tu žije pokope toľko národností, ktoré si myslím častokrát udržiavajú tie svoje tradície. Ak však hovoríme vo všeobecnosti, tu vyslovene nejaké špeciálne austrálske sviatky nemajú a tradície sa tu moc neudržiavajú. Samozrejme majú tu dni volna, ako napríklad pri príležitosti oslavy narodenín anglickej kráľovnej, Vianoc a Veľkej noci. Avšak všetky tieto sviatky sa berú skôr ako príležitosť pozvať rodinu na grilovačku alebo sa ide na pláž či kempovať. V januári síce oslavujú Australia Day, ale tento sviatok je sprevádzaný veľkou kontroverziou. Spadá totiž na dátum, kedy Európania obsadili Austráliu, čo je bohužiaľ začiatok veľmi smutnej histórie pre pôvodné domorodé obyvateľstvo. Kvôli tomuto veľa ľudí bojkotuje tento deň a ani my ho neoslavujeme.

V tomto ohľade mám pocit, že ja prispievam do nášho vzťahu trošku viac. Už od začiatku sa snažím vniesť tie slovenské sviatky a tradície do nášho spoločného života aj tu v Austrálii. Vždy máme Mikuláša, robím tradičné slovenské Vianoce, a každú Veľkú noc ma chce Michael zliať a vyšibať. Taktiež mu hovorievam o fašiangových sprievodoch,  prvo-májových zábavách či svätojánskych ohňoch z môjho detstva, ktoré hádam raz spoločne zažijeme. Michael toto na Slovensku miluje a cez jeho reakcie som si viac uvedomila, že aj my Slováci by sme si mali viac vážiť našu bohatú históriu a krásne tradície, ktoré máme.

Sú nejaké kultúrne rozdiely, ktoré zažívate vo vzťahu?

Na tomto sa vždy smejeme, lebo máme vymyslenú teóriu, že Michael je v skutočnosti Slovák alebo Čech v prezlečení. Jeho fascinuje všetko okolo našej kultúry, chutí mu úplne všetko, dokonca aj tie najčudnejšie veci zo slovenského jedálnička a má veľmi rád Slovákov, Čechov a Poliakov a tú takú typickú pohostinnosť. Počas našich návštev na Slovensku bolo mnoho ľudí prekvapených, keď Michael začal hovoriť po anglicky, pretože on aj vizuálne úplne zapadá do toho nášho stereotypu. Takže musím povedať, že mi vôbec napadá žiadny rozdiel spôsobený našimi kultúrami, pretože aj on sám o sebe tvrdí, že sa vôbec nestotožňuje s tou klasickou západniarskou kultúrou, ktorá tu prevláda. A taktiež ani s tou lokálnou surferskou subkultúrou. 

Je niečo, čo ti na novej kultúre vadí alebo vadilo?

Možno tým, že pochádzam z menšej dediny, chýba mi tu niekedy ten komunitný duch a tá taká pravá slovenská pohostinnosť. Aj ked sú tu ľudia veľmi milí a usmievaví, za tym úsmevom vieš častokrát pocítiť trošku takého osobného odstupu. Pamätám si, ako som sa sem len presťahovala a bývali sme na predmestí v takej malej bytovke iba so 6 bytmi. Jedno poobedie som piekla koláč a navrhla som Michaelovi, že možno donesiem kúsok susedom cez chodbu a predstavíme sa im. Vydávala som ich každé ráno po ceste do roboty, ale keď sa mi nezdravili, myslela som si, že sa musíme najprv predstaviť. Michael sa len na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa, či to myslím vážne.

Čo zo Slovenska ti najviac chýba? Od rodiny až po obľúbené sladkosti.

Najviac mi samozrejme chýba rodina a moji priatelia, s ktorými sa snažím byť v kontakte najviac, ako sa mi dá. Ale nie je to to isté, ako keby som bola doma.

Z tých prírodných krás mi veľmi chýbajú hory a vôňa ihličnatého lesa. Niežeby som predtým bola nejaký veľký horský turista, ale ten pocit, keď si v zime na horách a vdýchneš ten čerstvý vzduch s vôňou ihličia je na nezaplatenie. Toto možno vyznie divne, ale taktiež mi chýbajú zurčiace potoky. Ked Michael prišiel prvýkrát na Slovensko, pamätám si, aký bol nadšený z toho koľko potokov a riek tu máme. Vôbec som to nechápala, až kým som sa nepresťahovala do Austrálie. V okolí, kde bývame je jedna hlavná rieka a to je všetko, možno nejaké tie močariská alebo umelo vytvorené vodné kanály. Ešteže tu majú ten oceán, ktorý mi vynahradí môj potokový deficit.

Z kategórie jedlo, Michael a ja často snívame o tom, ako sa napchávame korbáčikmi, parenicou alebo pečenou kačkou s kapustou. Mne osobne ešte chýba starkin bazový sirup a z obchodu Kofola či Mila.

Čo máš na Austrálii najradšej? Aké sú jej najväčšie výhody oproti Slovensku.

Austrália je ekonomicky vyspelá krajina a dokážeš si zarobiť slušné peniaze pri výkone akejkoľvek práce. Nemusíš sa nútiť ísť študovať len určité preferované vysokoškolské odbory na to, aby si si zabezpečila finančnú slobodu do budúcna. Práve toto si myslím dáva ľuďom obrovskú slobodu pri výbere života, aký naozaj chcú pre seba. Môžeš byť automechanikom/čkou, krajčírkou/om či čašníčkou/om a žiť si naozaj spokojne, pretože robíš to, čo ťa baví, ale stále máš dostatok financií.

Taktiež je tu super, že naozaj vidíš všade navôkol, že tvoje dane idú tým správnym smerom. Cesty sú vždy opravené, chodníky rovné, parky a záhrady udržiavané a nesmiem zabudnúť na krásne a voňave verejné toalety skoro na každom rohu.

Plánujete tam ostať alebo by ste sa radi niekedy vrátili na Slovensko?

Radi by sme prišli na Slovensko na nejaký ten čas. V Austrálii sa žije výborne a som spokojná, len je to veľmi ďaleko od rodiny a priateľov. A keď jedného dňa prídu deti, neviem si predstaviť, že moja rodina nebude súčasťou ich každodenného života. Michael so mnou zdiela tento názor a veľmi sa teší na Slovensko. Do budúcna si dokonca vieme predstaviť žiť medzi oboma kontinentami, lebo moje aj Michaelove zamestanie vie byť kompletne online. Možno letné sídlo v Austrálii a zimné na Slovensku!

Čo by si poradila niekomu, kto by sa raz chcel zo Slovenska presťahovať do Austrálie?

Ak ťa to láka, určite choď do toho!! Je skvelé mať príležitosť žiť v úplne inej krajine a ešte aj podnebí. Samozrejme, má to aj svoje výzvy, ale tie nech ťa neodradia. Stojí to za to!

Ak sa však nechceš dostať do nechcenej situácie, určite si poriadne prečítaj všetko okolo víz a čo ti dané víza umožňujú, lebo tu to naozaj neberú na ľahkú váhu.

Lamingtons nájdete vo väčšine tradičných australských kaviarní či cukrární. Pripravujú sa aj s džemom aj bez džemu alebo dokonca s krémovou plnkou. Základ je mäkkučké piškotové cesto obalené v čokoládovej poleve a kokose.

Aj keď vás až ku výslednej kokosovej kocke delí viacero krokov, príprava Lamingtons je jednoduchá. Začneme tým, že si upečieme piškotové cesto, ktoré nakrájame na kocky. S rozmermi sa naozaj môžeme pohrať. Čokoládovou polevou kocky ešte naberú na objeme.

Kocky prekrojíme napoli a potrieme džemom.

Zlepené kocky potom opatrne dvomi vidličkami namočíme do čokoládovej polevy tak, aby bola kocka pokrytá zo všetkých strán. Polevu necháme poriadne odkvapkať, aby ostal len tenký náter.

A šup s kockou do kokosu. Poriadne ju v ňom vyváľame a necháme stuhnúť.

Recept na asi 20 kociek

Ingrediencie

Korpus:

• 125g hladkej múky
• 1,5 lyžičky prášku do pečiva
• 25g kukuričného škrobu
• 130 masla izbovej teploty
• 130 kryštáľového cukru
• 1 vanilkový cukor
• 2 vajíčka
• 80ml mlieka

Posyp:

• Malinový džem
• asi 200g kokosu
• 330g práškového cukru
• 130g kvalitnej čokolády na varenie
• 10g masla
• 80ml mlieka

Postup

1. Rúru predhrejeme na 180°C stupňov. Plech o rozmeroch asi 20 x 20cm vymastíme maslom a vysypeme múkou.
2. V mise zmiešame suché ingrediencie a mixérom do nich primiešame vajíčka, maslo a mlieko. Mixujeme, až kým sa nám nevytvorí jemné cesto.
3. Cesto vylejeme do formy a pečieme asi 30 minút. Otestujeme špajdľou, či je vo vnútri upečené. Prípadne ho prikryjeme alobalom, aby veľmi nezhnedlo. Hotové cesto necháme vychladnúť a nakrájame ho na kocky rovnakej veľkosti.
4. Každú kocku v strede prekrojíme, potrieme vrstvou džemu a zlepíme dokopy.
5. Maslo s čokoládou roztopíme vo vodnej kúpeli do jemnej polevy. Následne do nej pridáme práškový cukor a mlieko a všetko premiešame do hustej, ale tekutej omáčky.
6. Lamingtons poskladáme tak, že dvomi vidličkami každú zlepenú kocku namočíme do čokolády, necháme poriadne odkvapkať a následne ju vyváľame v miske s kokosom a odložíme na mriežku alebo papier na pečenie stuhnúť. Najlepšie je hotové kocky na chvíľu odložiť do chladu, aby poleva poriadne stuhla. Skladujeme v uzavretej nádobe.