Je život letušky taký, aký sa nám z diaľky zdá? Ktoré sú najkrajšie miesta, ktoré vďaka tejto práci navštívila? Aký je život v Dubaji? A ako v Emirátoch vyzeral príchod Covidu? Ďakujem Maťke, že nám ukázala kus zo života letušky a verím, že vám jej príbehy prídu také zaujímavé ako mne:) Ak by ste chceli sledovať jej cesty, nájdete ju na instagrame ako martina2nudzikova.

Ako si dostala nápad ísť na konkurz letušky? Bolo to niečo, o čom si už dlhšie premýšľala?

Nad prácou letušky som premýšľala už dlhé roky. Istou inšpiráciou sa mi stal  film Letuška prvej triedy a vždy som mala túžbu cestovať. Avšak prvotné kroky a rozhodnutie pre prácu letušky v skutočnosti začali až na konci vysokoškolské štúdia.

V čom spočíva práca letušky u Emirates? Aké zodpovednosti máš počas letu?

Hoci to na prvý pohľad vyzerá, že letuška je len servírka v oblakoch, realita je trošku iná. Samotný výcvik letušky zahŕňa okrem servisu aj celkovú znalosť lietadla, bezpečnostných opatrení a prostriedkov, znalosť prvej pomoci a základnej sebaobrany, či zvládnutie problematického pasažiera. Našťastie nie je nutné aplikovať všetky získané informácie na každom lete. Normálne prebiehajúci let spočíva v bezpečnostnej kontrole lietadla a jeho vybavenia, kontroly cateringu, postaranie sa o zákazníkov, ich komfortu a bezpečnosti, servisu, distribúcie a zberu pomôcok a produktov a následného „upratania“ lietadla. Samozrejme stane sa, že niekedy z vás musí byť záchranár prvej pomoci, psychológ, babysiter, pátrač skrytých pokladov, policajt, či požiarnik Sam pripravený na zásah. 

Čím je spoločnosť Emirates a práca pre ňu špecifická alebo odlišná od iných spoločností?

Spoločnosť Emirates sa vyznačuje svojou multi-kultúrnosťou, čo znamená, že na palube lietadla nájdete posádku zloženú niekedy z 26 rôznych národností hovoriacou 30 jazykmi, čím by mala byť pokrytá jazyková bariéra takmer pre každého cestujúceho. Na druhej strane Emirates sa spája s vysokokvalitnými službami, tým pádom aj požiadavky na letušku sú dosť vysoké. Veľa nalietaných hodín, niekedy minimálny rest medzi službami, neustála profesionalita a stres.  

Aké dlhé lety väčšinou máš?

V spoločnosti Emirates máme kratšie i dlhšie lety. Kratšie lety sú riešené formou „otočky“, čo znamená, že po pristaní v danej krajine ani nevystúpime z lietadla a ideme naspäť. Takéto lety sa pohybujú v rozhraní 1-5 hodín. Dlhšie lety sú 6 až 17 hodín (najdlhší let na Nový Zéland).

Počas letu sa môže všeličo nevyspytateľné stať. Ako vás na túto prácu vytrénovali?

Už od začiatku sme sa učili fungovať v rôznych časových rozmedziach, čím nás pripravovali na prácu v každom možnom čase. Hlavne prvé 3 týždne sa nás snažili vystaviť stresovým situáciám, púšťali nám videá leteckých nehôd, trénovali nás v simulátoroch reagovať na katastrofálne scenáre (dokonca sme sa šmýkali po nafukovacom rafte z lietadla, či skákali do vody) a učili nás absorbovať veľké množstvo informácií za krátky čas. Tréning zahŕňal taktiež kurz prvej pomoci (aj ako porodiť dieťa), spacifikovanie pasažiera a sebaobrany, úpravy, make-upu a nosenia uniformy a nakoniec servisu.   

Funguje to tak, že keď sa raz všetko naučíš, už to ide samo automaticky alebo je to skôr o neustálych výzvach?

Samotný tréning bol len nejakou výzbrojou, ale človek sa neustále učí na základe výziev, ktorým musí zakaždým čeliť. Každý človek, národnosť a let je iný a letuška sa musí naučiť, ako komunikovať a jednať s jednotlivými pasažiermi. Zároveň musíme na sebe neustále pracovať, udržovať sa vo forme, dbať na svoju postavu a výzor a hlavne dbať na svoje zdravie. Opakované zdravotné incidenty sa odrážali na osobných záznamoch a mohli priniesť letuškám problémy. Každoročne postupujeme opakovací test a kurzy, ktoré nám pomáhajú zoznámiť sa s novými predpismi a oživiť si informácie, ktoré sme na začiatku nadobudli.

V akých nečakaných situáciách si sa počas letu ocitla?

Na tréningu sa nás snažili pripraviť na všetky možné scenáre, ale vždy sa môže vyskytnúť niečo, čo ste nečakali. Vždy sa pýtam samej seba, ako by som sa naozaj zachovala v danej situácií. V mojom prípade som sa našťastie stretla maximálne so silnými turbulenciami, pri ktorých dôverujete pilotom, že vedia, čo robia a zdravotnými problémami ako sú odpadnutia, silné krvácania z nosa, mŕtvica, či neschopnosť poriadne dýchať.

Máš skvelú možnosť zažiť kultúrny rozdiel medzi národnosťami na palube. S kým sa ti najlepšie lieta a kto sú najnáročnejší pasažieri?  A čo Slováci?

Vo všeobecnosti si myslím, že charakter ľudí sa v lietadle mení a nie vždy je najlepšie hodnotiť na základe skúsenosti z lietadla. Veľmi rada lietam s pasažiermi z Austrálie a Nového Zélandu, ktorí sú veľmi slušní a poväčšine bezproblematickí. Sú národnosti, ktoré sa k vám správajú panovačne, povrchne, ako k sluhovi alebo k niečomu podradnému a neustále niečo požadujú. Vtedy sú lety náročnejšie. Vždy sa poteším, keď mám na palube Slovákov alebo Čechov, lebo sa cítite „ako doma“.

Verejnosť často považuje prácu letušky za dream job, ale nie vždy vidí, čo sa skrýva za týmto cestovateľským životom. Aká je každodenná realita, ktorú nevidíme alebo čo je na tejto práci najťažšie?

Nedostatok spánku, vyčerpanie, samota, bytie ďaleko od rodiny a priateľov, práca počas sviatkov, zmeškanie dôležitých rodinných udalostí, neustále usmievanie sa na palube, hoci je to pre vás veľmi ťažké sa usmievať, nie vždy dobré zaobchádzanie od pasažierov a život s kufrom v ruke.

A čo je na tom naozaj také dreamy? Čo máš na nej najradšej a čo by ti chýbalo, keby si skončila?

Určite možnosť skočiť kedykoľvek na nejaké lietadlo a ocitnúť sa „za chvíľku“ na inom mieste, ubytovania v krásnych hoteloch a určite ten pocit, keď kráčate cez letisko v uniforme letušky.

Na tvojom instagrame postupne začali pribúdať pestrofarebné fotky z každého kúta sveta. Podarí sa ti pri každom pracovnom lete aj navštíviť miestnu krajinu?

Ja sa snažím layovery vždy využiť naplno, čo znamená, že spánok ide do úzadia. Poväčšine máme tak 20 hodín na návštevu danej krajiny, ktoré som sa snažila využiť do poslednej minúty a na hoteli stráviť najmenej času. Na niektoré destinácie sa dostanete viackrát, tým pádom kúsok po kúsku môžete objavovať rôzne zákutia.  

Musí byť náročné po dlhom lete vymeniť spánok za výlet, keď ťa následne čaká let nazad. Máš ako letuška nejaké výhody pri cestovaní, okrem toho, keď letíš pracovne?

Naša spoločnosť nám v každej destinácii zaisťuje hotel, ktorý nám niekedy pomáha usporiadať tour na danom mieste, ponúka mapy, tipy a spôsob, ako sa kde dostať. Rovnako miestni turistickí sprievodcovia poznajú, v ktorom hoteli prespávame a kedy prilietame, častokrát nás už čakajú na recepcii. Posádka si taktiež odovzdáva informácie o danej destinácii prostredníctvom sociálnych sietí a veľkým pomocníkom je samozrejme starý dobrý google. Veľakrát ako zamestnanci leteckej spoločnosti dostávame zľavy.

Ktoré boli najkrajšie miesta, ktoré si vďaka práci mohla navštíviť?

Mojou obľúbenou destináciou sú Austrália a Nový Zéland, návšteva Hobittonu bol pre mňa jedným zo splnených snov. Z opačného konca sveta je to určite Brazília a Rio de Janeiro. Ale každá miesto malo svoje čaro.

Kde si bola najviac krát?

Deklarovala som, že viem hovoriť po čínsky, tým pádom sa moje lety najviac orientovali na Činu (v Pekingu a Shanghaji som ako doma) a Áziu vo všeobecnosti.

Aké destinácie máš ešte len na zozname, kam sa raz túžiš pracovne či nepracovne pozrieť?

Cestovanie je tak trochu ako závislosť. Na začiatku máte malý zoznam miest, ktoré by ste chceli vidieť, ale s navštívením ďalšieho miesta sa zoznam narastá. Určite by som veľmi rada ešte videla národné parky v USA a Kanade, Aljašku, či Viktóriine vodopády v Afrike.

Ako u ostatných zamestnancov Emirates, tak aj ty sa vraciaš domov do Dubaja, kde vám spoločnosť poskytuje ubytovanie. Ako sa v takomto kozmopolitnom mieste býva?

Musím sa priznať, že som s Dubajom veľmi dlho bojovala a keď som mala tri dni voľna medzi letmi, tak som sa vždy snažila odletieť. Trvalo mi najmenej 3 roky sa tu ako tak zabývať a nájsť si priateľov. Stále je to však pre mňa „zlatá klietka“ a chýba mi zeleň, ale určite môžem povedať, že sa Dubaj stal jedným z mojich domovov.

A konkrétne, aké je to byť ženou v arabskej krajine? Aké sú najväčšie kultúrne rozdiely, s ktorými si sa tam stretla?

Dubaj je veľmi moderný a určite nie je tak prísny, ako okolité arabské krajiny. Samozrejme, snažím sa rešpektovať arabskú kultúru a obliekať sa slušne, čo poväčšine znamená zakryté kolená a ramená. Občas sa mi stane na palube, že pasažier nechce hovoriť so mnou, ale s mužom, ale poväčšine som ako žena nemala problémy. Sú však krajiny, kde keď priletíme nemôžeme vyjsť von, lebo nemáme sukne zakrývajúce členky a pokrývku hlavy. Moje hodnotenie vychádza však z perspektívy cudzinky a verím, že pre miestne ženy platia iné pravidlá.

Aké sú nejaké výhody a nevýhody Dubaja, ako miesta na bežný život?

Veľa ľudí nazýva život v Dubaji komfortným, čo je do veľkej miery pravda. Nemusíte ani vyjsť z bytu, všetko od potravín, cez služby ako kozmetiku či upratovaciu službu až po osobného trénera si môžete objednať k vám domov. Neustály prístup k taxíkom, k internetu, 24 hodinové obchody, množstvo zábavných centier… . Jednou z vecí, čo na Dubaji mám veľmi rada je takmer neustály slnečný svit, čo určite prispieva k lepšej nálade. Výhody sa môžu vidieť aj ako nevýhody, pretože spôsobujú neustále cestovné zápchy, ruch, stres veľkomesta, priveľká horúčava v letných mesiacoch a jednou z najväčšou nevýhod sú vysoké náklady na život.

Veľa ľudí sem ide práve na dovolenku, ale čo sem privádza ľudí žiť?

Myslím, že hlavne financie, teplo, more a komfort.

Ako tráviš svoje voľné dni, keď nikam neletíš?

Cvičím, stretávam sa s priateľmi, chodím do kostola, venujem sa rôznym koníčkom ako maľovaniu, čítaniu kníh, či návšteve kina. Asi také bežné veci.

Spomínala si, že na každom lete pracuješ s úplne inými kolegami a možno sa už nikdy na rovnakom lete znovu nestretnete. Bolo ťažké si nájsť komunitu priateľov?

Áno, bolo to veľmi ťažké. Zo začiatku som dostávala rady, že by som sa mala začleniť do skupiny, ktorá nezahŕňa letušky, lebo každá máme iný rozvrh. Na druhej strane sa človek ani s nikým iným moc nemal šancu stretnúť. Som vďačná za môj kostol a biblické skupinky, ktoré mi pomohli nájsť sipriateľov. Rovnako sa stalo, že niekedy na lete ste si s niekým veľmi sadli a rozhodli ste sa stretávať aj mimo letov. Ale všetko vyžadovalo čas.   

Ako vyzeral začiatok Covidu z pohľadu letušky a ako rýchlo zareagovali Emirates?

Zo začiatku Covidu sme ako jedna z mála spoločností lietali do Číny a nemohli nosiť masky. Ja sama som sa tak nakazila niečím, čo až príliš pripomínalo koronu, ale namiesto testovania ma spoločnosť poslala naspäť do práce. (Keď si často vezmete voľno zo zdravotných dôvodov, môžete mať problém. Preto veľa letušiek pracuje aj cez chorobu). Postupom však Emirates rýchlo zareagovalo na situáciu, najskôr zatvorili letisko, neskôr spustili len repatriačné lety a nakoniec sa prispôsobili situácii tak, aby zabezpečili čo najbezpečnejší spôsob lietania.  To zahŕňalo dezinfekciu lietadla po každom lete, vzdialenostné rozostupy, zvýšené hygienické opatrenia a letuškám upravili uniformu tak, aby sme boli čo najviac chránené.

V čom všetkom sa kvôli pandémii tvoja práca zmenila?

Naša práca sa rapídne zmenila. Už to nie je o cestovaní. Sme radi, ak vôbec nejaký let máme. Veľa z letov sú otočky, takže v danej krajine ani nezostaneme. A ak áno, musíme byť zavretí na izbách a nevychádzať von. Určite sa nemôžem sťažovať na nedostatok spánku, či minimálny rest, práve naopak, každý sa teší, keď môže do služby ísť.  Jednou z drastických zmien bolo masívne vyhadzovanie, čomu sa vzhľadom na situáciu nedalo vyhnúť. Polovica letušiek a pilotov musela odísť. A samozrejme sa k tomu pridávajú rôzne iné opatrenia, PCR testy a podobne.

Vieš si predstaviť túto prácu robiť dlhodobo? Ako dlho sa väčšina ľudí zdrží a čo ich vedie k tomu, že odídu?

Určite nie. Je mnoho letušiek, ktoré sa rozhodnú pre túto prácu dlhodobo a zabezpečia si život tak, aby popritom zvládali aj rodinu aj sa finančne zabezpečili do budúcnosti, ale poväčšine je to záležitosť pár rokov, kedy si človek pocestuje svet a zarobí nejaké peniaze. Myslím, že každému postupne začne chýbať normálny život s pravidelnou rutinou, rodina, priatelia, fungovanie na jednom mieste a samozrejme aj šanca kariérne sa niekde posunúť. V niektorých prípadoch sú to aj zdravotné problémy, či únava.

Už dlhšie Emu sledujem práve cez Instagram a okrem jej angažovania s komunitou svojich sledovateliek ma často inšpiruje kúskami svojho života v Paríži, o ktoré sa každodenne podelí. Či už sa rúti po majestnátnom bulvári alebo si vyberá z výkladu gurmánskych syrov, na okamih sa prenesiem do tých pouličných zákutí a nechám sa obliať francúzskou atmosférou, encore un peu plus, s’il vous plaît.

Ema, ďakujem ti, že si nás pozvala na takúto prehliadku po tvojom Paríži a tešíme sa, že môžeme nazrieť aj do kúsku tvojho života.

Ako si sa do Paríža vlastne dostala a ako dlho tam už žiješ?

Už to bude desať rokov! Je neskutočné, ako nám ten život letí pred očami. Prišla som sem na vysokú školu, hneď po nej začala pracovať, teda, hľadat si prácu (nebolo to až také ľahké), k práci som si po čase našla lásku (pravú?) a som tu doteraz. Jednu celú dekádu.

Pamätáš si ešte na prvý dojem po presťahovaní?

Mala som osemnásť a prišla sem s mojím najlepším kamošom. Boli sme mladí, blázniví a totálne nezodpovední. Veď sme predsa v Paríži! A bez rodičov!

Vhupla som do tohto parížskeho života na plné obrátky, do krvi sa do neho zamilovala a už nikdy neodmilovala. Aj keď ma za tie roky poriadne potrápil.

Ako sa odvtedy tvoj život zmenil?

Vyrástla som tu. Stala sa ženou. Od bláznivej tínedžerky som prešla k dospelosti a zodpovednosti za seba a svoj život. Alebo skôr k zisteniu, o čom tá zodpovednosť je.

Prebrala si nejaké zvyky alebo chute miestneho života? A naopak, sú nejaké slovenské návyky, ktoré si pevne držíš?

Hovorí sa, že prostredie nás ovplyvňuje a ja tomu verím, ale zostávam hrdou Slovenkou. Paríž ma ovplyvnil aj v tom, že som začala pomalšie jesť a všade chodiť pešo. 

Čo na Francúzsku (Francúzoch) najviac miluješ?

Ich chuť k jedlu a extrémne dlhé večere vonku, pri pospájaných stoloch a hlasnej hudbe.

Čomu sa momentálne pracovne venuješ a ako sa tvoja práca premieta aj do tvojho osobného života?

Som PR manažérka pre módne značky. Zároveň píšem do nášho Vogue.

Veľa energie vkladám aj do podcastu Témy Emy a milujem našu Som bohyňa komunitu. 

Ako si prežívala a prežívaš celú situáciu s Covidom?

Od minulého októbra pracujem iba z domu. Postavila som si tu svoj office so skladateľným mini stolom a chodiacim pásom. Kvet mi ladí s obrazom a všade kde sa dá, si lepím post-its s nápadmi. Pracuje sa mi tu krásne.:)

Odporučila by si nejaké dobré návyky, ako zvládnuť lockdown?

Veľmi mi pomohla denná rutina a zdravý životný štýl. Potrebovala som oddeliť pracovný týždeň od víkendu a dať si pravidlá. Len tak, pre samú seba, aby som si mala začo dopriať syr na bagete s pohárom vína.

Na instagrame adresuješ prevažne slovenské publikum. Ako vnímaš svoje cieľové publikum a rozhodovala si sa niekedy, v akom jazyku budeš postovať či to vyšlo skôr prirodzene na slovenčinu?

Zo začiatku som postovala väčšinou len pekné obrázky a úryvky z mojich článkov vo Vogue, takže mi prišlo prirodzené rozprávať po slovensky. A možno sa takto cítim bližšie k domovu, neviem.

A moje baby su skvelé! Božské

„Čau lasa“ Napriek množstvu tvojich followerov často svojmu publiku tykáš a oslovuješ ich veľmi osobne, ako keby si sa práve rozprávala s tvojou dôvernou kamarátkou. Možno to aj odráža to, ako sa za samotnými views vybudovala už celá komunita dievčat, ktoré ťa občas aj žiadajú o rady do života.

Je to veľká zodpovednosť a väčšinou si netrúfam dávať rady. Ved vieš, že ani ja si často neverím:)

Ako vidíš svoju rolu ako tvár tejto komunity a aké hodnoty či inšpiráciu by si ženám, ktoré ťa sledujú rada odovzdala?

Len aby sme sa ľúbili. Rešpektovali, akceptovali a snažili sa byť čo najlepšími verziami seba samých. Svet je oveľa krajší, keď vieš, že si jeho stredom.

Ktoré sú pre teba nejaké inšpiratívne francúzky?

Milujem štýl Lei Sfez. A počúvať Angèle. Lolita Jacobs má skvelé kreatívne videnie. Je ich veľa – inšpiratívnych, krásnych, štýlových francúzok. Ale to aj Sloveniek:)

Ktoré stereotypy, čo sa o francúzoch rozprávajú podľa teba nie sú pravda?

Nepríjemní čašníci. Alebo to, že ti ľudia na ulici nepomôžu, keď nevieš jazyk.

Podľa mňa záleží, koho stretneš a kedy. Aj ja som niekedy nepríjemná. Keď mám hormonálne nálady, ľudia ma na tej ulici radšej zďaleka obchádzajú.

Na čo by sa mal podľa teba Slovák pripraviť pred tým, než sa vyberie do Paríža?

Aby tu všetko ochutnal, ovoňal, vyskúšal a ani na sekundu nezavrel oči.

Ako najradšej tráviš voľný čas v Paríži?

Prechádzam sa. Bez cieľa. A hľadám umenie. Na stenách, na zemi, v metre.

Umenie sú ľudia okolo teba a koláč v miestnej pâtisserie. Ak to tak vnímaš. Snažím sa to tak vnímať. Je mi potom krajšie na svete.

Aké sú tvoje top miesta mimo tradičnej turistickej cestičky?

Určite sa choď pozrieť na street art do Buttes aux cailles.

Akými slovami by si Paríž opísala?

Láska a nenávisť.

Gastronómia sa zdá byť taká mohutná téma, keď sa rozprávame o Francúzsku. Prenikli súčasné vegan/ gluten či lactose-free trendy aj do tohto raja tradičných bagiet a café au lait?

Jasné! Sú tu všelijaké skvelé coffeeshopy, či veganské pâtisseries. Aj my ich s frajerom v tieto dni vyhľadávame a potom si ich pre seba navzájom bodujeme, nech vieme, kam sa vrátiť a skúsiť iný koláč. Ale v klasickom Café ti café au lait s iným mliekom ako plnotučným neurobia.

Ktoré z takých echt francúzskych jedál a potravín by sme isto mali ochutnať?

Nezabudni ísť do La Grande Epicerie v St Germaine. A vyskúšaj tam úplne všetko.

Sladké cez slané, kyslé cez pikantné. Všetko.

Z toľkého množstva výborných reštaurácií a kaviarní je ťažké si vybrať. Máš nejaké obľúbené miesta, ktoré by si odporúčila? Čo je na nich pre teba výnimočné? A na akú cenovú kategóriu sa máme pripraviť?

Ja milujem Les Philosophes v Marais. Ale myslím si, že je to skôr taká melanchólia, chodili sme tam ešte s mamčou, ked sme si robili svoje predĺžené víkendy v Paríži. Majú kvalitné potraviny a super výhľad. Baví ma sadnúť si na terasu a sledovať ľudí. Tu ich uvidíš stovky. Potom rada chodím do reštík z Big Mamma Group. Je to séria talianskych reštaurácií, cenovo dostupných, s naozaj dobrými ingredienciami a krásnym prostredím.

Kebyže máme navštíviť iba jednu galériu/múzeum, kam by si nás vzala?

Galerie Perrotin.

Čo sa teraz v Paríži nosí? Ako by si opísala parížsku pouličnú módu, ak taká je. A aký je tvoj dream outfit, keď vyrazíš do ulíc?

Parížsky štýl je veľmi minimalistický a pohodlný. Práve to je na ňom to trendy, alebo stylé. Môj dream outfit je každý, v ktorom sa cítim dobre.

Obľúbený francúzsky film?

La vie d’Adèle

Obľúbené francúzske slovo?

Bref

Čo ti zo Slovenska najviac chýba?

Rodina. A halušky.

Plánuješ sa niekedy presťahovať naspäť?:)

On sait jamais.:) (Nikdy nevieš)

Všetky fotky v tomto článku sú z osobného archívu Emy Müller.

Prvýkrát som sa sem bola kuknúť presne takto pred siedmimi rokmi počas môjho magisterského štúdia, kedže môj teraz už manžel a ja sme mali za sebou už 2 roky vzťahu na diaľku. Následne, skoro 6 rokov dozadu, tri týždne po mojich magisterských štátniciach, som zbalila kufor a presťahovala sa sem natrvalo.

Viem, že ťa na druhý koniec sveta doviedla láska, ale môžeš nám povedať viac o tom, ako to vlastne celé začalo?

Všetko sa to začalo v treťom ročníku môjho bakalárského štúdia, kedy som odišla na Erasmus pobyt do Prahy. Odbor Vzdelávania dospelých asi nebol veľmi populárny, pretože som mala „až“ dve možnosti pri výbere destinácií, a Praha bola rozhodne tá viac exotická voľba. To som však vôbec nečakala, že stretnem na intráku ľudí z celého sveta a skrz to skončím na opačnej pologuli.

Na prvej intrákovej párty moja spolubývajúca stretla v kuchynke Austrálčana Michaela. Kedže stretnúť Austrálčana v našich končinách je skôr rarita, bola z toho taká nadšená, že za mnou hneď dobehla a predstavila mi ho. Žiadne iskry ani ohňostroje zo začiatku neboli, ale tak sa začalo naše veľmi dobré kamarátstvo. Nakoniec som však podľahla tomu australskému šarmu a na konci študentského pobytu sme sa dohodli, že dáme tomu vzťahu šancu.

Keď si svojho už teraz manžela spoznala, vedela si si už vtedy predstaviť, že by si sa presťahovala do Austrálie? Ako to brala tvoja rodina, keď si im povedala, že sa tam sťahuješ?

Zo začiatku som mala veľký vnútorný boj, pretože ja som vždy milovala Slovensko a nikdy som netúžila žiť v zahraničí. Na druhej strane ma však lákalo toto nečakané dobrodružstvo a mala som pocit, že nemám čo stratiť, ak to vyskúšam. Aj sme rozmyšľali, že by Michael možno prišiel na Slovensko, ale nakoniec sme sa rozhodli, že ja prídem do Austrálie a uvidíme, ako sa nám tam spoločne bude žiť.

Moji rodičia sú tí najlepší rodičia na svete. Predtým, ako som sa presťahovala Michaela stretli možno trikrát a samozrejme bol im sympatický, avšak nemali šancu ho spoznať veľmi do hĺbky. A potom ich dcéra príšla jedného dňa s rozhodnutím, že sa sťahuje na druhú stranu sveta za týmto Austrálčanom. Naozaj ich obdivujem, ako zvládli celú túto situáciu. Ak aj mali svoje pochybnosti, tak ich neukázali navonok. Iba raz sa ma opýtali, či to naozaj chcem a ak áno, tak rešpektujú moje rozhodnutie. Ich rodičovská taktika je uč sa z vlastných chýb, očividne.

Samozrejme boli aj slzy a stále sú vždy, keď sa lúčime.  Vie to byť niekedy náročné a chýbame si navzájom, ale skrz tento zážitok som sa naučila si o to viac vážiť naše spoločné chvíle. Áno, trošku klišé na záver, ale predtým som brala rodinu ako samozrejmosť.

Ako by si opísala prvé mesiace po presťahovaní a následné aklimatizovanie? Musela si si prejsť ťažkou byrokraciou? Ozaj, a v akom meste bývate?

My žijeme v Brisbane, v štáte Queensland, na východnom pobreží Austrálie. Je to krásne moderné mesto vybudované pozdĺž rieky a v porovnaní so Sydney alebo Melbourne je menšie a také domáckejšie, čo mne veľmi vyhovuje.

Musím sa priznať, že pre mňa osobne prvé mesiace boli veľmi náročné. Samozrejme, po príchode som bola nadšená, že Michael a ja konečne zdielame jeden a ten istý kontinent. Rozhodne som však nebola pripravená na všetko, čo nás čakalo na ceste k tomu, aby sme spolu mohli zostať. 

 V časoch, keď som sem prišla, boli mojou jedinou možnosťou, ako tu zostať natrvalo partnerské víza. Tie sú však veľmi drahé a nie vždy ti garantujú úspešny výsledok. Taktiež je to neskutočne zdĺhavá byrokracia, a čakaciu dobu na rozhodnutie rátaš nie v mesiacoch, ale rokoch. Funguje to tak, že ak je tvoja žiadosť úspěšná, dostaneš najprv prechodný pobyt. Potom musíš opätovne podávať nové dôkazy o tvojom vzťahu a až ked prejdeš druhým kolom posudzovania tvojej žiadosti, konečne dostaneš trvalý pobyt. Celý tento proces od podania žiadosti až do konečného rozhodnutia v mojom prípade trval tri a pol roka.

Niekde pomedzi všetky tieto papierovačky som sa snažila prísť na to, čo s mojím pracovným uplatnením, kedže ako čerstvý absolvent som v tom nemala moc jasno.  Do tohto chaosu potom prišlo austrálské leto s povestnými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu. V byte, v ktorom sme  vtedy bývali, nebola žiadna klimatizácia, takže jediné, čo si z toho obdobia pamätám boli dni nekonečného potenia sa a nočného nespánku. Teraz sa už len pousmejem, keď si spomeniem na ten prvý rok tu, ale vtedy mi do smiechu veľmi nebolo.

Nakoniec  som si našla prácu v jednej kaviarničke a popri tom zopár stáží v lokálnych vzdelávacích inštitúciach. Ako som začala spoznávať novych ľudí a zarábať nejaké tie peniažky, tak sa život konečne znormalizoval. Dokonca sme sa presťahovali do bytu s klimatizáciou, čo je tu určite povinná výbava.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo! Niekde pomedzi toto všetko som si našla záľubu v učení pilatesu, zorganizovali sme si našu mini svadbu a čo to trošku pocestovali po Austrálii a jej okolí.

Čo sú podľa teba také najväčšie kultúrne šoky, čo Slovák po príchode do Austrálie môže zažiť? Aká bola pre teba zmena klímy a ročných období?

Neviem, či je to tým neustálym prílevom slnečných lúčov a modrou oblohou, ale najväčší šok bol pre mňa zažiť, akí tu ľudia vedia byť zrelaxovaní a neformálni.

Zo Slovenska som bola zvyknutá na všetky tie formality na univerzite či v zamestnaní, kým tu to nikoho netrápi. Všetci ťa oslovujú krstným menom, žiadne drámy s titulmi, čo si osobne myslím vytvára príjemnú atmosféru v medziľudských vzťahoch.

Čo sa týka zmeny klímy, tak to som zo začiatku brala veľmi ťažko. Ja som vždy milovala každé jedno ročné obdobie pre svoju unikátnosť a s tým spojené aktivity. Tu je celý rok zeleno a buď veľmi teplo alebo menej teplo. Takže mi spočiatku chýbala tá rozmanitosť. Ale ked musíš, tak musíš a naozaj si zvykneš na všetko. Už mi ani horúce Vianoce neprídu divné.

Nalepilo sa na teba niečo z novej kultúry? Začala si nejaké nové zvyky? A čo Austrálčania – vie každý Austrálčan surfovať?:D 

Či vedia všetci surfovať bola jedna z mojich prvých otázok na Michaela. A veru som bola sklamaná jeho odpoveďou. Nie, nesurfujú všetci, a dokonca ani Michael. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikto z mojich kamarátov tu nesurfuje. Ani ja som to zatiaľ nevyskúšala, pretože vlny tu vedia byť fakt veľké a ja som odmalička mala rešpekt pred vodou. Mne je dobre sa len trošku ošpliechať v oceáne a potom utekať naspät na uterák, odkiaľ mám pekný výhľad na tie vlny. To mi stačí ku štastiu!!!

Určite sa na mňa nalepila tá austrálska pohodovosť a hľadenie si svojho. Možno je to tým veľkomestom, ale tu je každému jedno, ako vyzeráš. Nemusíš sa parádiť, aby si vyzerala reprezentatívne, lebo ideš do supermarketu. Tu ľudia vyznávajú skôr pohodu a svoj vlastný štýl obliekania, ktorý sa páči im a nemusí byť vôbec v móde. Zriedkakedy teraz používam make-up, obliekam sa ako chcem a nie ako musím, pretože som dosiahla určitú vekovú kategóriu. Je to veľmi oslobodzujúce! Dalšiu zmenu vidím v tom, že sa zo mňa stalo ranné vtáča. Ľudia tu zvyknú začínať ich deň veľmi skoro, tak aby pred robotou si už aj zacvičili aj posedeli v kaviarni. Aj vo voľné dni vstáváme s Michaelom medzi piatou a šiestou ráno a ideme sa prejsť či sadnúť si na kávu do našej obľúbenej kaviarne.

Ako vyzeral tvoj každodenný život (pred Covidom)? Viem, že rada šiješ a v poslednej dobe učíš pilates hodiny online. Môžeš nám povedať niečo o procese hľadania si práce? Je to pre cudzincov ťažké?

Pred Covidom sa môj deň začínal ráno o piatej budíkom, tak aby som bola na šiestu v práci v lokálnej kaviarni. Ako som už spomenula, tu v meste ľudia žijú aktívnym životom už od skorého rána a po prechádzke či workoute milujú svoju kávu. Kvôli tomuto sa kaviarne otvarajú častokrát už o piatej ráno. Avšak úplne naopak, ako u nás na Slovensku, zatvárajú sa už v skorých poobedných hodinách. Ak ti náhodou príde na chuť kvalitná šálka kávy neskôr poobede, musíš si ju urobiť sám.

Večery som zase učila hodiny Pilatesu alebo Barre, čo je blend baletu, jógy a pilatesu, v štúdiu kúsok od našej bytovky. Niekde pomedzi to som sa naučila trošku šiť, tak poobedia som trávila buď na svojich mini projektech alebo varila, či si študovala viac o pilatese.

Pred Covidom bol moj život celkom ubehaný, tým že som balancovala medzi dvomi celkom dosť fyzicky náročnými zamestnaniami. Takže sa priznám, že mi to minuloročné spomalenie veľmi prospelo. Zrazu som mala priestor si viac užívať moje okolie a všetko krásne, čo austrálska príroda ponúka, na čo som predtým veľa času nemala.

Tak či je tažké si tu nájsť prácu závisí od tvojej profesie alebo od toho, ci už máš nejaké tie skúsenosti za sebou. V mojom prípade som sem prišla ako úplne čerstvý absolvent vysokej školy. Bohužiaľ, tu majú problém s veľkou kopou ich vlastných absolventov. Ďalšou premennou pri hľadaní práce sú tvoje víza. Častokrát musíš mať správny typ víz, aby si sa vôbec mohla uchádzať o určité zamestanie.

Musíš byť pripravená na to, že aby si si zarobila peniaze, budeš možno musieť začať úplne od nuly alebo robiť aj niečo, čo možno nie je tvoja vysnívaná robota hneď zo začiatku. Ak sa však nevzdáš, tak postupne sa ti tie dvere začnú otvárať alebo ti prídu do cesty celkom nové možnosti. Pár rokov dozadu by mi napríklad vôbec nenapadlo, že skončím ako inštruktorka pilatesu a teraz by som to za nič nevymenila.

Samozrejme, ak sem už prídeš ako vyprofilovaný skúsený človek s dlhoročnou praxou z určitého odvetvia, tak nemusíš mať vôbec problém sa tu uplatniť. Mám kamarátku z Nemecka, ktorá bola veľmi zbehlá v marketingu a prácu si tu našla hneď.

Austrália je známa svojou výnimočnou prírodou. Aký dojem na teba spravila? Ktoré sú tvoje obľúbené prírodné miesta, ktoré by mal každý navštíviť? Súčasťou prírody sú aj zvieratá, ktorých tam máte plno. Ako veľmi tvoria súčasť austrálskej skúsenosti?

Príroda je tu nádherná, celoročne zelená s krásnymi palmami a exotickými stromami v kombinácii s oceánom. Tým, že pochádzam zo Slovenska,  vnútrozemnej krajiny, mne je najvzácnejšie byť na pobreží oceánu.

Brisbane, bohužiaľ, nemá pláže, ale to nie je problém. Stačí ti jedna hodinka autom buď smerom na sever alebo na juh a môžeš si vyberať z nespočetného množstva krásnych piesočnatých pláží, ktoré vôbec nie sú preplnené, ako zvyknú byť v Európe. Taktiež sa tu v Austrálii môžu chváliť hustými dažďovými pralesmi s vodopádmi, ktoré sú najkrajšie v letnom období, kedy trošku viac prší. Naše najobľúbenejšie miesta sa nachádzajú na Gold Coast, ako napríklad Coollangatha beach alebo Lamington National Park, či na Sunshine Coast, kde radi navštevujeme Noosa National Park a Sunshine beach.

Mnohé nádherné miesta sme videli aj počas nášho výletu karavanom pár mesiacov dozadu. Cestovali sme na sever Austrálie pozdĺž východného pobrežia a najviac som si zamilovala svetoznáme Whitsundays a White Haven beach s priezračnou vodou a bielym pieskom alebo potom trošku severnejšie tropickú Mission Beach.

Čo sa týka zvierat, tak v meste ich prítomnosť moc nepociťujem. Teda ak nerátam všade prítomné pavúky, ktoré si robia siete medzi stromami. Sú neškodné, ale pohľad na ne nie je pekný. Ak sa chceš pokochať pohľadom, či si dokonca pohladkať alebo pomaznať koalku a kengury, môžeš navštíviť miestne záchranné centrá či zoologickú záhradu. Akonáhle však vybehneš z mesta do divočiny, vieš ich vidieť aj vo voľnej prírode. Musíš si však dávať pozor, lebo ako každé divoké zvieratko, aj kengurky môžu byť nevyspitateľné a zaútočiť, ak sa cítia ohrozené.

Na jednom takom krásnom mieste ste sa s Michaelom zobrali. Na fotkách vaša svadba pôsobila celkom netradične. Ako ste si svadbu naplánovali?

Naša svadba bola na Bruny Island, čo je maličký ostrov kúsok od Hobartu na Tasmánii. My sme totižto mali naplánovaný výlet na Tasmániu a asi štyri mesiace pred odletom Michael navrhol, aby sme jednu z našich zastávok využili ako svadobnú destináciu. Ja som vždy chcela svadbu v prírode len v kruhu najbližších a bez akýchkoľvek stresov, takže som bez váhania súhlasila.

Ako svadobnú lokalitu sme si prenajali nádherné AirBnb ubytovanie priamo na pobreží ostrova, kde navôkol nebolo absolútne nikoho. Dokonca sme mali také štastie, že majitel tejto nehnuteľnosti bol šéfkuchár a ponúkol sa pripraviť pre nás svadobné pohostenie z pochúťok z jeho vlastnej záhrady.

Čo sa týka vizuálu nás dvoch, tak sme sa chceli cítiť hlavne pohodlne v súlade s krásnou prírodou okolo nás bez toho, aby sme minuli veľa peňazí. Ja som mala jednoduché vitange inšpirované smotanové šaty, ktoré som našla v lokálnom obchode, a handmade korunku a kyticu zo sušených kvetov. Michael sa potom ku mne zladil v prírodných farbách.

Pozvali sme iba našich rodičov a súrodencov. Bohužiaľ moja rodina nemohla prísť, pretože sme tú svadbu zorganizovali trošku na poslednú chvíľu a letenky nie sú najlacnejšie. Samozrejme som to chápala, ale bolo mi z toho trošku smutno. To som však vôbec netušila, ze Michael poza môj chrbát zosnoval veľkolepý plán.

Asi dva tyždne pred svadbou ma Michael večer vyzdvihol z práce ako každý utorok. Unavená som kráčala po chodbe ku dverám nášho bytu a keď som vošla dnu, nemohla som uveriť vlastným očiam. Moja sestra sedela na sedačke v našej obývačke a mamina na mňa vybehla zo spálne. Bol to jeden z najlepších dní môjho života. Brat a ocino nemohli prísť, niekto musel zostať doma a pracovať. Vďaka skypu ale mohli byť súčasťou nášho špeciálneho dňa.

Mala si možnosť pocestovať do nejakých okolitých krajín alebo ostrovov?

Nie až tak veľmi, ako by sme obaja chceli, pretože hneď zo začiatku všetky naše úspory smerovali  do všetkého okolo víz. Postupne sme si ale začali plniť naše sny.

Necelé dva roky dozadu sme karavanom precestovali severný ostrov Nového Zélandu. Bol to neuveriteľný zážitok a jednoznačne toto miesto odporúčam navštíviť. Až na to ich more mi to tam veľmi pripomínalo Slovensko. Menšie mestá, všade prítomné  horúce pramene, krásne hory a zeleno navôkol.  Pol roka na to sme sa boli pozrieť na Tasmániu, čo je opäť prírodný skvost všade, kam sa pozrieš. A naposledy sme strávili dva tyždne v karavane cestovaním na sever Austrálie a späť pozdĺž pobrežia Tichého oceánu.

A čo Austrália a gastronómia? Čo sú nejaké typické jedlá a ako sa Austrálčania stravujú?

Súčasná gatronómia v Austrálii je na fenomenálnej úrovni, za čo môžu vďačiť vplyvu všetkých národností a kultúr, ktoré ju obývajú. Vidím tu hlavne dosah ázijskej, mediteránskej kuchyne či kuchyne Blízkeho východu, ktoré sa tu skĺbili a vytvorili základ pre kulinársku kreativitu, ktorá naozaj nemá obdoby. Návšteva reštaurácií a barov je tu považovaná za kultúrny zážitok a ľudia nemajú problém minúť veľké peniaze pri tejto príležitosti. Častokrát počuješ ľudí hovoriť, že svoj depozit na ich vysnívaný dom prejedli v miestnych kaviarniach či reštauráciach.

Ak sa však bavíme iba o tradičnej austrálskej gastonómii, dúfam, že mojím názorom nikoho neurazím, ale osobne ju považujem za nie príliš zaujímavú. Je to protoyp americkej a klasickej anglickej kuchyne dokopy a zahŕňa napríklad stejky, bugre či vyprážané ryby s hranolčekmi. Čo ale jednoznačne odporúčam vyskúšať sú morské plody, ktoré sú lovené lokálne a vždy čerstvé. Veľkou pochúťkou je napríklad lokálny Moreton Bay bug či ustrice a tasmánsky losos.

Z dezertov je tu tradičná Pavlova torta a hlavne v letnom období, kedy je zdobená všakovakým čerstvým ovocím. A ked už hovorím o tom lete, Austrália má obrovský výber exotického ovocia od manga, papáje či pitaye, ktoré sú vždy zrelé a sladké a robia supermarket naozaj farebným.

Ak si chcete doma upiecť kúsok Austrálie, vyskúšajte recept na kokosové Lamingtons.

Keď spomínaš ten supermarket, čo by sme mali vyskúšať alebo zobrať domov ako suvenír?

Jednoznačne TIM TAM !! To sú kultové austrálske sušienky z tej najlepšej čokolády a tých najchutnejších príchutí na svete. Vôbec nepreháňam!

Ja veľa sladkého nejem, ale keď mám chuť si zamlsať, tak pohotovo siahnem po TIM TAM. Rozhodne ich odporúčam aj ako suvenír, len sa tak po nich zapráši, vždy keď ich prinesiem domov na Slovensko.

Nesmiem tiež zabudnúť na klasickú VEGEMITE nátierku. Na túto vedia byť rozporuplné názory od cudzincov, ale ak chceš vyskúšať niečo, čo austrálske deti jedávajú po desatročia, tak toto je tá správna voľba. Mojej rodine nechutila, ale ja som si už na ňu zvykla.

Aké sú nejaké australské sviatky alebo tradície, ktoré stoja za ten zážitok?

Musím sa priznať, toto mi veľmi chýba zo Slovenska, kde som bola zvyknutá na folklórne tradície či sviatky pomaly na „každý“  kalendárny deň v roku.

Tu žije pokope toľko národností, ktoré si myslím častokrát udržiavajú tie svoje tradície. Ak však hovoríme vo všeobecnosti, tu vyslovene nejaké špeciálne austrálske sviatky nemajú a tradície sa tu moc neudržiavajú. Samozrejme majú tu dni volna, ako napríklad pri príležitosti oslavy narodenín anglickej kráľovnej, Vianoc a Veľkej noci. Avšak všetky tieto sviatky sa berú skôr ako príležitosť pozvať rodinu na grilovačku alebo sa ide na pláž či kempovať. V januári síce oslavujú Australia Day, ale tento sviatok je sprevádzaný veľkou kontroverziou. Spadá totiž na dátum, kedy Európania obsadili Austráliu, čo je bohužiaľ začiatok veľmi smutnej histórie pre pôvodné domorodé obyvateľstvo. Kvôli tomuto veľa ľudí bojkotuje tento deň a ani my ho neoslavujeme.

V tomto ohľade mám pocit, že ja prispievam do nášho vzťahu trošku viac. Už od začiatku sa snažím vniesť tie slovenské sviatky a tradície do nášho spoločného života aj tu v Austrálii. Vždy máme Mikuláša, robím tradičné slovenské Vianoce, a každú Veľkú noc ma chce Michael zliať a vyšibať. Taktiež mu hovorievam o fašiangových sprievodoch,  prvo-májových zábavách či svätojánskych ohňoch z môjho detstva, ktoré hádam raz spoločne zažijeme. Michael toto na Slovensku miluje a cez jeho reakcie som si viac uvedomila, že aj my Slováci by sme si mali viac vážiť našu bohatú históriu a krásne tradície, ktoré máme.

Sú nejaké kultúrne rozdiely, ktoré zažívate vo vzťahu?

Na tomto sa vždy smejeme, lebo máme vymyslenú teóriu, že Michael je v skutočnosti Slovák alebo Čech v prezlečení. Jeho fascinuje všetko okolo našej kultúry, chutí mu úplne všetko, dokonca aj tie najčudnejšie veci zo slovenského jedálnička a má veľmi rád Slovákov, Čechov a Poliakov a tú takú typickú pohostinnosť. Počas našich návštev na Slovensku bolo mnoho ľudí prekvapených, keď Michael začal hovoriť po anglicky, pretože on aj vizuálne úplne zapadá do toho nášho stereotypu. Takže musím povedať, že mi vôbec napadá žiadny rozdiel spôsobený našimi kultúrami, pretože aj on sám o sebe tvrdí, že sa vôbec nestotožňuje s tou klasickou západniarskou kultúrou, ktorá tu prevláda. A taktiež ani s tou lokálnou surferskou subkultúrou. 

Je niečo, čo ti na novej kultúre vadí alebo vadilo?

Možno tým, že pochádzam z menšej dediny, chýba mi tu niekedy ten komunitný duch a tá taká pravá slovenská pohostinnosť. Aj ked sú tu ľudia veľmi milí a usmievaví, za tym úsmevom vieš častokrát pocítiť trošku takého osobného odstupu. Pamätám si, ako som sa sem len presťahovala a bývali sme na predmestí v takej malej bytovke iba so 6 bytmi. Jedno poobedie som piekla koláč a navrhla som Michaelovi, že možno donesiem kúsok susedom cez chodbu a predstavíme sa im. Vydávala som ich každé ráno po ceste do roboty, ale keď sa mi nezdravili, myslela som si, že sa musíme najprv predstaviť. Michael sa len na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa, či to myslím vážne.

Čo zo Slovenska ti najviac chýba? Od rodiny až po obľúbené sladkosti.

Najviac mi samozrejme chýba rodina a moji priatelia, s ktorými sa snažím byť v kontakte najviac, ako sa mi dá. Ale nie je to to isté, ako keby som bola doma.

Z tých prírodných krás mi veľmi chýbajú hory a vôňa ihličnatého lesa. Niežeby som predtým bola nejaký veľký horský turista, ale ten pocit, keď si v zime na horách a vdýchneš ten čerstvý vzduch s vôňou ihličia je na nezaplatenie. Toto možno vyznie divne, ale taktiež mi chýbajú zurčiace potoky. Ked Michael prišiel prvýkrát na Slovensko, pamätám si, aký bol nadšený z toho koľko potokov a riek tu máme. Vôbec som to nechápala, až kým som sa nepresťahovala do Austrálie. V okolí, kde bývame je jedna hlavná rieka a to je všetko, možno nejaké tie močariská alebo umelo vytvorené vodné kanály. Ešteže tu majú ten oceán, ktorý mi vynahradí môj potokový deficit.

Z kategórie jedlo, Michael a ja často snívame o tom, ako sa napchávame korbáčikmi, parenicou alebo pečenou kačkou s kapustou. Mne osobne ešte chýba starkin bazový sirup a z obchodu Kofola či Mila.

Čo máš na Austrálii najradšej? Aké sú jej najväčšie výhody oproti Slovensku.

Austrália je ekonomicky vyspelá krajina a dokážeš si zarobiť slušné peniaze pri výkone akejkoľvek práce. Nemusíš sa nútiť ísť študovať len určité preferované vysokoškolské odbory na to, aby si si zabezpečila finančnú slobodu do budúcna. Práve toto si myslím dáva ľuďom obrovskú slobodu pri výbere života, aký naozaj chcú pre seba. Môžeš byť automechanikom/čkou, krajčírkou/om či čašníčkou/om a žiť si naozaj spokojne, pretože robíš to, čo ťa baví, ale stále máš dostatok financií.

Taktiež je tu super, že naozaj vidíš všade navôkol, že tvoje dane idú tým správnym smerom. Cesty sú vždy opravené, chodníky rovné, parky a záhrady udržiavané a nesmiem zabudnúť na krásne a voňave verejné toalety skoro na každom rohu.

Plánujete tam ostať alebo by ste sa radi niekedy vrátili na Slovensko?

Radi by sme prišli na Slovensko na nejaký ten čas. V Austrálii sa žije výborne a som spokojná, len je to veľmi ďaleko od rodiny a priateľov. A keď jedného dňa prídu deti, neviem si predstaviť, že moja rodina nebude súčasťou ich každodenného života. Michael so mnou zdiela tento názor a veľmi sa teší na Slovensko. Do budúcna si dokonca vieme predstaviť žiť medzi oboma kontinentami, lebo moje aj Michaelove zamestanie vie byť kompletne online. Možno letné sídlo v Austrálii a zimné na Slovensku!

Čo by si poradila niekomu, kto by sa raz chcel zo Slovenska presťahovať do Austrálie?

Ak ťa to láka, určite choď do toho!! Je skvelé mať príležitosť žiť v úplne inej krajine a ešte aj podnebí. Samozrejme, má to aj svoje výzvy, ale tie nech ťa neodradia. Stojí to za to!

Ak sa však nechceš dostať do nechcenej situácie, určite si poriadne prečítaj všetko okolo víz a čo ti dané víza umožňujú, lebo tu to naozaj neberú na ľahkú váhu.

Mnohí ťa už poznajú či už osobne alebo z instagramu, ale mohla by si sa trošku predstaviť pre tých, ktorí o tebe počujú po prvý raz? Ako si sa do Ameriky vlastne dostala?

Volám sa Kaja, pochádzam z celkom veľkej rodiny (vyrástla som so siedmimi ďalšími súrodencami!). Som z Bratislavy, kde som aj dokončila strednú školu (anglické bilingválne gymnázium C.S.Lewisa). Po zmaturovaní som začala študovať Dejiny Umenia na filozofickej fakulte Univerzity Komenského, no tak rýchlo, ako som začala som aj skončila. Po dvoch týždňoch som sa už do školy nevrátila, lebo som cítila, že sa musím/chcem venovať svojmu umeniu. Keď sa teraz pozriem späť, som si istá, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, no vtedy mi nebolo všetko jedno. Krátko potom, teda koncom roka 2019, som odletela do Coloráda navštíviť svojho (vtedy) priateľa. No veci sa udiali tak, že som tu už aj zostala. V januári 2020 sme sa zasnúbili a presne dva mesiace potom aj vzali. Od vtedy som sa žiaľ ešte nedostala späť domov na Slovensko kvôli imigračnému procesu či korone. Zatiaľ to bol šialený prvý rok manželstva, no aj tak je nám nad slnko jasné, že rozhodnutia, ktoré sme urobili boli tie správe…respektíve tie, ktoré sme vo vnútri cítili, že sú správne pre nás a ani náhodou ich neľutujem. Všetko do seba zatiaľ krásne zapadlo.

Ako ste naplánovali svadbu? Mala si nejaké detaily, po ktorých si dlho túžila a ktoré sa ti podarilo zrealizovať?

Naša svadba nebola vôbec konvenčná, ale myslím, že to bolo všetko krásne tak, ako to bolo. Ešte v marci sme mali malinký obrad iba s Ryanovou rodinou a zopár kamarátmi. Vymenili sme si sľuby a prstene na kopci nad mestom s výhľadom na obrovskú priehradu. Bolo to krásne a naozaj v ten deň mrzlo. Celé to trvalo asi 20 minút a mali sme oblečené biele svetre…žiadne šaty ani nič podobné. Potom sme sa celá skupina išli najesť do reštaurácie, podpísali sme papiere, a noc sme strávili v hoteli. Bolo to skvelé, lebo sme nemali žiaden stres. Jediné, čo je mi ľúto je to, že tam s nami nemohla byť aj moja rodina. Našu väčšiu svadobnú oslavu sme mali až o pár mesiacov na to, v augute, kedy nám to opatrenia už dovolili. Bola to celkom ležérna záhradná slávnosť, na ktorej sme sa už aj riadne vyfešákovali. Mala som biele šaty, obrovskú kyticu a Ryan samozrejme oblek. Na večeru sme mali šalát a pizzu a ako zákusok ovocie a cookies. Ako hovorím, my dvaja sme celkom ležérni a chceli sme, aby to naša oslava aj pekne odzrkadľovala.

Profil máš pod menom Kaiah, asi aby sa Američanom dobre vyslovoval, volajú ťa tak aj v Amerike?

Presne tak, ak by to bolo po našom ako „Kaja“, vyslovovali by to ako „Kadža“, čo je podľa mňa fakt hrozné. Keď idem ku doktorovi a vyslovujú moje celé meno „Karolína“, je to vždy “Karolajna”, čo sa mi tiež nepáči, ale už som si na to tak zvykla, že ich ani neopravím. Je pre mňa jednoduchšie ich nechať tak. Ryan sa tomu vždy čuduje a stále mi hovorí, že by som im mala povedať, aby ma volali „Kaiah“, ak sa mi nechce vysvetľovať výslovnosť mena Karolína.

Kedy si sa do USA prvý krát pozrela, kam presne to bolo a aký dojem si po príchode mala? Čo ťa na Amerike prekvapilo?

Prvýkrát som letela do Ameriky v roku 2017 na výmenný pobyt. Dostala som štipendium na americkej univerzite v Montane. Leteli sme spolu aj s kamarátom a pristáli sme na letisku v Seattli. Hneď nás privítala obrovská americká vlajka, všade boli koberce, čo mi prišlo strašne zvláštne, no a potom…potom som išla na záchod. Doteraz si pamätám ten šok z amerických záchodov, haha. Ak ste boli v Amerike, tak asi rozumiete, čo myslím. A ak nie, nuž, neviem, čo k tomu povedať. Je v nich viac vody, sú menej súkromné – vačšinou sú medzi dverami obrovské škáry a nesplachujú sa tlačítkami, ale pákami. No a potom, keď sme sa konečne dostali do Billings v Montane a vyšli von z letiska, boli pre mňa obrovským šokom aj tie obrovské autá a neskutočné široké cesty! Do teraz ma to fascinuje.

Sú nejaké rozdiely, ktoré si začala pociťovať až po nejakej dobe, čo si tam bývala? Na ktoré prvotné šoky si si zase rýchlo zvykla a už ti neprišli čudné?

Dlhšie mi trvalo zvyknúť si na to, ako sa Američnia všetkým zdravia. Keď vojdete do kaviarne, hneď to ide “Ahoj, ako sa máš zlatíčko?”…niekedy aj len tak na ulici. Samozrejme nečakajú siahodlhú odpoveď, je to pre nich len súčasťou pozdravu. No mne to vždy prišlo zvláštne… Načo sa pýtať, ak nechcú počuť odpoveď? Ale popravde aj na to som si už úplne zvykla a začala som to robiť aj sama bez toho, aby som si to uvedomovala.

V čom to podľa teba majú Američania oveľa lepšie vymyslené, a čo si zas teraz možno viac vážiš na Slovensku?

Customer service je tu omnoho omnoho lepší. Už som sa úplne prestala báť ísť niečo vrátiť či vymeniť, ak treba. Doma na Slovensku z toho mám strašné traumy, lebo som vždy mala pocit, že tých pracovníkov veľmi otravujem. To má člověk pocit, že to robia s radosťou a úplne bez problémov.

Na Slovensku máme zase omnoho lepší systém MHD-čky. To mi tu dosť chýba, kedže nemám vodičák…

Čo sú nejaké slovenské zvyky, tradície, sviatky ktoré by si si rada uchovala? A zase, ktoré americké si ťa získali?

Už dva roky za sebou sme oslávili Vianoce aj 24. (Tu sa oslavuje až ráno 25.). My sme si to skombinovali. Na Štedrý večer pripravím tradičnú slovenskú večeru, teda zemiakový šalát a rezne, a potom ráno rozbalíme darčeky. Páči sa mi to takto skombinované. Dokonca sa mi teraz páči (aj keď to nie je úplne tradícia ako taká), že je tu zvykom sa všetkým pozdraviť, páči sa mi, že je normálne sa porozprávať s predavačkou v potravinách. Je to také oveľa príjemnejšie podľa mňa. Ale popravde, ja nie som veľmi zaťažená na tradície, takže mi vôbec nevadí ich meniť a upraviť podľa potreby, podľa toho, čo nám spoločne vyhovuje.

Povedz nám niečo o mestečku, v ktorom bývate? Aké sú jeho najväčšie výhody a nevýhody?

Bývame v meste Fort Collins na severe Colorada, počet obyvateľstva je cca 150 tisíc, takže to vôbec nie je také veľké. Je to veľmi príjemné miesto na bývanie. Je tu veľa mladých rodín, veľa bohatých štvrtí s peknými domami a hlavne krásny výhľad na hory hádam z každého uhla. Nie je tu veľa vysokých budov, takže máte vždy pocit, že nebo je obrovitánske, čo je podľa mňa skvelé. Na druhej strane mi trochu chýba taká ozajská mestská atmosféra, s ktorou som vyrástla v Bratislave. Před tým, než som sem priletela som bývala v byte blízko pri hrade. To je niečo, čo tu člověk nenájde…krásne staré budovy, nekonečne inšpirujúca architektúra, ten vek a charakter, ktorý je taký výrazný v každom európskom meste tu veľmi chýba.

Obľúbené miesta vo Fort Collins?

Čo sa týka prírody, je to určite Horsetooth reservoir — teda to miesto, kde sme mali náš svadobný obrad. Dokonca sa dá ísť na menšiu túru až hore na Horsetooth Rock, čo je veľmi príjemný výlet. Najlepšie ísť buď na východ alebo západ slnka. Je odtiaľ krásny výhľad na celé mesto. No a čo sa týka mesta, najradšej mám asi jeho kaviarne…Či už Bindle alebo Harbinger, sú to veľmi príjemné miesta s príjemnými ľudmi a skvelou kávou.

Aký je turistický bucket-list pri návšteve Colorada?  Ktoré je najlepšie obdobie na návštevu?

Podľa mňa naozaj stojí za to navštíviť západ Coloráda, kde sú kopce tak majestátne, že sa hádam nedá prestať ich obdivovať. Malé lyžiarske mestečká ako Telluride alebo Veil sú neskutočne krásne a ak ich navštívite na jeseň, keď sú všetky listy krásne žlté, určite nebudete ľutovať. No a na juhu Colorada…to je vlastne púšť. Nachádzajú sa tam tzv The Great Sand Dunes a to máte pocit, že ste sa ocitli niekde na Sahare. Colorado je naozaj krásny štát a počasie je tu úžasné. Takmer každý deň svieti slnko a kedže sa nachádzame celkom vysoko, aj v zime je slnko horúce. A síce si treba brať opaľovací krém so sebou všade, tie slnečné lúče celý rok neprestajne sú na nezaplatenie!

Mala si šancu pozrieť sa aj na iné miesta v USA? Kam plánujete ísť, až to zas bude možné?

V septembri sme si urobili road trip po Colorade, cez Utah až do Arizony a Grand Canyon-u. Geografia stredo-západnej Ameriky ma neprestáva udivovať. Je to naozaj ohromné a úplne iné, ako doma na Slovensku. Keď sa bude dať, určite chceme nastaviť Havaj, San Francisco alebo aj Nashville, Portland či Chicago. Ale je veľa veľa miest, ktoré chceme navštíviť, toto je len zopár z nich.

Ako na teba pôsobia Američania ako národ? Čo sú podľa teba najväčšie rozdiely medzi Slovákmi a Američanmi? Bolo pre teba ľahké zblížiť sa s manželovou rodinou a kamarátmi?

Myslím, že je ťažké Američanov ako takých generalizovať. Predsa len je Amerika obrovská krajina s 50-imi štátmi a miliónmi obyvateľov. Mentalita sa tak tiež prirodzene mení od štátu k štátu, z východu na západ. Ak by som však mala generalizovať, povedala by som, že Američania sú ako celok otvorenejší, rozprávajú hlasnejšie a výraznejšie a sú oveľa viac hrdí na svoju krajinu, ako som bola zvyknutá ja sama u nás na Slovensku. To je však další problém v tejto rovnici. Neviem to porovnať úplne objektívne, kedže všetko porovnávam so svojou skúsenosťou so Slovenskom: s Bratislavou, so svojou rodinou, svojimi kamarátmi a so svojou vlastnou bublinou. A tak isto mám skúsenosť s Amerikou veľmi obmedzenú oproti celku (bývala som zatiaľ len v Montane a Colorade, čo sú štáty, ktoré od seba nie sú veľmi vzdialené, no aj tak medi nimi vnímam obrovský rozdiel!)

Čo sa týka manželovej rodiny, sme si veľmi blízki a nemali sme žiadne problémy. Myslím, že som celkom dobrá v stanovovaní svojich hraníc a je pre mňa dôležité ich komunikovať hneď na začiatku vzťahu. Moji švagrovci teda neboli výnimkou. Iné kultúrne pozadie v našom vzťahu nehrá veľkú rolu a radi sa o týchto rozdieloch rozprávame. Máme sa radi a som vďačná, že som sa stala úplne prirodzenou súčasťou ich rodiny.

Sú nejaké stereotypy o Amerike pravda? a ktoré sú zas podľa teba úplným mýtom?

Jeden stereotyp, ktorý je podľa mňa celkom pravdivý, je, že Američania sú skvelí v tzv. „small talk”. (Teda v povrchných rozhovoroch napr. o počasí). Je to pravda, od mala sú vedení k tomu, aby s ľudmi jednoducho nadviazali rozhovor kdekoľvek a o čomkoľvek. Avšak mám pocit, že sme tento stereotyp prekrútili a spojili do iného. Často sa ma ľudia pýtajú, či je možné mať s Američanmi hlbší vzťah. Asi majú viacerí skúsenosť, že to na tom povrchnom leveli aj končí. Podľa mňa je to mýtus. S týmto sa totiž neviem stotožniť. Asi to bude opäť individuálne, ale Američania v mojom kruhu blízkych sú mi skvelými kamarátmi a nezaplatiteľnou oporou. Vieme sa rozprávať o čomkoľvek a medzi sebou sa „small talku” vyhýbame. Áno, poznám aj takých, s ktorými to pri tých povrchných rozhovoroch končí, ale to je pre mňa úplne prirodzené. Neviem si predstaviť rozprávať so všetkými o všetkom.

Čo ti najviac chýba zo Slovenska?

Toto je jedna z najbežnejších otázok – či už sa to týka jedla alebo kultúry. Vždy sa nad tým pozastavím a nikdy neviem jako odpoveď sformulovať. Je to zvláštne, lebo domov mi samozrejme chýba, naša kultúra, mentalita…ten pocit poznať a byť poznaná. Verte či nie aj naša MHDčka, krásne staré budovy a všetky kaviarne… Ale najviac zo všetkého mi chýba moja rodina a blízki. Už sa neviem dočkať kým ich všetkých vyobjímam!

Stihli ste už v manželstve zažiť nejaké kultúrne rozdiely, ktoré vás prekvapili? O to viac, že ste sa zobrali po chodení na diaľku. Aj keď ako niekto, kto je sám v 2-kultúrnom manželstve musím povedať, že tie rozdiely sú často o tom, že sa stretnú dvaja ľudia z 2 rôznych rodín, viac ako z 2 kultúr.

Presne ako hovoríš. Rozdiely sa týkajú toho, ako sme vyrastali, aké vzorce sme sa naučili v našich rodinách. Kultúrne rozdiely v našom prípade nie sú nejako veľmi výrazné, ale to je asi aj tým, že sme si naše kultúry podrobne vysvetlili a navzájom sme ich aj zažili. Toto bolo niečo, v čom nám chodenie na diaľku práveže pomohlo. Strávili sme hodiny a hodiny rozprávaním sa, a preto sme boli pripravení urobiť rozhodnutie vziať sa. Vedeli sme, že sme prebrali každý dôležitý aj nedôležitý detail a že nás už nič nemôže prekvapiť. Tak to aj bolo. Po takmer roku manželstva môžem povedať, že nebolo nič, čo by ma prekvapilo a naše skĺbenie životov bolo zatiaľ veľmi príjemné. Všetko je to však o dobrej komunikácii. Ak je pre nás niečo veľmi dôležité, vysvetlíme si to. Ak niečomu nevieme porozumieť kvôli inému kultúrnemu pozadiu, vysvetlíme si to. Niekedy sa zhodneme na tom, že sa nezhodneme, ale aj to je úplne v poriadku.

Zmenil sa ti po presťahovaní jedálníček? Zvykla si varievať aj pred svadbou? Ako ste si nastavili stravovanie v 2-kultúrnom manželstve?

Milujem variť a piecť, takže áno, už dlho dlho si pripravujem jedlo sama. Jedálniček sa mi nijako výrazne nezmenil. Nikdy som nemala tradičný slovenský jedálniček a teraz nemám tradičný americký. Jem zdravo, veľa zeleniny a ovocia, čerstvé potraviny, sladkého nejem veľa, moja sladkosť je moja šálka kávy (ale inak na bezlaktózovú zmrzlinu mám slabosť).

Aké americké jedlá/ potraviny máš obľúbené a odporúčaš na ochutnanie?

Ani neviem, či sa to dá zohnať na Slovensku, ale milujem BAGELS! To sú také „žemle” s dierou v strede. Zapiecť trošku v toastovači, natrieť smotanovou pomazánkou a na to volské oko alebo praženica…to je asi moje najobľúbenejšie raňajkové jedlo, čo som doma veľmi nejedávala.

Obľúbené kútiky v americkom supermarkete

Ach, sto-percentne tá bezlaktózová zmrzlina. Je ich tu kopec! To je niečo, čo mi doma vždy chýbalo. Ak ste takú našli, tak akurát možno nejakú vanilkovú z Kauflandu alebo niečo veľmi predražené. Asi je to postupne stále lepšie, ale aj tak sa to nevyrovná tomu výberu tu.

Ako si celý Covid prežívala z Ameriky? Vedela by si miestnu náladu porovnať s priebehom, ktorý si asi sledovala na Slovensku?

Mám pocit, že zo začiatku to tu nikto nebral vážne. My sami sme prvý mesiac, kde sa už v Európe všetko zatváralo spochybňovali či sa to dostane až ku nám. Deň po tom, ako sme sa s Ryanom vzali sme sedeli v poloprázdnej reštaurácii a raňajkovali. Bol piatok, vonku snežilo a nikde nikoho. Popíjali sme kávu a popritom v diaľke zahliadli správy v telke o korone a rozprávali sme sa o tom či to bude také vážne, ako to pôsobilo. Och, ani by nám nenapadlo, že o pár dní budeme na dlhé týždne v karanténe. No a potom samozrejme prišla panika, nikde nebol toaleťák, múka či cukor alebo cestoviny. Bolo to práve v čase, keď sme sa presťahovali do našeho prvého bytu a nemali sme nič. Veľa z týchto základných vecí sme si museli zobrať od Ryanových rodičov, lebo v žiadnych obchodoch sme nepochodili. Dnes je nám to už vtipné.

Myslím, že od vtedy sa to celkom ukľudnilo. Tu vo Fort Collins je celý priebeh od vtedy už veľmi pokojný, ale popravde, tým, že obaja pracujeme z domu ani nemáme veľa možností vycítiť atmosféru tam vonku, haha. Je pre mňa ťažké to porovnať so Slovenskom, kedže som tam od začiatku pandémie nebola, ale myslím, že je to veľmi individuálne. Máme vo svojom živote ľudí z celého spektra: konšpirátorov, aj tých, ktorí nad tým stále len mávnu rokou a povedia, že je to len prechladnutie. A myslím, že tak isto je to aj na Slovensku…a asi aj na celom svete. My sa hlavne snažíme byť zodpovední, nosiť správne rúška, byť dobrým príkladom a hlavne rešpektovať jednak autority, ale aj ľudí v našom okolí. Je pre nás dôležité im komunikovať, že rozumieme, ak sa necítia príjemne byť v jednej miestnosti s viacerými ľudmi, ísť von či dokonca ak chcú byť dobrovoľne v karanténe. Lebo koniec koncov, v tejto celej kríze by malo ísť hlavne o ľudí. To najmenej, čo môžem spraviť je ochrániť tých, s ktorými som v kontakte.

K tvojmu presťahovaniu do USA sa okrem Covidu pridali všetky imigračné papierovačky, na ktoré sa človek načaká. Ako tráviš tvoje bežné dni? Našla si si nejaké nové zvyky, záujmy?

Celý môj život sa riadne prevrátil hore nohami a čelila som mnohým zmenám. Je to obdobie čakania a čakania… a ďalšieho čakania. No napriek tomu som si v tom celom dokázala nájsť rutinu, čo mi výrazne pomohlo zmieriť sa so všetkými zmenami aj mentálne. Obaja s Ryanom pracujeme z domu, a tak si vždy pripravíme raňajky aj kávu spolu. Potom pracujeme pri tom istom stole. Tento čas trávim odpisovaním na emaily, plánovaním a pripravovaním rôznych spoluprác či marketingových plánov pre budúci rozvoj mojej značky. Okrem toho veľa kreslím (asi celkom pochopiteľne). No a popri tom si obaja radi pravidelne zacvičíme rôzne workouty od HIIT, pilates, plávanie či jógu, chodíme často na prechádzky von, radi spolu varíme a po večeroch si pozrieme dobrý seriál či film. Máme v živote pekný rytmus a myslím, že aj veľmi zdravý balanc medzi prácou a zvyškom života. Všetko toto dokopy nám dáva pocit normálu v našich životoch a je to dôvod, prečo sme sa minulý rok nezbláznili, aj keď sme zrazu a úplne neplánovane prešli zo vzťahu na diaľku ku životu spolu 24/7.

Na tomto blogu máme aj rubriku o interiérovom dizajne, tak by ma zaujímalo, ako ste si zariadili váš nový domov a odkiaľ ste čerpali inšpiráciu.

Momentálne bývame v byte, ktorý si prenajímame. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby náš priestor bol príjemný a hlavne pokojný. Teda, aby tu neboli žiadne šialené a krikľavé farby (alebo v mojom prípade takmer žiadne farby) a aby sme priestor nenaplnili zbytočnosťami. Náš interiér je teda veľmi minimalistický bez veľa zbytočností. Ja sama milujem interiérový dizajn a je to jedna z vecí, ktorú by som išla študovať, ak by som sa znovu rozhodla ísť na vysokú školu. Neviem sa dočkať, kým budeme s Ryanom vo svojom vlastnom, aby sme to všetko mohli zariadiť presne tak, ako chceme. Bude tam veľa bielej a krémovej, minimalistické prírodné farby, veľa prírodného svetlého dreva a hlavne veľmi veľa svetla.

Čo sa ti na amerických domoch najviac páči a čo je na nich také špecificky iné od tých našich? Je ten váš typický americký?

Typické americké domy tu na stredo-západe Ameriky na mňa pôsobia ako domy z papiera. Celé domy sú tu z dreva a je to pre mňa veľmi zvláštne. Všade tu dávajú koberce, čomu absolútne nerozumiem (z dizajnového hľadiska) a nepáči sa mi, že každý dom pôsobí tak isto. Voláme ich „cookie cutter houses“ (alebo vykrojené cez tú istú formičku). Staršie domy vo väčších mestách sa mi páčia, tie majú oveľa viac charakteru a pôsobia na mňa decentnejšie a zaujímavejšie. Ale samozrejme, je to naozaj o preferencii. Ja v dizajne milujem miešať staré a nové elementy a pracovať s veľa charakterom, aby priestor nepôsobil príliš plytko. Náš byt je v klasickej americkej novostavbe. Je pekný, priestranný a príjemný. Určite mu ale chýba presne ten aspekt charakteru, ktorý opisujem. Na teraz nám však veľmi vyhovuje jeho lokalita a pocit bezpečia a pokoja, ktorý v tejto časti mesta panuje. Máme blízko dva krásne parky a výhľad na kopce. Človek má pocit, že sa tu dá dýchať. A k tomu máme obrovskú kuchyňu, takže sa naozaj nemáme na čo sťažovať. Sme za náš domov veľmi vďační.

A teraz viac o tvojich ilustráciach. Ako si sa ku tejto práci dostala? Prešla si si nejakým výtvarným procesom, kým si sa začala tvoriť cez ipad? Ako sa z hobby stala práca? Ako si u teba môžeme ilustráciu objednať?

Kreslím a tvorím už odjakživa. Už od základnej školy som snívala, že raz budem tvoriť a budem sa tým aj živiť. Vtedy som si však ani nevedela predstaviť, ako tento sen zrealizovať. Všetko to tak do seba zapadlo po mojom semestri v Montane, kde som študovala Dejiny umenia a mala zopár hodín vizuálneho umenia. Úplne ma to nadchlo a vedela som, že s tým musím pokračovať. Začala som oveľa viac a pravidelne maľovať akvarelom a postupne som prešla na digitálne ilustrácie. Stalo sa to mojim hobby a postupne si moju tvorbu ľudia začali všímať aj na instagrame. Netrvalo to dlho a prišla prvá objednávka ilustrácie na zakázku. No a tak sa to nejako celé rozbehlo. Momentálne stále prijímam svoje objednávky vďaka môjmu portfóliu na instagrame, no tento rok mám v pláne konečne spustiť svoj vlastný eShop a posunúť svoju tvorbu a biznis zase o kus ďalej.  

Ako by si opísala svoj štýl? Čo najradšej kreslíš? Majú tvoje ilustrácie nejaké spoločné prvky, taký tvoj rukopis?

Hmm, to je dobrá otázka. Myslím, že môj štýl je taký mix všeho-všudy. Ide o štylizovanú ilustráciu, veselú digitálnu grafiku a v neposlednom rade o 2D florálne a iné vzory. Moje ilustrácie ľahko spoznáte podľa veselých pastelových farieb. Asi v každej ilustrácii nájdete ružovú, tá je moja obľúbená.  Rada všade pridávam nejaké florálne prvky, listy a konáre a všelijaké kvetinky sú obrovskou súčasťou môjho estetického vizuálu. Čo sa týka portrétov, pre radosť si kreslím postavy s menšími hlavami a širokými ramenami. No na zakázku tvorím aj viac realistické podobizne. Rada sa hrám s organickými tvarmi, pokojnými kombináciami farieb a nikdy neprikladám príliš veľkú dôležitosť realite a pravdivým pomerom. Umenie som nikdy nevyštudovala a v ilustrácii som samouk, čo mi dáva voľnosť tvoriť tak, ako sa mi len chce.

Aké máš plány s tvojou značkou do budúcna? Máš publikum aj medzi Američanmi aj Slovákmi? Tvoj instagram je dvojjazyčný, čo je výhoda.

Kedže teraz bývam v USA, chcem sa venovať rozšíreniu svojho amerického publika. Momentálne je 70% mojich sledovateľov zo Slovenska a Čiech a zvyšok z Ameriky a ostatných kútov sveta. Aj preto je môj IG hlavne po anglicky. Niekedy prekladám veci do slovenčiny, ale zvyčajne to nechávam všetko po anglicky, aby čo najviac ľudí mohlo rozumieť.  Mojim cieľom tento rok je svojich sleodvateľov rozdeliť asi 50 na 50. Ako som už spomínala, tento rok sa chcem venovať spusteniu svojho eshopu, s čím prídu aj nové produkty. Postupne by som chcela menej času tráviť individuálnymi portrétmi na zákazku a vytvoriť si skôr stabilný pasívny príjem, aby som sa mohla venovať aj väčším projektom ako ilustrovaniu kníh či väčším spoluprácam s rôznymi firmami a tvorcami.

Chcela by si sa kresleniu venovať naplno?

Určite áno. V podstate je to jediná vec, ktorú momentálne aj konzistentne robím. Nechodím do školy a inde pracovať nemôžem kvôli imigračným zaležitostiam, preto sa moje umenie stalo mojou jedinou prácou. Zatiaľ z toho však nemám dostatočne vysoký príjem na uživenie sa — hlavne tu v Amerike, kde sú ceny vyššie. Našťastie na mojom príjme nestojí chod našej domácnosti, a tak môžem bez stresu tvoriť koľko sa mi chce a nie je to problém, ak mesačne nezarobím danú sumu.

Máš nejaké plány do budúcna, keď už budú všetky papierovačky s pobytom uzavreté?

Mojim snom je mať jedného dňa nejaké pekné štúdio a asistentku – niekoho, kto mi bude pomáhať so všetkou administratívou. Vizuálne to už mám všetko naplánované. Bude tam stena, ktorú celú vymaľujem svojimi klasickými lístkami a kvetmi v ružovej, bude tam pekný tmavo-tyrkysový gauč, ktorý bude ladiť so všetkými ilustráciami. Budeme mať vysoké okná a stropy, dobrý kávovar a príjemný priestor. Ja som klasický vizionár. Často neviem zaspať, lebo si v mysli predstavujem a vizualizujem svoje sny a túžby (ako napríklad aj toto štúdio). Ale ked sa všetka imigrácia konečne vyrieši, hneď budem letieť späť na Slovensko. Oficiálne si zmením meno a pôjdem do všetkých obľúbených bratislavských kaviarní…samozrejme, ak to situácia dovolí!

Jej pestrofarebný profil plný krásnych londýnskych zákutí ma hneď zaujal a neraz sa mi pri ňom zacnelo za týmto mojím milovaným mestom. Niekoľko príspevkov som si hneď uložila pre ďalší krát, keď sa do Londýna dostanem, aj keď po chvíli som zistila, že to by som si mohla rovno uložiť celý Lenkin profil. Či si potrpíte na tajné locations z natáčania Harryho Pottera, fotogenické uličky alebo originálne kaviarne, každý si u Dievčaťa v Londýne nájde to svoje. V jej blogových príspevkoch (na ktoré nájdete odkaz aj v článku) sa skrýva kopec zaujímavých tipov na výlet či rovno život v Londýne. Veľmi sa teším, že Lenka prijala moje pozvanie a túto novú rubriku môžeme odštartovať výletom za ňou do Londýna. Všetky fotky v tomto článku sú z archívu blogu Dievča v Londýne.

Môžeš sa nám trošku predstaviť? Odkiaľ pochádzaš a ako si sa vlastne do Londýna dostala? Koľko času ste tam s manželom strávili?

Som zo Smižian, od Slovenského raja. Vysokú školu som vyštudovala v Brne, kde som sa spoznala so svojím teraz už manželom. Na dva roky sme sa presťahovali do Londýna, pretože ho tam poslala firma, v ktorej pracuje. Ja sa venujem copywritingu a marketingu, pracujem na voľnej nohe.

Mimochodom, neštudovala som marketing, vyštudovala som blízkovýchodnú archeológiu, ktorej som sa aj venovala. Jazdila som na vykopávky do sveta, pozrela sa do Sýrie, Turecka… Počas doktorátu som si ale našla brigádu v PR agentúre a napokon som sa rozhodla v tejto oblasti zostať. Spája totiž všetko, čo ma baví: slobodu, kreativitu a písanie. Archeológia ma dodnes baví, občas sa vydám na zaujímavé lokality a potom o nich píšem. Ale cítila som, že vedecké bádanie nie je moja životná dráha.

Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň?

Môj pracovný deň v Londýne pred pandémiou bol rôznorodý: buď som pracovala z kaviarne, co-workingu alebo niekedy z domu, keď som sa potrebovala viac sústrediť. Často som tiež lietala do Česka, odkiaľ mám klientov. Počas pandémie sme potom väčšinou s manželom pracovali z domu.

Ako vznikol nápad založiť blog a instagram Dievča v Londýne? Aká bola odozva ľudí? Sledujú ťa prevažne Slováci?

Môj Instagram bol pôvodne iba osobný, ale keď som pred rokom a pol začala písať blog Dievča v Londýne, postupne ma začali sledovať aj neznámi ľudia, ktorí si radi čítajú moje články o Londýne alebo iba sledujú fotky… Myslím, že sa im páči, že píšem o miestach, ktoré navštívim, trošku inak – nesústredím sa na typicky turistické veci ako Buckinghamský palác alebo Tower Bridge, ale čitateľov beriem na menej známe časti, ktoré pozná iba človek, ktorý v Londýne skutočne žije.

Sledujú ma Slováci aj Česi. Sú medzi nimi takí, ktorí v Londýne žijú alebo sa tam nedávno presťahovali, takí, ktorí o živote v Londýne zatiaľ iba snívajú, ale aj tí, ktorí ho navštívili a ostal im v srdci. Verím, že každému moje príbehy dávajú niečo iné a baví ma si s ľuďmi písať a pýtať sa ich na to, čo ich zaujíma.

Z tvojho profilu úplne vyžaruje tvoja láska k tomuto mestu. Kedy si ho prvý krát navštívila?

Ďakujem, to je krásna pochvala, som rada, že moja láska k Londýnu sa prenáša na tých, ktorí si prečítajú moje príspevky!

Londýn som prvýkrát navštívila už pred rokmi, bola to typická návšteva so zoznamom pamiatok, ktoré som si postupne odškrtávala a bola som nadšená absolútne zo všetkého okolo seba! Keď sme sa sem potom presťahovali, mala som možnosť ho spoznať úplne inak. Zrazu som nemala žiaden zoznam, Londýn sa stal súčasťou mojej DNA, mojím druhým domovom… ten rozdiel bol pre mňa fascinujúci, pretože som vždy chcela aspoň nejakú dobu žiť vo veľkomeste.

Ako by si opísala čaro Londýna, niekomu, kto tam nikdy nebol – Londýn tvojimi očami. Čo máš na ňom najradšej? Je niečo, čo ti na ňom až tak nevyhovuje?

Ako by som opísala čaro Londýna? Jeho čaro podľa mňa spočíva v tom, že sa tu krásne mieša história s moderným svetom – sú v harmónii. Napriek tomu, že má Londýn svoje mrakodrapy, stále je v ňom cítiť génius loci, charizma mesta, akú nezažijete nikde inde. Sú tu miesta, kde sa čas akoby zastavil. V uličkách na vás často dýcha história alebo sa cítite ako postava zo Sherlocka Holmesa a o krok ďalej ste zas v tieni nejakej hypermodernej budovy… Moderné a historické sa ale v tomto meste nebijú, nevraždia sa, ale navzájom sa dopĺňajú, aspoň to je môj dojem :). Je to skrátka mesto, kde sa môžete vydať po stopách Rimanov či Tudorovcov a zároveň si vychutnávať kultúru a tep veľkomesta.

Páči sa mi tiež, že Londýn je síce ohromne veľký, ale dosť zelený, je to jedno z najzelenejších veľkomiest na svete a dokonca bol prehlásený za mestský národný park! Takže človek tu zďaleka nie je obklopený betónom.

A čo mám na Londýne najradšej? Rieku Temžu. S manželom sa veľmi radi prechádzame po Londýne pešo, máme ho za tie dva roky poriadne pochodený a moje najobľúbenejšie prechádzky vedú popri rieke. Každý jej úsek vám ukáže Londýn v úplne inom svetle a vždy je čo objavovať. Temža bola v minulosti posvätnou riekou, viaže sa k nej plno duchárskych historiek a zahrala si dôležitú rolu v mnohých obdobiach histórie. Je to skrátka Pani Rieka :).

Čo mi na Londýne nevyhovuje? Jednoznačne množstvo plastov!!! Oproti nášmu životu v Brne tu nákup obyčajných potravín obnáša plno zbytočných plastových obalov, skoro každý kúsok ovocia či zeleniny je obalený v plaste a bezobalové obchody sú tu stále veľmi drahé. Snažíme sa to minimalizovať, ale občas ma desí, koľko odpadu tu dokážu dvaja “normálni” ľudia vyprodukovať.

Tvoj instagram je nie len úžasným sprievodcom pre každého, kto navštívi Londýn a chce trošku odbočiť z tej vyšliapanej turistickej uličky, ale je aj vizuálnym potešením. Ako vznikali fotky?

Jééj, ďakujem za pochvalu môjmu Instagramu. Osobne je pre mňa ale významnejší môj blog, kam píšem príbehy a idem oveľa viac do hĺbky.

Fotím vždy na mobil, som v tom amatér, snažím sa iba, aby každá moja fotka rozprávala nejaký príbeh, mala myšlienku. Nemám rada prázdne a zbytočné pózy a vždy sa snažím, aby fotky na mojom profile neboli o mne, ale o atmosfére mesta, v ktorom žijem, alebo do ktorého som cestovala. Aby niečo človeku dali :). Fotkám upravujem farebný tón, aby mal môj blog určitý mne vlastný štýl, je to môj kreatívny prejav, ale inak sú vždy prirodzené, nikdy na žiadnom mieste hodinu nestojím, aby som všetko “nestajlovala” :). To by nemalo zmysel a myslím, že by to ľudí ani nebavilo!

Z toho, čo som videla mám pocit, že si spoznala Londýn lepšie ako niektorí rodení Londýnčania. V ktorých častiach to už tak poznáš, že ti ani google maps netreba? Už si sa niekedy v Londýne stratila?

Lichotíš mi. Naopak ja mám pocit, že Londýn ešte vôbec nepoznám a nechce sa mi sťahovať preč, navždy to bude môj druhý domov a ešte dlho o ňom chcem písať! Každopádne pre mňa najväčšia pocta bola, keď ma cudzí ľudia v meste začali zastavovať a pýtať sa ma na cestu, pretože som asi už pôsobila ako miestna To ma vždy potešilo a stalo sa mi to niekoľkokrát!

Bez Google Maps by som sa v Londýne okamžite stratila, ale to mám na prechádzkach najradšej! Keď si naplánujem nejakú trasu a potom z nej zámerne zlezieme, zatúlame sa do zákutí a máme pocit, že sme objavili nový kontinent :D. V Londýne som sa teda stratila veeeeeľakrát. A vždy to bolo super :). 

Aký je zoznam tvojich top 5 najobľúbenejších miest?

V Londýne sú to napríklad čarovné uličky Kynance Mews v South Kensingtone a Flask Walk v Hampsteade. Rada sa prechádzam popri Regentovom kanáli do Camden Townu. Úžasnú a kľudnú atmosféru má Richmond Park, velikánsky londýnsky lesopark, kde voľne žijú jelene a daniely, je to dokonalé miesto na piknik. A moje TOP miesta uzatvára zrúcanina kostolíka St Dunstan in the East, z ktorej je dnes park. Je to čarovné miesto uprostred moderného londýnskeho centra, kde sa akoby zastavil čas.

A ktoré z tých tradičných turistických spotov sa naozaj oplatí vidieť?

Podľa mňa určite Natural History Museum, ktoré je zadarmo a má nádhernú historickú budovu a úžasné kolekcie. Osobne odporúčam tiež navštíviť aspoň raz v živote Tower of London a katedrálu Sv. Pavla – jej interiér je nadpozemsky krásny a mimochodom sa tu vydávala princezná Diana. Navštívila som tiež Kensingtonský palác, v ktorom sa narodila a vyrastala kráľovná Viktória a bývala tu princezná Diana, to bolo tiež veľmi zaujímavé

Aké sú také najväčšie kultúrne šoky, ktoré by tradičný Slovák mohol v Anglicku po príchode zažiť? Ja si napríklad pamätám na sprchu, ktorá sa spúšťala potiahnutím špagátu visiaceho zo stropu, rovnako ako aj splachovača a svetla

Haha, takýchto drobností je miliarda, lebo britské byty sú kapitola sama o sebe! Úplne som sa usmiala, keď som tvoju príhodu čítala! Mňa dosť prekvapili oddelené kohútiky na vriacu a ľadovú vodu na opačných koncoch umývadla, je to veľmi nepraktické. Ďalej veľa tradičných bytov nie je dobre zateplená, takže človeku buď drkocú zuby od zimy alebo si musí veľmi zakúriť a potom sedí v kraťasoch a cíti sa ako na Havaji :D.

Inak pre veľa Slovákov je absolútne najväčší šok zažiť kozmopolitnú atmosféru takého veľkého mesta ako Londýn – sú tu napríklad veľké moslimské či pakistánske štvrte alebo ázijský Chinatown. Pre mňa to šok nebol, pretože som predtým na Blízkom východe bola vďaka archeológii a viem, že xenofóbia je niečo, čo v sebe človek musí prekonať. Londýn je veľmi otvorené mesto a žiť v ňom znamená prijímať fakt, že tu žijú všetky náboženstvá a kultúry. Čakať rozprávku o “typicky britskom” meste je podľa mňa dosť mimo :). Nehovorím, že Londýn nemá svoje problémy, ale ja to tak jednoducho nevnímam a nikdy som sa s tým osobne nestretla… človek asi vidí to, čo chce…

Stretla si sa s ďalšími Slovákmi žijúcimi v Londýne?

Áno, aj keď naše hlavné známosti tu boli Angličania, s ktorými manžel pracuje, s tými sme sa skamarátili najviac. Ale stretla som pár super Slovákov, niektorí dokonca rozprávali po anglicky tak dobre, že nemali žiaden prízvuk a vôbec by som netipla, že sú zo Slovenska. Poklona!

Príde mi, že Slováci, ktorí žijú v zahraničí, majú často viac odvahy skočiť do neznáma a naplno si vychutnávať, čo im život prinesie :).

Aký je tvoj dojem z Angličanov a ich spôsobu života? Je niečo na tých stereotypoch a vtipoch, ktoré o nich kolujú?

Spôsob života Angličanov vs. Londýnčanov sa veľmi líši a ja to nemám ako porovnať. V Londýne je život často veľmi rýchly a občas osamelý, ľudia strávia veľa času dochádzaním do práce a z práce a na rozdiel od nás sa väčšinou s kamarátmi stretávajú hneď po práci, než by sa trepali domov a potom zas do mesta. Je bežné ísť po práci hneď do pubu.

Povedala by som, že Briti predsa len sú trošku uzavrenejší národ, nie sú takí ukecaní ako Američania a radi si ľudí držia od tela, čo môže občas pôsobiť trošku arogantne, než ich ale skutočne spoznáte. Potom zistíte, že sú to úžasne vtipní a pohodoví ľudia, ktorí si vedia poriadne užívať život!

O britskej kuchyni sa dlho hovorilo, že za veľa nestojí (aj keď anglofilov niečo také vôbec netrápi). Posledné roky je hlavnou súčasťou britskej kuchyne práve indické, thaiské či iné jedlo, ktoré odrzrkadluje aj kultúrnu rozmanitosť. Ako to vidíš ty? Skúsila si nejaké naozaj echt tradičné britské jedlá? a ktoré by si odporúčila turistom? No a nezabudni spomenúť tvoj obľúbený anglický dezert:)

Hovorí sa, že najlepšiu indiu na svete varia práve tu v Londýne! Áno, jedlo je tu ovplyvnené tým, že tu žijú rôzne etniká, ktoré si priviezli svoju vlastnú kuchyňu a aj my sme v práci často chodili na obed do stánku po filipínske kura, japonské katsu alebo arabský faláfel :).

Britská kuchyňa je veľmi výdatná a ja osobne si ju občas rada doprajem, určite by som ju nezavrhovala. Zďaleka to nie je len fish & chips! Ochutnali sme tu napríklad domáci fish pie, skúšali sme si aj sami navariť britské recepty (mäsový pie aj kompletné vianočné tradičné jedlo) a osobne milujem anglické raňajky, ktoré si s manželom vždy doprajeme pred veľkým výletom, lebo potom celý deň nemusíme jesť! Môj obľúbený anglický dezert je datlový sticky toffee pudding so zmrzlinou!!! (Recept na Sticky Toffee Pudding nájdete TU.)

K návšteve Londýna podľa mňa určite patrí návšteva tradičného pubu, kde si dáte práve fish & chips alebo meat pie. Výborne varia napríklad v pube Ye Olde Cheshire Cheese (kam chodieval už Charles Dickens) alebo historické puby Ye Olde Bell Tavern a The Blackfriar. Vládne tam pravá atmosféra! 

Mimochodom, najlepšie fish & chips majú na pobreží v rybárskych mestečkách, kde vám naservírujú čerstvú catch of the day: to, čo v ten deň ulovili. Ochutnali sme tak napríklad morskú raju a žraloka :). A malý tip od Britov – skúste si k fish and chips objednať kari omáčku, je to výborná kombinácia!

Už dlho počúvam, že väčšina Británie sa dosť nezdravo stravuje a Jamie tam robí revolúciu v školských jedálňach, zároveň vo veľkých mestách ako Londýn je isto veľká skupina ľudí, ktorá sleduje posledné trendy v plant-based, gluten-free/vegan… diéte. Ako vyzeralo vaše bežné každodenné stravovanie – prispôsobili ste sa anglickej diéte alebo ste sa držali nejakej slovenskej klasiky?

Super na živote v Anglicku je to, že vegánske, gluten-free a lactose-free potraviny sú tu už bežne dostupné a aj v malej večierke majú dokonca na výber! Príde mi, že mladí Londýnčania dosť riešia kvalitu potravín, ale je ťažké generalizovať, pretože v Londýne žijú všetky typy ľudí!

Áno, ľudia tu dosť jedia aj junk food, ale to väčšinou po párty, a podobne. Na rozdiel od Slovenska sa takmer vôbec nejedia salámy a údeniny, naopak je tu oveľa väčší výber kvalitného ovocia a zeleniny od výmyslu sveta. Je tu tiež veľmi odlišné pečivo, náš slovenský chlieb tu nájdete jedine v poľskej sekcii potravín, rovnako ako napríklad majoránku alebo tvrdý tvaroh!

Londýnčania inak milujú víkendový brunch, ktorý sa v podnikoch bežne podáva aj do štvrtej! Patrí k nemu napríklad gigantická hora palaciniek so slaninkou a javorovým sirupom a samozrejme bottomless bubbles (Prosecco, ktoré môžete piť neobmedzene). A k víkendu tiež patrí nedeľný veľký obed – Sunday Roast, to je tiež niečo veľmi typické, čo si často dopraje celá rodina.

Viac o káve v Londýne si prečítate TU.

Keď cestujem, jedna z mojich obľúbených vecí je navštíviť lokálne potraviny. Vedela by som tam stráviť hodiny a minúť kopec peňazí na cudzích produktoch, ktoré chcem vyskúšať. Ktoré sú nejaké tvoje obľúbené kúsky z anglických supermarketov? Čo ti bude na Slovensku (Česku) najviac chýbať a čo je zas niečo, čo ti stačilo raz ochutnať a dosť?

No jasné, to máme rovnako, tiež rada kde-čo skúšam a z každej krajiny som si priniesla rôzne recepty, ktoré teraz bežne varím. Z anglických špecialít mám veľmi rada black pudding a škótsky haggis, to si občas radi kúpime. Vyskúšali sme yorkshírsky puding, ktorý je niečo ako naša žemľa a podáva sa k mäsu.

Naopak vôbec mi nezachutil Marmite, ale je to preto, že som si do pusy strčila celú veľkú lyžicu, pritom sa ho má dávať iba štipka! A nemusím octové chipsy, netuším, ako Angličanom napadlo niečo také vytvoriť.

To zas my si z každého výletu do Británie nesieme plný balík octových čipsov Walkers, asi je to ako s tou Marmite, buď to miluješ alebo neznášaš.

Aký je tvoj zoznam top 5 podnikov?

Z kaviarní je moja najobľúbenejšia asi Host Café, kaviareň v gotickom kostole, odkiaľ sa dá aj v kľude pracovať a je to tam nádherné a netradičné. Milujem indickú reštauráciu Dishoom a veľmi mi chutilo v portugalskej Casa Do Frango, kde je dobré si objednať rôzne startery a hlavné chody a podeliť sa o ne v rámci stola. Výborne tiež varia v reštaurácii Megan’s, ktorá má nádherný a romantický interiér, ochutnali sme tu napríklad netradične pripravený kebab (Deconstructed Pan Kebab). Z barov môj jednoznačný top je The Cauldron, bar v kúzelníckom štýle, kde si sami miešate koktejly, ktoré napríklad dymia, horia a vybuchujú – ako na hodine elixírov!

Anglicko a Slovensko majú predsa len inú úroveň života. Ako si prežívala rozdiel v cenách? Na čom sa dá ušetriť a čo je zase pre nás Slovákov drahé? Máš nejaké tipy na šetrnú dovolenku?

Londýn je jedno z najdrahších miest na svete, takže samozrejme sa so Slovenskom iba ťažko porovnáva. Veľkú časť príjmu tu ľuďom zhltne cena nájmu, bývanie je tu extrémne drahé a mnoho ľudí preto býva ďaleko od centra v lacnejších zónach, kde sú náklady na život  výrazne nižšie. My sme bývali v časti Battersea, ktorá nie je tak extrémne drahá ako centrum, ale stále má dobrú dojazdnosť do práce (pre nás to boli dve zastávky vlakom). Ľudia však bežne bývajú aj omnoho ďalej.

Ušetriť sa celkom dá na doprave, keď tak ako ja radšej chodíte pešo (zároveň si tak mesto lepšie vychutnáte) alebo si požičiate na bežné presúvanie sa po meste bicykel. Autobusy sú pomalšie a trčia v zápchach, sú ale trošku lacnejšie než metro. Metro má denný aj týždenný limit, čo môže výrazne pomôcť, ak ste na dochádzanie odkázaní. Naopak veľmi drahé sú taxíky, black cabs. Londýnčania radšej cestujú Uberom alebo Boltom.

Asi najviac ale na Londýne ušetríte, ak sa nestravujete v reštauráciách a puboch. Aj my si na celodenný výlet do mesta radšej zabalíme sendvič do batoha alebo si dáme len lacnejšiu kávu v Prete, aby sme si zas inokedy mohli dopriať jedlo v reštaurácii a viac si ho vychutnať. Podľa mňa turisti v Londýne najviac zaplatia práve na jedle.

Veľa atrakcií a múzeí v Londýne je zadarmo, čo väčšinou návštevníkov poteší a hlavne sa do múzea dá zadarmo schovať, keď vám celý deň prší :). To je zároveň môj tip pri návšteve Londýna: nežeňte sa za drahými vecami, radšej sa choďte poprechádzať do uličiek mesta a potom zájdite do nejakého super múzea, kam je vstup zdarma a každé je niečím zaujímavé. Ušetriť sa dá aj na kultúre – napríklad na Leicester Square sa dá vystáť rada na veľmi lacné lístky do divadla… Ja osobne sledujem plno stránok o Londýne, kde sú vždy tipy na zaujímavé veci, ktoré sa v meste dajú robiť a zažiť – napríklad Timeout London alebo Secret London.

Zažila si v Londýne aj nejaké sviatky alebo špeciálne udalosti? Máš nejaký zaujímavý zážitok? Kedy je podla teba najlepšie obdobie na návštevu Londýna?

Pred pandémiou sme tu zažili St Patrick’s Day, Notting Hill Carnival (po Riu druhý najväčší pouličný karneval na svete), London Pride (velikánsky LGBT festival) a tiež Bonfire Night – Noc Guya Fawkesa, kedy si Angličania pripomínajú zmarený atentát na kráľa a parlament. Sviatok sa koná 5. novembra a sprevádzajú ho veľké ohňostroje a pálenie vatry, je to veľmi silná tradícia a v niektorých malých mestách dokonca ľudia dodnes nosia masky Guya Fawkesa alebo upaľujú jeho postavu ako u nás Morenu. Počas koróny sa ale všetko zrušilo a nie je bohužiaľ vôbec isté, kedy sa tieto slávnosti obnovia… V Londýne ich totiž navštevujú milióny ľudí.

Zažili sme tu tiež Remembrance Day, kedy Angličania nosia symbolické vlčie maky na počesť padlých vojakov a veteránov. A asi najzaujímavejší pre mňa bol indický sviatok Diwali na Trafalgar Square, kedy na námestí naraz tancovalo niekoľko stoviek indických súborov. Bola to najväčšia indická slávnosť tohto druhu na svete (v Londýne je totiž veľká indická komunita) a som rada, že sme to zažili na vlastnej koži! No a samozrejme oslavy čínskeho nového roku v londýnskom Chinatowne sú niečo, čo človek musí zažiť, sprevádzajú ich rôzne exotické vystúpenia a zvyky.

Najlepšie obdobie na návštevu Londýna je prakticky kedykoľvek, pretože Londýn má v každom ročnom období čo ponúknuť. Moje obľúbené obdobie je jar, kedy kvitnú čerešne a vistérie, ulice sú nádherne zelené a hlavne neprší a je tu príjemne teplo! Milujem tiež anglickú jeseň, napríklad september, kedy je tu stále relatívne dobré počasie a príroda sa začína vyfarbovať. A potom predvianočné obdobie Adventu, kedy je Londýn krásne vyzdobený, ale musíte počítať s väčším počtom ľudí a tlačenicou.

Isto sa ti podarilo občas pozrieť aj za hranice Londýna? Aký je najlepší spôsob na cestovanie po Anglicku, ak niekto nemá auto? Nejaké tipy na jednodňové výlety v okolí Londýna?

My sme si na výlety požičiavali často kvôli pohodliu a flexibilite auto, s čím máme výbornú skúsenosť a nevychádza to ani tak draho. Ale inak najlepší spôsob je podľa mňa vlak, ktorým sa dostanete takmer všade. Vlaky sú spoľahlivé a plno zaujímavých miest je napríklad hodinku až dve od Londýna.

Z výletov je to jednoznačne južné pobrežie – Seven Sisters a White Cliffs of Dover a tiež maličké pobrežné (a veľmi fotogenické) mestečko Rye.  Veľmi mi učaroval aj Oxford a historické mestečko Warwick s krásnou tudorovskou architektúrou. A neskutočne sa mi zapáčil Peak District, oblasť, kde sa odohráva román Jane Eyre a kde sa natáčal film Pýcha a predsudok, ale tam odporúčam ísť na viac dní. Neďaleko od Londýna je národný park Cotswolds, kde má každé mestečko typickú, romantickú architektúru ako zo škatuľky a dajú sa tu podnikať skvelé výlety.

Mimochodom, odporúčam vybrať sa na výlet na zámok Eltham, ktorý zvonku vyzerá ako obyčajný zámok, ale vnútri sa nachádza netypický a nádherný art deco interiér! A pre milovníkov anglického ginu odporúčam výbornú prehliadku destilérie Bombay Sapphire, ktorá je tiež ľahko dostupná z Londýna.

Viac o potulkách Anglickom si prečítate TU.

V tejto dobe mi nedá nevenovať jednu otázku celej situácii ohľadom Covid19. Isto si sledovala situáciu na Slovensku, vedela by si nejak porovnať ten postupný priebeh, reštrikcie a takú komunitnú náladu v Londýne? Zatiaľ čo chystáme tento rozhovor prišli nové správy z Anglicka o novej mutácii vírusu. Ako to zasiahne vás osobne?

To je veľmi zložitá otázka, ku ktorej by sa dal napísať celý román… počas celého prvého lockdownu som si na blog písala denník, kde je všetko vystihnuté tak, ako sa to okolo nás odohrávalo, ako sme to videli a pocítili na vlastnej koži :). Náš život sa samozrejme kompletne zmenil a asi najvýraznejšia zmena bolo zažiť Londýn úplne bez ľudí, bez turistov. To je niečo, na čo nikdy nezabudnem.

Čo sa týka najnovších obmedzení, my sme s manželom stihli z Británie odletieť, ale pravidlá sa zmenili práve vo chvíli, keď sme sedeli v lietadle a to nás zarazilo. Musíme absolvovať karanténu a ísť na testy, ale inak sme mali šťastie a sviatky strávime v najužšom kruhu blízkych.

Viac o lockdowne v Londýne si prečítate TU.

Z Londýna ste sa práve odsťahovali naspäť do Brna, ale Dievča v Londýne tým nekončí. Plánuješ s blogom dlhodobo pokračovať? Na aký post sa do budúcna môžeme tešiť?

Dievča v Londýne určite nekončí, naopak, konečne mám pocit, že už som si našla štýl, ktorý je len môj a v ktorom chcem pokračovať, či už z Brna alebo Londýna. Momentálne mám námety a príbehy na niekoľko desiatok článkov :). Chcem sa viac do hĺbky venovať londýnskej histórii a prechádzkam po menej známych štvrtiach a zákutiach. Pracujem tiež na novej rubrike, ktorá by obsahovala rozhovory s inými Slovenkami, ktoré žijú v Londýne, myslím, že ich príbehy budú pre mojich čitateľov zaujímavá inšpirácia :).

A čo ty a Londýn? Ako budú vyzerať tvoje návštevy v budúcnosti? Čo si z Londýna berieš so sebou?

Verím, že Londýn bude navždy moje druhé doma a že tam budeme často jazdiť, ak to situácia dovolí. Predsa len, dva roky zďaleka nestačia na to, aby sa človek Londýna nasýtil, naopak, mám chuť na viac!

Z Londýna si toho beriem veľa, ale osobne to pre mňa bolo hlavne zistenie, kým chcem byť a ako chcem písať. Nikdy predtým som totiž nemala dostatočný priestor a odstup, aby som na to nabrala odvahu. Z toho mám veľkú radosť a dúfam, že mi to vydrží! Naučila som sa tiež, že život vo veľkomeste nemusí byť len hektický, ale aj pomalý a iný, než by ste čakali. A že si aj dievča zo Smižian môže splniť svoj sen a dostať sa až do Londýna.

A moje plány? Rada by som jedného dňa napísala knižku, momentálne mám na blogu e-book s tipmi na moje obľúbené miesta a prechádzky – písanie tohto e-booku mi ukázalo, že toho je vo mne ešte veľa, čo by som rada dala na papier Držte palce!