V tohtoročnom letnom zozname nájdete knihy, ktoré vás zavedú do horúcich dní na potulkách Florenciou, ospalých poobedí na vidieku a nebude chýbať ani ten navždy inšpirujúci výhľad na záhadné more. Okrem Európy sa zatúlame aj do poverčivého Mexika a vydáme sa za hľadaním amerického sna do Kalifornie, od pracovitých farmárov až po moderný život terapie o 100 rokov neskôr.

1. Lori Gottlieb: Možno by si sa mala s niekým porozprávať

Táto kniha vyšla len nedávno a aj keď je zatiaľ preložená len do češtiny, už o 5 dní vychádza aj slovenský preklad

Autorka, ktorá je hlavnou postavou knihy, je aj v skutočnom živote úspešná psychologička. Rozpráva príbehy svojich pacientov od ambiciózneho a arogantného filmára po ženu zomierajúcu na rakovinu a zároveň veľmi otvorene a so všetkou zraniteľnosťou odhaľuje ten svoj. Možno je to jej prácou, ale autorke sa naozaj podarilo ukázať postavy v ich celej komplexnej ľudskosti. Nie sú dobré ani zlé. A myslím, že nie je ani jedna, s ktorou by ste v istej chvíli nesúcitili. Po dočítaní tejto knihy budete možno presvedčení, že by sme všetci mali chodiť na terapiu.

2. Sofía Segovia: Bzukot včiel

Najväčšia novinka na tomto zozname a prvá autorkina kniha, ktorá bola preložená zo španielčiny, vás zavedie ďaleko do Mexika na haciendu rodiny Morales. Ak vám tento obraz evokuje telenovely, tak na to hneď zabudnite. Namiesto drámy a intríg objavíte lyricky opísané príbehy, ktoré siahajú do hĺbky svojich postáv na pozadí prebiehajúcej epidémie španielskej chrípky. Juhoamerická tradícia prináša do tejto knihy prvky magického realizmu a úplne inej kultúry, ako tá, na ktorú sme zvyknutí. Aj preto je to podľa mňa ideálne čítanie na leto.

3. André Aciman: Daj mi tvoje meno

Túto knihu som vybrala kvôli jej až snovej atmosfére talianskeho vidieka. Prázdniny strávené v starej vile bicyklovaním do mesta, skladaním klavírnych sonát, lenivým polihovaním pri vode či hodovaním s rodinou po večeroch v záhrade. Samozrejme v tomto zátiší nechýba letná láska a spriaznená duša.

4. Axel Munthe: Kniha o San Michele

Už je to dávno, čo som čítala túto knihu. Požičala mi ju moja babička, ktorú tento príbeh doviedol až na taliansky ostrov Capri a navštívila tam okrem iného aj autorovu vilu, kde sa odohráva časť knihy. Tak ma oslovila, že som si z nej vypísala niekoľko strán citátov. V češtine ju nájdete pod názvom: Kniha o životě a smrti. Autobiografický príbeh švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý precestoval celý svet a zažil krásu aj trápenie, si takýto titul zaslúži. Príbeh je zároveň plný deja a pritom tak krásne poetický, že sa máte chuť zastaviť vo vykreslenej chvíli a len tak ju načerpať ako výhľad na more.

5. John Steinbeck: Na východ od raja

Myslím si, že akýkoľvek knižný zoznam by som písala, táto kniha by sa tam nejako dostala. Možno už viete, že to je moja „obľúbená,“ aj keď to až príliš zjednodušuje to, čo pre mňa tento príbeh znamená. Neviem ako sa to Johnovi Steinbeckovi podarilo, ale napísal niečo viac ako knihu. Ocitnete sa síce vo vyprahnutej Kalifornii začiatkom 20. storočia a sledujete život pár farmárskych rodín, ale príbeh, ktorý píše, siaha nad jeho postavy a týka sa mňa a teba a celého sveta. Príbehom pár ľudí sa Steinbeck dotýka niekoľko univerzálnych právd o tom, čo to znamená byť človekom. A k tomu všetkému píše veľmi pútavo. Ja som sa od nej nemohla odtrhnúť a môj manžel rovnako. Citát z tejto knihy sme si povesili aj do obývačky.

6. E.M. Forster: Izba s vyhliadkou

Kto by túžil po klasike a troške romantiky, môže ísť na zájazd do Florencie v spoločnosti náhodne pozbieraných Angličanov na začiatku 20. storočia. Tento príbeh spĺňa všetky body letného čítania: ulice historického európskeho veľkomesta,  zakázanú lásku, prázdniny a navyše aj môj obľúbený anglický vidiek.

Tento krát som ale chcela skúsiť taký experiment a pozvať vás do čítania s nami. A teda myslím, že to už môžeme naozaj nazvať tým knižným klubom. Príbeh, ktorý spoločne čítame je poviedkový román Olive Kitteridge od Elizabeth Strout. Tento príspevok je predovšetkým pre tých, čo knihu čítajú a chcú sa podeliť so svojimi dojmami, na ktoré sa mimochodom veľmi tešíme. Nebol by to klub, ak by to bolo iba jednostranné. Preto sme pre vás pripravili pár otázok na záver, na ktoré môžete odpovedať do komentára. Ak ste knihu ešte neotvorili, kľudne čítajte ďalej. Namiesto spoilerov tu nájdete niečo málo z našich dojmov, ktoré vám možno poradia, či je to kniha pre vás. Po dočítaní odporúčam pozrieť seriálové spracovanie na HBO.

„Veľa ľudí malo svoje obľúbené kúsky a Angie im ich niekedy zahrala, ale nie vždy. Henry Kitteridge bol iný. Skladbu mu hrala zakaždým, pretože pri pohľade naňho mala vždy pocit, že vkĺzkla pod hrejivú prikrývku.“

Ku koncu leta som narazila na túto milú knižku z malomestkého ihličnatými stromami prevoňaného zákutia Maine. Tento americký štát mám spojený s filmom Pravidlá moštárny (Slová: „Goodnight, you princes of Maine, you kings of New England“ sa mi navždy uložili do pamäti), niekoľkými literárnymi dojmami z vysokej a jednou z mojich práve obľúbených blogeriek, ktorá si tam uprostred lesa postavila s rodinou drevený domček.

Môj dojem pred začatím knižky teda bol spojený s divokou prírodou, lesmi, pobrežím burácajúcich sa morských vĺn, zimou a jednoduchším až romantickým spôsobom života. Tento pocit vo mne prvé stránky knižky hneď potvrdili. Celá atmosféra pekne ladila s jeseňou, v ktorej som sa práve ocitla a príbehy bežných ľudí v malom mestečku, ich denná rutina a spojenie s miestnou krajinou vo mne vzbudili túžbu po spomalení. Také bežné veci ako pohľadnice v lekárni stáli za opísanie a ani postavy, ani rozprávač sa nikam neponáhľali.

„Keď sa v tie rána vracal k autu zaparkovanom pri maríne, niekedy ho prekvapil pocit, akoby sa mu zem pod nohami zmenila, že je príjemné kráčať v ostrom vzduchu, keď ševeliace duby pripomínajú priateľské šepkanie. Po rokoch si prvýkrát spomenul na Boha a mal dojem, že z police zložil zaprášené prasiatko s mincami a díval sa naň úplne novými očami.“

Táto knižka ale nie je taká romantická ako by sa mohlo zdať. Jej krásny rozprávačský jazyk odkrýva reálne hĺbky svojich na prvý pohľad obyčajných postáv. Nie je jedna, ktorá by bola dokonalá alebo by si neniesla svoju vlastnú ťarchu životom. Boli chvíle kedy som ich osud cítila na vlastnom tele a ich zlomené srdce bolo na moment tým mojím. To je ale tá krása dobre napísanej knihy, že cez ňu pocítime kus pravdy o tomto svete, o ľudskosti, o nás samých.

Kniha si berie meno po hlavnej postave, a teda ma zaskočilo, keď sa Olive v prvom príbehu ledva mihla.

Ďalej pokračuje moja mamina Evka:

Olive Kittleridge je učiteľka matematiky na dôchodku a so svojim manželom Henrym je akýmsi ústredným pilierom všetkých trinástich príbehov. Desiatky postav žijúcich pri mori na severe USA v mestečku Crosby v štáte Maine sa nám prezentujú pred očami tak celkom samozrejme a nevtieravo, až máme pocit, že ich už dávno poznáme a žijeme medzi nimi. Každý tu pozná takmer každého, susedia poznajú klebety a rodinné historky o tých naokolo, len ťažko niečo ututlať.

A Olive ako tá, ktorá sa cez svoju dlhú učiteľskú prax dotkla takmer každého, prestupuje príbehmi všetkých. Je akýsi pevný stĺp, dosť vysoký, takže vyčnieva z davu a v svojom dôchodkovom veku už aj tučný. Je trocha nevyspytateľná, poriadne protivná, drsná, ale v jednom okamihu zasa nežná a opatrujúca. Nevie si predstaviť život bez svojho manžela, aj keď jej ide poriadne na nervy. To ako stále každému hľadá partnera, on, láskavý a starostlivý, ako ho nazvala Kittleridgovcoch nevesta od jediného syna „zlatíčko“ a ten, ktorý „sa neustále sústredil na to, aby boli ľudia spokojní“ a aby neboli sami. Avšak nedá mi, na druhej strane a Elizabeth hádam prepáči, na mňa kniha pôsobila veľmi smutne. Takmer väščina jej postáv sú viac či menej osamelé a nešťastné.

„Ale keď lietadielko začalo stúpať a Olive pod sebou zahliadla jasno zelené polia v rannom svetle, trochu ďalej pobrežie, trblietajúci sa oceán s bielymi pruhmi spenenej vody ťahajúcimi sa za rybárskymi loďami, prepaodl ju pocit, ktorý už v živote nečakala: posadla ju náhla zúrivá túžba žiť. Naklonila sa, dívala sa cez okienko na nádherné bledé oblaky, blankytnú oblohu, svieži zelenú trávu, na širokú vodu. Zhora to všetko vyzeralo zázračne, úžasne. Spomenula si, čo je to nádej. A nádej bolo vrenie vnútri, ktoré nás ženie ďalej, rozráža nám vodu tak ako lode tam dolu, ako lietadlo, ktoré ju vezie tam, kde ju potrebujú.“

Niečo o autorke:

Elizabeth Strout prežila detstvo pri brehoch Maine a ako sama hovorí, to nie je vzťah, to je DNA. Aj keď sa životom túlala všelikde, nakoniec dnes býva len kúsok od svojho rodného domu a veľa z jej kníh sa zasa odohráva práve v Maine. Písala dlho a do štyridsiatky vydala len zopár článkov, aby sa nakoniec nestala ani právničkou ani „servírkou, ktorá podáva koktaily“, ale naozajstnou spisovateľkou. V roku 1998 jej novela Amy and Isabelle prerazila a stala sa celonárodným bestsellerom. A potom už to išlo. Za Olive Kittleridge dostala dokonca Pulllitzerovu cenu. Nečudo, spôsob ako vykresľuje svoje postavy, vône prírody, prímorský vánok nasiaknutý pachom rýb, spôsobuje, že zabúdate na realitu a priam ho cítite v svojej obývačke. Majstrovský avšak celkom ľahučký štýl, ktorým sa čitateľom prihovára, pôsobí pokojne a vytvára pocit bezpečia. Akoby rozprávala o vašej rodine či priateľoch. Akoby otvárala zákutia vášho vlastného detstva na dedine.

„Ľudia stále cítili potrebu oslavovať, pretože všetci svojím vlastným spôsobom chápali, že život je treba osláviť.“

KNIŽNÝ KLUB

Tieto otázky sú len takým podnetom, aby ste sa podelili o váš zážitok z čítania. Kľudne ale napíšte akýkoľvek iný postreh. Veľmi radi si vaše komentáre prečítame a kto vie, možno nám tu niekedy vznikne aj taká virtuálna diskusia.

1. Tak čo vy na to? Ako sa vám kniha páčila? Ktorý príbeh sa vám čítal najlepšie?
2. Aké pocity vo vás kniha vyvolávala?
3. Ako ste si Olive predstavovali?
4. Vedeli ste sa s nejakou postavou stotožniť? Alebo ste v nej videli niekoho známeho?
5. Ako na teba pôsobila Olive? Videli sme ju z pohľadu viacerých postáv a nazreli sme aj do jej vnútra. Prečo si myslíš, že je taká aká je? Čo by ste urobili inak ako Olive?

„Bude sa vám páčiť, hovorila žena v telefóne. Je ručné šitá. Nádherná košeľa. Číslo začínalo 800 a žena, ktorá zaregistrovala objednávku, mala južanský prízvuk. Rebeka mala pocit, že počuje jednu z reklám na prací prášok, kde na lesknúcu sa podlahu dopadajú lúče slnka cez okno.“

Možno máme pocit, že sa nás tento celkom geograficky špecifický prípad až tak netýka, na Slovensku sa s takou situáciou často nestretneme. Prípadne môžeme s odsúdením preposlať jeden z kolujúcich sloganov I can’t breathe, bez toho, aby sme s danou realitou museli byť na našich uliciach kedy konfrontovaní.

Pravda je, že si takú dilemu v našej clekom homogénnej slovenskej spoločnosti veľmi nevieme predstaviť, ale to nám nedáva žiadnen náskok. Nevieme si totiž úprimne predstaviť ani to, ako by ľudia v našej krajine reagovali, keby sa niečo také na dennej báze dialo u nás. Spomeniem si na nedávny incident s Lidl katalógom a neviem s istotou odpovedať. Tento príbeh je pre nás ale rovnako blízky svojím posolstvom o hodnote ľudského života a rovnosti práv teba a mňa, bezohľadu na naše rozdiely a máme sa z neho čo naučiť.

Na vysokej škole som prešla mnohými kurzmi americkej literatúry a bolo to práve štúdium afro-amerických autorov a autoriek, ktoré sa ma najviac dotklo. Ako vonkajší pozorovateľ som žasla nad neprávosťami, ktoré jedna z najpokrokovejších krajín systematicky uznávala za normálne.

Krajina, ktorá prišla do Európy spasiteľsky bojovať proti rasizmu druhej svetovej vojny bez toho, aby si uvedomila tú iróniu svojho oddeleného čierno-bieleho vojska. Krajina, ktorej 4-medajlový olympíjsky víťaz po slávnostnom dorazení do USA musel na vlastnú úvítaciu párty prísť dopravným výťahom, pretože hlavný vstup bol white-only.

Tieto príbehy sú súčasťou nie až tak dávnej histórie. Stále je ťažké uveriť, že po 70 rokoch to očividné zlo a absurdita týchto a tisícky ďalších bolestivých svedectiev pomaly každého, kto sa bohžual nenarodil ako biely protestant z vyššej strednej vrstvy, ešte stále nie je každému jasné.  Po tej dlhej ceste, ktorú si táto krajina v otázke rasizmu prešla, od otroctva cez autobusové jazdy s Rosou Parks po afro-amerického prezidenta, je zarmucujúce, ako sa posledné roky posúva smerom naspäť. 

Snáď budú udalosti posledných dní novým podnetom, ktorý spojí hlasy ľudí do radikálnych krokov.

Nebuďme ignorantní voči niečomu čo sa nás zdanlivo netýka. Začnime tým, že sa budeme zaujímať a informovať a nebude nám to jedno.

V dnešnom čitateľskom zozname preto odporúčam 6 kníh inšpirovaných skutočnými príbehami bežných afro-američanov a situáciami z ich každodenného života, ktoré si my ale nevieme ani predstaviť. Sú to romány písané pútavým perom s kúskom duše ich autoriek. V Amerike patrí väčšina z týchto kníh do povinnej literatúry a mne samej ich svedectvo veľmi otvorilo oči. Možno sa pri nich niekedy budete cítiť nepríjemne, možno vás rozplačú alebo rozhnevajú, a práve preto stoja za čítanie.

1. Maya Angelou: I Know Why the Caged Bird Sings (Prečo vtáčik v klietke spieva)

Autobiografický príbeh autorky od dievčatka, ktoré býva so starou mamou v malom mestečku na juhu USA a už od malička sa od druhých ľudí učí, že s ňou nie je niečo v poriadku až po ženu, ktorá každodenným bojom postupne nájde vlastnú slobodu. Okrem iného sa Maya Angelou stala prvou afro-americkou šoférkou slávnych električiek v San Franciscu, o čom sa dočítate aj v jej príbehu, ktorého realita vami miestami poriadne zatrasie.

2. Alice Walker: Barva Nachu (The Color Purple)

Alice Walker založila hnutie Womanism, ktoré spájal utrpenie afro-američanov v rasistickej spoločnosti so špecifickou situáciou afro-amerických žien, na ktorých si svoju zlosť zo spoločenského poníženia často vybili ich vlastní muži. Príbeh The Color Purple reprezentuje tento smer ľudských bytostí, ktoré po celoživotnom presviedčaní, že si nezaslúžia mať hodnotu, znovu objavia vlastnú identitu. Príbeh nájdete aj vo filmovej verzii, v ktorej si zahrala aj Oprah.

3. Kathryn Stockett: Černobílý svět (The Help)

Čiastočne humorný film s Emmou Stone a Jessicou Chastain je skvelou adaptáciou knihy s rovnakým titulom. V južanskom mestečku, kde biele ženičky v domácnosti nechájú afro-americké slúžky, aby za nich navarili, upratali a vychovali ich vlastné deti, ale nedovolia im použiť ten istý záchod, čo oni samé zrazu nájdeme mladú žurnalistku, ktorej tento dlhodobo zaužívaný systém nie je ľahostajný.

4. Toni Morrison: The Bluest Eye (Najmodrejšie oko)

Protagonistkou tohto príbehu je Pecola, jedenásťročné černošské dievčatko, ktorým snom je mať modré oči, ako zlatovlasé modelky usmievajúce sa zo sladkostí v obchode. Toto osamelé želanie ju sprevádza na ťažkej ceste, ktorá vás nenechá ľahostajnými.

5. Harper Lee: Nezabíjajte vtáčika (To Kill a Mockingbird)

Ak hľadáte knihu, ktorá zobrazuje krutú realitu rasizmu a diskriminácie a zároveň je nostalgicky príjemná na čítanie, vyberte si Harper Lee. Príbeh nezabíjajte vtáčika je rozprávaný s pohľadu malého bieleho dievčaťa, ktoré svojimi detskými očami spoznáva správanie ľudí navzájom, kým sa so svojím otcom učí láske k druhým a spravodlivosti v tomto svete.

6. Angie Thomas: Hnev, čo si zasial (The Hate U Give)

Posledná kniha je zo všetkých asi najviac súčasná. Odohráva sa v dnešnom svete a rozpráva príbeh o zbytočnej smrti mladého chalana, ktorého zastrelil policajt v dojme, že vyťahuje zbraň, zatiaľ, čo on len chcel utešiť svoju kamarátku vydesenú v aute. Príbeh o tom, ako sa jedno odvážne dievča rozhodne, že nechce ďalej žiť vo svete, kde sú zbytočné smrti odignorované bez následkov.

A potom som v poslednom ročníku prišla na kurz Súčasný francúzsky román. Na prvej hodine sme si rozdelili tituly, na ktoré sme mali pripraviť rozbor. Ani jeden som nepoznala tak som si vybrala podľa autorky. Annu Gavaldu som si pamätala z dávnej hodiny o poviedkach a tak som siahla po jedinom známom mene. Tento raz išlo ale o román a skoro a som sa zhrozila, keď ma v knižnici pod daným titulom čakala 500-stranová „bichľa“. To som ešte netušila, že ju zhltnem na počkanie a že sa stane jednou z najlepších kníh, aké som kedy čítala. Keďže som vám stále nepovedala o akú knihu išlo, volá sa Ensemble, c’est tout alebo Proste spolu a aj keď vo filmovej verzii hrá Audrey Tatou, určite si ju nepozrite skôr ako si prečítate knihu. A takto sa zmieril môj vzťah s francúzskou literatúrou. Ukázalo sa, že v tom kurze si nájdem viacero obľúbencov, ale žiadny z nich nemá na Proste spolu, a nie len preto, že o nej som mala referát ja.

Raz som náhodou stretla vo vlaku jedného kamaráta, s ktorým som sa nikdy pred tým sama nerozprávala. Zistila som, že si aj máme čo povedať. Jedna vec, ktorú som o ňom počas tej cesty zistila, bola, že on knihy neodporúča. Keď číta nejakú knihu, ktorú úplne bytostne miluje, najradšej by bol, aby si ju nikto iný neprečítal a ten zvláštny zážitok ostal jeho osobným tajomstvom, o ktoré sa s nikým nepodelí. To je úplný opak mňa.

Keď ma nejaká kniha nadchne, neviem si to nechať pre seba. Mám pocit, že som objavila severný pól a musím čo najviac ľuďom pomôcť, aby ho objavili tiež. Niekedy to vie byť celkom otravné pre iných ľudí.

A tak, keď som prečítala Proste spolu, potebovala som sa o to s niekym podeliť. Tá knižka bola taká úžasná v tom, ako vyjadrila radosť z maličkostí a spolupatričnosť ľudských bytostí uprostred bežného a ťažkého života. Vedela som, že moja mamina by na ňu mala rovnakú reakciu a túžila som sa môcť s ňou o tom porozprávať. Tak som jej tú knihu kúpila. A mala som pravdu. Páčila sa jej rovnako ako mne a už ju začala odporúčať ďalším. Odvtedy som mamine začala pravidelne kupovať knihy, ktoré ma hlboko zasiahli. Všetky to boli len príbehy, každý z úplnej iného geografického či sociálneho prostredia. A mamina zistila, že už veľmi dávno príbehy nečítala a že jej chýbali. Ak išlo o anglickú knihu, kúpila som jej s prekladom aj originál a po ťažkom začiatku s Their Eyes Were Watching God, ktorá je miestami písaná fonetickým zápisom, ktorý imituje výslovnosť Afroameričanov, sa do toho rýchlo dostala. Už nám tento čitateľský klub funguje niekoľko rokov a vďaka mamininým odporúčaniam sa ku knihám dostali ďalšie desiatky ľudí. Prišiel čas sa o ne podeliť aj s vami. Možno som na nejakú zabudla, ale tu je zoznam 10 kníh, ktoré sme spolu zatiaľ prečítali (zoradené podľa môjho stupňa obľúbenosti: 1 = naj) aj s komentárom o 3 obľúbencoch mojej maminy.

10 kníh, ktoré sa mi tak páčili, že som ich musela dať prečítať mojej mame

Každá kniha je na tomto zozname z iného dôvodu. Jedna ma dojala k slzám, napísaná z nečakanej perspektívy, iná nesie krásnu či poučnú pravdu o živote, a ďalšia má napínavý príbeh, pri ktorom ani nežmurknete, ako keby ste pozerali film.

To, čo majú spoločné je, že z nejakého dôvodu mi ostali v pamäti ako výnimočné a chcela som sa s týmto zážitkom s niekým podeliť.

1. Betty Smith: V Brooklyne rastie strom (A Tree Grows in Brooklyn)
2. Lee Harper: Ako zabiť vtáčika (To Kill a Mockingbird)
3. Anna Gavalda: Proste spolu (Ensemble c’est tout)
4. Tara Westover: Vzdelaná (Educated)
5. Irène Némirovsky: Francúzska suita (Suite française)
6. Zora Neale Hurston: Their Eyes Were Watching God
7. Gail Honeyman: V podstate som celkom v poriadku (Eleanor Oliphant Is Completely Fine)
8. Pearl S. Buck: Dobrá zem (The Good Earth)
9. Villa Cather: Moja Antónia (My Ántonia)
10. Guillaume Musso: Volanie anjela  (L’Appel de l’ange)

Mamina odporúča:

Ťažko zo všetkých kníh, ktoré som za posledné roky prečítala, vybrať iba tri najobľúbenejšie. Ale dobre:

Harper Lee: Ako zabiť vtáčika

Keď si beriem do rúk knihu alebo si večer pozriem film, nechcem žiadne náročné filozofické témy, len trocha oddychu. Lenže táto kniha píše o vážnych veciach veľmi čitateľným štýlom. Ani neviete ako a máte ju v hlave, pod kožou, v srdci. Musíte o nej rozmýšľať, o tom či nie ste ako jej hrdinovia, teda hlavne tí negatívni. Kniha hovorí o rasizme, predsudkoch, nevybočení z davu aj keď niekomu strašne ublížite. Ale pozerá sa na to očami malého dievčaťa. Tak ľahko. Žiadna ťažká filozofia. Žiadne drámy, dokonca aj drobné veselé postrehy. Deti ovdovelého právnika sa učia od skorej mladosti byť tolerantní, spravodliví, nerozlišovať ľudí podľa škatuliek. Sledujú čudného suseda, ktorý je zavretý celé roky doma. Ľudia si o ňom stihli vytvoriť celé skazky, deti sa ho boja, ale zároveň ich láka. A nakoniec zistia, že je to vlastne veľký chudák a že tí, ktorí ho ohovárali, sú oveľa horší. Kniha opisuje začiatok 20. storočia, ale nie som si istá či sme dnes viacej tolerantní. Pri čítaní som sa dojímala, smiala a niekedy hanbila, keď mi kniha vstúpila do svedomia. V Amerike ju vraj používajú ako lekciu proti xenofóbii. Aj u nás by mohli. Je to vážne skvelá kniha. Harper Lee za ňu dostala Pulitzerovu cenu.

Anna Gavalda: Prostě spolu

Keď som čítala túto knihu, všetci naši rodičia (moji i manželovi) boli v pohode. Teraz si na ňu koľkokrát spomeniem a hovorím si, to by bolo fajn takto sa všetci zostehovať a vzájomne si pomáhať. Robiť si radosť, slúžiť si. Každý tým najlepším, čo má. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké cenné je priateľstvo, rodinná komunita. Ako je človeku samému ťažko. O čo lepšie je tolerovať toho druhého, naučiť sa ho znášať, ako byť sám. Niekedy to ide stuha, ale tento román je o tom, že sa to dá. Je v ňom kus romantiky, hlbokej ľudskosti. Zároveň ma desí, akí stratení a osamelí boli tí hlavní hrdinovia. Aké mali divoké rodinné vzťahy. Lepšie si rozumeli s cudzími, ako s vlastnými. Aj to sa nám môže stať. Tak nech sa nám to nestáva. Pracujme na tom. Nie je dobre človeku samotnému. Ozaj, a najviac sa mi páčil Philibert. Ľuďmi vnímaný ako outsider a pritom s najväčším srdcom. Však on to vlastne všetko na začiatku spískal!

Tara Westover: Vzdelaná

Zvykneme sa vyhovárať na všetkých okolo, najviac na rodičov, ako nás zle pripravili do života. A Tara Westover nám to všetkým ukázala. Vedela sa vymaniť zo zovretia sektárskej rodiny a za pár rokov doštudovať to, čo niektorí nestihneme za celý život. Rodičia jej zakazovali chodiť do školy, schovávali jej knihy, ale ona sa napriek tomu nedala. Jedna pani, čo knihu čítala, mi povedala, že vraj načo potom potrebujeme školy? Len otázka je, či by sme aj my mali rovnako silnú motiváciu. Je neuveriteľné, že sa príbeh skutočne odohral celkom nedávno, v modernom demokratickom štáte. Ako rodičia môžeme svoje deti mnohému naučiť, podporiť ich, obohatiť, ale tiež pokriviť tak, že už sa nikdy nespamätajú. To, čo predvádzali Westoverovci v knihe, nie je viera. To je smutné a trestuhodné náboženstvo. Lebo viera nás nezväzuje, viera nám dáva slobodu rozmýšľať.

Režisérka Greta Gerwick si dala veľmi záležať, aby každý malý detail jej diela odrážal práve tento zámer. Srdcom jeho úspechu je ale krásny príbeh, ktorý Louisa Alcott už skoro pred 200 rokmi napísala vo svojej malej komôrke na poschodí rodičovského domu v Concorde a ktorý sa nás dnes rovnako dotýka svojím živým úžasom z radostí, triviálností ale aj trápení bežného života.

Ja sama som vyrastala na pre mňa dokonalej verzii z 1994 s Winonou Ryder a ešte malou Kirsten Dunst a bolo ťažké si predstaviť, že by ju niečo prekonalo. Moje pochyby sa zmenili na netrpezlivé nadšenie, len čo uverejnili mená obsadenia s ukážkami fotiek z natáčania a zbadala som Emmu, Timothéeho, Saoirse a spol, ako sa radostne vyškrierajú zo starej povaly v Orchard House, klobúky na hlave a fajky v ústach, ako praví gentlemeni Marchovského literárneho klubu.

Konečne som sa dočkala slovenskej premiéry a môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že Gretina adaptácia je nádhernou poctou príbehu Malých žien ako aj samej Louise Alcott. S krásnou hravosťou sa jej podarilo zachytiť tú atmosféru, ktorú na tomto príbehu tak milujeme.

Tu je niekoľko vecí, ktoré ma na novom filme očarili:

Rozprávanie

Greta nám príbeh podáva v rozhádzanej chronológii. Zo začiatku mi to prišlo trochu zvláštne, ale hneď som si všimla prvý efekt, ktorý tento rozdiel na divákovi spôsobí.

Film začína scénou v new yorkskej ubytovni, kam Jo (už skoro ku koncu knihy) odišla za prácou učiteľky a spisovateľky. Už v prvých sekundách na chodbe prejde okolo Friedricha, ktorý na ňu hľadí s obdivom v očiach a divák je tak od začiatku prezentovaný s jeho prítomnosťou v príbehu a potentionálnym spojením s Jo.  Stará verzia príbeh rozpráva chronologicky a po sledovaní rozvíjajúceho sa vzťahu Jo s jej roztopašným a zamilovaným susedom Teddym bola pre mňa zápletka s Friedrichom vždy sklamaním. Pamätám si, že raz som ho z toľkého nesúhlasu a neochoty vzdať sa tej idylickej prvej časti filmu musela v tomto bode vypnúť. Okrem toho, že Friedrich je v novom filme oveľa sympatickejší, to že ho spoznáme hneď na začiatku nám premieša očakávania a dopraje slobodu tešiť sa z jeho podielu v príbehu. (Napriek tomu, Laurie bude snavždy môj favorit.)

Pre niekoho, kto príbeh Malých žien dobre nepozná môžu byť skoky v čase trochu mätúce. Časom si na nich ale isto zvykne. Režisérka na všetky scény z detstva použila teplejší filter, ktorý ich sfarbuje do zlatej farby spomienok. Ďalší jednoduchý spôsob, ako sa v nich zorientovať je účes hlavnej hrdinky Jo. V dlhých rozcuchaných kučerách ju nájdeme uprostred dobrodružného detstva, v stále rozcuchanom, ale už vypnutom drdole k nám hovorí už dospelá učiteľka Jo, ktorá prácou podporuje svoju rodinu. Do toho sa nám ešte zamieša pár scén v krátkej ošklbanej parochni, po tom, čo uprostred príbehu Jo predá svoje vlasy.          

   Presuny v čase navyše poslúžili Grete ako úžasný nástroj na vykreslenie skutočností bez použitia slov. Poukladaním scén z rôznych časových období sa jej podarilo vytvoriť vzory, ktoré divák okamžite rozpozná. A tak sa niekoľko krát vrátime do identickej situácie, v ktorej rozdiel spôsobený uplynutím času vyznie s o to väčším dôrazom. Najsilnejšie je asi scéna ráno po Bethinej chorobe. Aj keď to bola celkom riskantná stratégia a možno sa nebude každému páčiť, myslím, že táto časová koláž umožnila zachytiť hĺbku postáv vo väčšej komplexnosti.

Rozmanitý portrét ženských postáv

Už dávno sa šírilo internetom, že táto filmová verzia bude o dosť feministickejšia. Už tak feministické dielo na svoju dobu, Malé ženy pod Gretinou réžiou nám ukážu zas trochu inú hĺbku svojich ženských postáv. Niekomu by sa mohlo zdať, že Jo je jediná feministická postava, tým, že prácou živí svoju rodinu a odmieta sa vydať. Tá krása Louisinej knihy je ale v tom, že odráža ako feminizmus môže pre každú ženu znamenať niečo iné.

Emma Watson hrá najstaršiu sestru Meg, postavu úplne opačnú Jo. Meg sa túži elegantne obliekať, vydať sa a mať vlastnú domácnosť. Ešte chvíľu pred svadbou sa ju Jo od tejto budúcnosti snaží odhovoriť a ponúka jej únikový plán, keď jej Meg odpovie: „Len preto, že sú moje sny iné od tvojich, neznamená, že nie sú dôležité.“ Sama Emma sa v interview podelila o svoju teóriu, že Louisa vložila do každej zo 4 sestier kúsok seba – tak ako Jo chcela byť finančne nezávislá, oslava ženskosti pre Meg znamenala vytvorenie útulného domova pre svoju rodinu.

Ďalej môžeme bližšie spoznať matriarchálnu postavu Marmee, ktorá sa obetavo stará o svoju rodinu za neprítomnosti manžela. V úprimnej scéne sa táto na prvý pohľad dokonalá matka dcére Jo prizná, že každý jeden deň bojuje s hnevom. Gretine malé ženy sú prezentované s novou transparentnosťou. Reprezentujú situáciu žien v 19. storočí o čosi reálejšie a ich univerzálne zápasy k nám prehovárajú aj dnes.

Krása v maličkostiach

Vždy keď sa vrátim k Louisiným románom, premôžu ma pocitom vďačnosti a radosti z obyčajnej chvíle. Jej postavy žijú v prítomnosti, učia sa byť užitočnými a nemárniť čas, ale vedia sa tešiť z maličkostí a oceniť ľudí okolo seba. Keď sa v interview Grety pýtali, čo by si želala, aby si ľudia z jej filmu zobrali, jej odpoveď bola „túžbu žiť svoj život živšie“. To je presne tá túžba, ktorá vo mne zostala po prečítaní knihy a našla som ju aj v novom filme. Ak dáva divák dobrý pozor, všimne si krásne drobnosti, ktoré režisérka do filmu jemne zakomponovala, až sa zdajú úplne prirodzené. To, ako zvedavý Laurie počas nudnej hodiny z okna vyzerá svoje veselé susedky a kým jeho učiteľ sedí za stolom, on stojí na stoličke. Alebo to, keď starý pán Laurence poprosí hamblivú Beth, či by občas neprišla zahrať na jeho klavír, aby sa nerozladil, keď ho nájdeme v krásnej scéne, ako potajomky sedí na schodoch a s dojatím počúva jej melódie. A všimli ste si, že počas divadelnej hry, ktoré sestry u nich doma pripravia je zem posypaná jesenným lístím? Keď sa zbierka týchto premyslených a zároveň prirodzených maličkostí spojí do 2-hodinového zážitku, vznikne nám portrét rodiny March evokujúci tie isté nostalgické pocity, aké v nás vyvolali stránky knihy.

Útulná atmosféra

Ako jediná verzia Malých žien sa tento film celý natáčal na mieste v Massechusetts, kde sa príbeh ako aj väčšina Lousinho života naozaj odohrali. V mestečku Concord dnes môžete navšíviť Orchard house, v ktorom rodina Alcott strávila niekoľko rokov života aj s ich pôvodným nábytkom a zariadením. Práve podňa neho vytvorili filmovú repliku Marchovského domčeka. Ako nadšenec útulného amerického štýlu z polovice 19. storočia ma milé kútiky v pozadí scén ako aj premyslené kostými veľmi nadchli. Na chvíľu som si predstavila ako môj budúci dom premením na Orchard House. Okrem toho sa mi páčilo, že tento film zahrnul scény pri mori, ktoré boli v predošlom vynechané.

Greta povedala, že jednej veci, ktorej sa pri natáčaní chcela vyhnúť boli veľké okrúhle sukne a korzety. Kostými, v ktorých malé ženy spoznáme, odrážajú ich jednak šetrný, ale aj praktický životný štýl – behanie po zablatených lesoch a nosenie dreva či pomáhanie miestnym sirotám. Táto maličkosť, ale odráža aj historický fakt, že rodina Alcottovcov bola vo svojom okolí považovaná za niečo niečo ako hippies tej doby. Revolučné myšlienky ich otca ich viedli od vegetariánstva až po utopickú komunitu transendentalizmu.

Z biografie autorky sa dozvieme o ťažkom živote v hlade, chudobe a emocionálnom šikanovaní, ktoré často od svojho otca zažívala. Je teda trefné, že režisérka na úvod filmu vybrala Louisin citát: „Mala som veľa ťažkostí, a preto píšem veselé príbehy.“

Literárna čerešnička na koniec

Ten istý citát zo začiatku sa vynorí ako ozvena na samom konci, kedy Greta veľmi šikovne prekryla príbeh z románu Malé ženy so skutočným príbehom ich autorky. A tak nám v jednej chvíli Jo – alebo stelesnená Louisa, hovorí, ako sa príbeh naozaj skončil, keď ju jej vydavateľ presvedčí, aký koniec by sa lepšie predával. Zatiaľ čo Louisa vyjednáva jej províziu za vydanie knihy, vidíme Jo v scéne pod dáždnikom, ako zažije svoj happy end, ktorý si čitatelia od autorky vyžiadali.

Napriek tomuto kompromisu je záverečná scéna zo školy Plumfield, ktorú Jo otvorila s Friedrichom asi moja obľúbená. Zatiaľ, čo kamera nasleduje Jo s tortou do záhrady, vidíme malé deti pobehovať po dome, hrať na husle alebo trénovať šerm, Laurieho s bábätkom na rukách a všetkých členov rodiny šťastne vo svojej vlastnej úlohe v príbehu. Farebnosť, rušnosť a radosť tejto záverečnej scény ma nechala sedieť bez slov po tom, čo film skončil.

Teraz už len zvedavo čakám, s koľkými Oscarmi pôjde Greta domov.

. . . A tým tajomstvom sú zoznamy

Efekt tejto stratégie na moju motiváciu som rozpoznala prvý krát na vysokej, keď som objavila Goodreads. Stránka, na ktorej môžete zbierať prečítané knihy na viruálnych poličkách, hodnotiť ich, zdielať s priateľmi a dávať si ročné čitateľké výzvy sa pre študenta literatúry vyrovná Instagramu. Pamätám si, ako som pri prvom prihlásení strávila niekoľko hodín hľadaním všetkých kníh, ktoré som v živote prečítala a ukladaním ich do mojich „prečítaných“ poličiek.

Čakali ma 2 roky do štátnic a veľký zoznam kníh na analyzovanie. Goodreads prišli neplánovane a úplne mi zmenili plán hry. Ukázalo sa, že odkliknutie toho čarovného tlačítka „dočítané“ na moju motiváciu veľmi zafungovalo. To, že som si knihu po prečítaní mohla pridať do môjho ročného zoznamu a zároveň som pri čítaní mala pocit, že sa učím do školy, bola tá čarovná kombinácia. Pred tým som nevydržala čítať viac ako pár strán a rýchlo som stratila pozornosť. Po pár mesiacoch disciplíny (ktorá bola potrebná, ak som chcela čo najrýchlejšie prečítať čo najviac kníh) sa mi podarilo nerušene čítať minimálne pol hodiny a ešte si to aj užiť. Pri učení na štátnice som pred memorizovaním poznámok dala prednosť čítaniu čo najviac diel. Ak si už nespomeniem na teoretické fakty, môžem im vždy porozprávať moje osobné dojmy z knihy, ktoré si profesori často cenili viac ako naspamäť naučené poučky. Ten rok sa mi podarilo prečítať 61 kníh.

Odkedy som začala pracovať mám menej času na čítanie, už to predsa len nie je zároveň mojou „povinnosťou“ aj koníčkom. Každoročná čitateľská výzva ma ale stále motivuje nájsť si na knihy čas. Pred rokom som na Goodreads nahovorila aj manžela a ten ma s ľahkosťou predbieha. Skóre si ceremoniálne zapisujeme kriedou na tabulku.

Tento rok sa mi podarilo prečítať 35 kníh, čo je o 5 viac, než môj stanovený cieľ. Keby som z nich mala vybrať 5, ktoré ma najviac oslovili (či už príbehom, atmosférou, štýlom písania…) boli by to tieto:

1. John Steinbeck: East of Eden (Na východ od raja)

Je ťažké vystihnúť slovami, čo pre mňa táto kniha znamená. Po dočítaní som mala chuť si ju dať vytetovať po celom tele. Jeden z najlepších príbehov, čo som kedy čítala. Je to viac ako kniha a stále nechápem, ako sa autorovi taký komplexný zážitok celého ľudstva a zároveň teba samého podarilo skryť do jednotlivých detajlne vykreslených príbehov jednej rodiny na konkrétnom geografickom mieste. S týmto zážitkom som sa potrebovala podeliť tak som presvedčila manžela, aby mu dal šancu, čo skončilo tak, že East of Eden je tento rok číslo jedna aj na jeho zozname.

2. R. J. Palacio: Wonder (Obyčajná tvár)

Tento príbeh by si malo prečítať každé dieťa aj dospelák. Je nemožné, aby sa nedotkol aj toho najchladnejšieho cynika. Nie je to žiadna romantická idylka. Sila tejto knihy je v tom, že sa v nej každý nájde a príbeh si prečíta „na vlastnej koži“. Ak ste ešte nevideli film, určite najprv knihu. Pri čítaní som dostala chuť zažiť ten obyčajný deň na základke, kedy po škole idete ku spolužiačke domov, kde strávite hodiny vyrábaním projektu, kým vám jej mamina pripraví desiatu.

3. Patti Smith: Just Kids (Jsou to jen děti)

Táto kniha ma preniesla do starých čias strednej školy, kedy sme si v sekáčoch vymýšlali originálne outfity, počúvali indie rock, do zápisníkov prepisovali básne a snívali o tom, že budeme umelci. Nie vždy je to ľahké čítanie, ale ponorenie sa do atmosféry tejto knihy ako aj historickej doby má svoje čaro. Po dočítaní môj zoznam miest v New Yorku, ktoré raz musím navštíviť vyrástol o niekoľko políčok, vrátane Chelsea Hotelu.

4. Gloria Steinem: My Life on the Road

Na Gloriu som narazila v „Our Shared Shelf,“ feministickom čitateľskom klube Emmy Watson (tiež na Goodreads). O autorke som vtedy ešte veľa nevedela, ale zaujal ma názov knihy. Možno vo mne vzbudil spomienky na Kerouaca. Aj keď táto kniha nie je román, číta sa rovnako dobre. Gloria Steinem je jednou z navýznamnejších bojovníčok za práva žien našej doby a v jej knihe som okrem pútavých príbehov hodných hollywoodskeho filmu, historickej kroniky a úvah o ľudskej skúsenosti našla posolstvo do dnešných časov, ktoré postaví každého čitateľa pred osobnú výzvu.

5. Jedidiah Jenkins: To Shake The Sleeping Self

Túto knihy som vybrala, lebo sa tak ľahko čítala a na niekoľko týždňov ma preniesla do úplne iného sveta, kde na veciach ako majetok, výzor alebo len dátum veľmi nezáleží. Keď cestujete na bicykli zo severu USA až do Patagonie, máte trochu iné veci na mysli. Vybrala som si ju kvôli názvu a tajne som dúfala, že jej čítanie ma tiež „zobudí“ z akejsi zaspatej rutiny. Namiesto toho som sa len zasnívala do ďalekých krajín a dobrodružných zážitkov, ktoré mi ale nakoniec dali túžbu žiť viac v prítomnosti.

Ako to súvisí s tým zmieneným cvičením na začiatku?

Tento rok sa mi podarilo niečo, čo ešte nikdy pred tým. Celý rok som vydržala pravidelne cvičiť. V priemere som si zacvičila 1,3 krát do týždňa. To, čo na mňa zafungovalo bolo zase to čaro vyškrtávania si zoznamu či zbierania bodov. Na instagrame som našla túto jednoduchú výzvu: Určíš si konečné číslo, koľko krát chceš tento rok cvičiť – a trošku ho preženieš, aby ťa zdravo ťahalo dopredu. A celý rok sa to číslo snažíš dosiahnuť.

Tento typ výzvy na mňa pôsobil oslobodzujúco. Už toľko krát som si povedala, že budem aspoň raz do týždňa cvičiť, a len čo sa mi to jeden týždeň nepodarilo, mala som pocit, že už nemá zmysel snažiť sa. Pri ročnej výzve tento tlak zmizol. Ak sa mi jeden týždeň nepodarilo ani raz cvičiť, stále som mala zvyšok roka, aby som to dobehla. Najväčší motivátor bola papierová tabulka na stene, na ktorú som si po každom work oute išla dopísať čiarku. Doplnila som si aj odmeny za kratšie méty, a za dosiahnutých 20 čiarok som si zaslúžene kúpila nové fitness legíny. Týmto tempom sa mi podarilo splniť 70 work outov (z môjho prehnaného ciela 130). Postupne som si výzvu ešte trochu sťažila a začala som si robiť čiarky aj za každý týždeň, kedy sa mi podarilo zacvičiť aspoň raz a celkom ma to donútilo si work outy plánovať, len aby som si na konci týždňa nemusela namiesto fajky napísať krížik a pokaziť si skóre.

Pre mňa sú knihy síce celoročným potešením, ale ku každmu obdobiu si predstavím nejaké iné tituly, ktoré všetko, čo na tom období mám rada, len zdôraznia. V lete by som napríklad najradšej čítala príbehy odohrávajúce sa v nejakom južanskom mestečku USA, kde sa celý deň len bicykluje ku jazeru a do noci popíja limonáda na verande.

Rovanko aj jeseň má u mňa svoju čitateľskú idylku. Ak by som bola pocitom, bola by som útulnosťou. Všetko, čo len trochu pripomína tento pocit, mnou hneď rezonuje. Keď môžem, si ho sama navodím. Pekné hrnčeky, sviečky a akustiké playlisty sú moji najlepší kamoši. Manžel sa mi smeje vždy, keď bežím dokorán otvoriť okno, len čo začne pršať. Je niečo na tom počuť padať dážď a vedieť, že som doma. 

Jeseň je najútulnejšie ročné obdobie a preto aj nasledujúci zoznam kníh odráža príbehy, ktorých atmosféra vás zabalí do deky a váš domov sa vám zrazu bude zdať oveľa teplejší – ako keby ste sa práve vrátili zo sychravej prechádzky do krbom vyhriatej izby voňajúcej po škorici.

V týchto príbehoch občas zafúka studený vietor a inokedy zas to, čo schladí, bude samota ľudskej duše, preto k čítaniu odporúčam poriadny hrnček horúcej čokolády alebo aspoň zázvorového čaju.

Aj keď si možno ešte užívame posledné momenty babieho leta, dni sa krátia a len čo sa privalí poriadna sychravá jeseň aj so svojou atmoškou, treba mať po ruke ten správny príbeh do takého počasia. Preto som vám v mojom zozname zahrnula linky, kde si knihy môžete rýchlo objedať a nechať doručiť rovno domov.

1. Mary Shelley: Frankenstein čiže moderný Prometeus

Tí, ktorí poznáte Frankensteina iba z pop kultúry sa nenechajte odradiť predsudkami. Veľa som o tejto knihe sama nevedela, keď som ju začala čítať, a bola som prekvapená, aký romantický príbeh sa v ňej skrýva. Romantický v zmysle skúmania hĺbok ľudského vnútra, túžbe po spojení. Prostredie, v ktorom sa odohráva, dáva tomuto hľadaniu veľmi špeciálny tón. Pripravte sa na chladné noci zahalené do záhady. Keď sa začítate, nebudete ju môcť položiť.

2. Emily Brontë: Búrlivé výšiny

Vždy si spomeniem na esej, ktorú som písala o úlohe prostredia v tejto knihe. Príbeh sa odohráva v sychravom veternom Yorkshire uprostred močiarov posiatych fialovými kvetmi vresu. Tmavá noc, dážď a do toho niekto zabuší na masívne drevené dvere. Prostredie románu tvorí namiesto obyčajného pozadia akýsi živý element príbehu, ako aj jeho postáv. Za
chladnými tvárami sa skrývajú doslova búrlivé príbehy. Proste ideál na jesenné čítanie po večeroch.

3. J. K. Rowling: Hociktorý Harry Potter

Kombinácia starodávneho Anglicka, internátnej školy, ktorej uniforma zahŕňa štrikované šály, a dobrodružstiev s kamarátmi na mňa vždy pôsobí útulne.

4. J. D. Salinger: Kto chytá v žite

Ďalší príbeh z prostredia internátnej školy, ale tento raz z druhej strany Atlantiku. Čo vám poviem, jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Raz som išla na literárny pochod prestrojená za Holdena. Táto kniha sa skvelo hodí na tú hranicu medzi jeseňou a zimou. Túlanie sa po studených uliciach New Yorku v červenej ušanke, s cigaretou, premožený krásou a bolesťou naraz. Mám skúsenosť, že túto knihu buď miluješ alebo neznášaš. Za obmedzenou slovnou zásobou jedného frustrovaného teenagera sa skrývajú hĺbky citu a krásy, ktoré stojí za to objaviť.

5. Harper Lee: Nezabíjajte vtáčika

Napriek tomu, že je táto kniha americkou klasikou a povininným čítaním o nej u nás veľa ľudí ani nepočulo. Ako alternatíva k predchádzajúcim „chladivým“ knihám, je tu dojímavý príbeh rozprávaný z pohľadu malého dievčatka z jesenného mestečka na juhu USA. Medzi Scoutovými detskými dobrodružstvami a Atticusovými výchovnými múdrosťami, autorka do knihy vykreslila obraz o ľudskej povahe s jej pokrytectvom a krutosťou, ale aj láskavosťou a súcitom. Príbeh písaný uprostred rasistických bojov minulého storočia sa svojím univerzálnym posolstvom dotkne dnešného čitateľa. Nadšencom odporúčam aj filmovú verziu z roku 1962.

6. Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya

Kto má rád trošku záhady a napätia si určite vychutná tajomný príbeh mladého šľachtica s búrlivou povesťou. Nočné ulice Londýna, staré domy so zamknutými dverami a desivé tajomstvá. Tento príbeh sa skvelo hodí do tmavého upršaného večera k poháriku vína.