Všetko to začalo v mojom poslednom ročníku na vysokej. Dovtedy bol môj vzťah s francúzskou literatúrou celkom komplikovaný. Strávila som 4 roky oboznamovaním sa s jej najväčšími pokladmi a napriek tomu (alebo to bolo práve tým?) som mala pocit, že asi nikdy nenájdem francúzsky príbeh, ktorý by sa čítal tak ľahúčko ako niektoré moje anglické objavy (na mojom druhom obore som totiž málo kedy našla povinné čítanie, ktoré by ma nenadchlo). Francúzska klasika sa mi zdala príliš komplikovaná, prefilozofovaná a až uniforme perverzná. Jedným slovom zvláštna. Prekúsať sa románmi ako Le Grand Meaulnes alebo Journal d’un curé de campagne ma stálo všetku energiu. Samozrejme česť výnimkám, ale tie sa do obsahu našich kurzov často nedostali.
A potom som v poslednom ročníku prišla na kurz Súčasný francúzsky román. Na prvej hodine sme si rozdelili tituly, na ktoré sme mali pripraviť rozbor. Ani jeden som nepoznala tak som si vybrala podľa autorky. Annu Gavaldu som si pamätala z dávnej hodiny o poviedkach a tak som siahla po jedinom známom mene. Tento raz išlo ale o román a skoro a som sa zhrozila, keď ma v knižnici pod daným titulom čakala 500-stranová „bichľa“. To som ešte netušila, že ju zhltnem na počkanie a že sa stane jednou z najlepších kníh, aké som kedy čítala. Keďže som vám stále nepovedala o akú knihu išlo, volá sa Ensemble, c’est tout alebo Proste spolu a aj keď vo filmovej verzii hrá Audrey Tatou, určite si ju nepozrite skôr ako si prečítate knihu. A takto sa zmieril môj vzťah s francúzskou literatúrou. Ukázalo sa, že v tom kurze si nájdem viacero obľúbencov, ale žiadny z nich nemá na Proste spolu, a nie len preto, že o nej som mala referát ja.
Raz som náhodou stretla vo vlaku jedného kamaráta, s ktorým som sa nikdy pred tým sama nerozprávala. Zistila som, že si aj máme čo povedať. Jedna vec, ktorú som o ňom počas tej cesty zistila, bola, že on knihy neodporúča. Keď číta nejakú knihu, ktorú úplne bytostne miluje, najradšej by bol, aby si ju nikto iný neprečítal a ten zvláštny zážitok ostal jeho osobným tajomstvom, o ktoré sa s nikým nepodelí. To je úplný opak mňa.
Keď ma nejaká kniha nadchne, neviem si to nechať pre seba. Mám pocit, že som objavila severný pól a musím čo najviac ľuďom pomôcť, aby ho objavili tiež. Niekedy to vie byť celkom otravné pre iných ľudí.
A tak, keď som prečítala Proste spolu, potebovala som sa o to s niekym podeliť. Tá knižka bola taká úžasná v tom, ako vyjadrila radosť z maličkostí a spolupatričnosť ľudských bytostí uprostred bežného a ťažkého života. Vedela som, že moja mamina by na ňu mala rovnakú reakciu a túžila som sa môcť s ňou o tom porozprávať. Tak som jej tú knihu kúpila. A mala som pravdu. Páčila sa jej rovnako ako mne a už ju začala odporúčať ďalším. Odvtedy som mamine začala pravidelne kupovať knihy, ktoré ma hlboko zasiahli. Všetky to boli len príbehy, každý z úplnej iného geografického či sociálneho prostredia. A mamina zistila, že už veľmi dávno príbehy nečítala a že jej chýbali. Ak išlo o anglickú knihu, kúpila som jej s prekladom aj originál a po ťažkom začiatku s Their Eyes Were Watching God, ktorá je miestami písaná fonetickým zápisom, ktorý imituje výslovnosť Afroameričanov, sa do toho rýchlo dostala. Už nám tento čitateľský klub funguje niekoľko rokov a vďaka mamininým odporúčaniam sa ku knihám dostali ďalšie desiatky ľudí. Prišiel čas sa o ne podeliť aj s vami. Možno som na nejakú zabudla, ale tu je zoznam 10 kníh, ktoré sme spolu zatiaľ prečítali (zoradené podľa môjho stupňa obľúbenosti: 1 = naj) aj s komentárom o 3 obľúbencoch mojej maminy.
10 kníh, ktoré sa mi tak páčili, že som ich musela dať prečítať mojej mame
Každá kniha je na tomto zozname z iného dôvodu. Jedna ma dojala k slzám, napísaná z nečakanej perspektívy, iná nesie krásnu či poučnú pravdu o živote, a ďalšia má napínavý príbeh, pri ktorom ani nežmurknete, ako keby ste pozerali film.
To, čo majú spoločné je, že z nejakého dôvodu mi ostali v pamäti ako výnimočné a chcela som sa s týmto zážitkom s niekým podeliť.
- Betty Smith: V Brooklyne rastie strom (A Tree Grows in Brooklyn)
- Lee Harper: Ako zabiť vtáčika (To Kill a Mockingbird)
- Anna Gavalda: Proste spolu (Ensemble c’est tout)
- Tara Westover: Vzdelaná (Educated)
- Irène Némirovsky: Francúzska suita (Suite française)
- Zora Neale Hurston: Their Eyes Were Watching God
- Gail Honeyman: V podstate som celkom v poriadku (Eleanor Oliphant Is Completely Fine)
- Pearl S. Buck: Dobrá zem (The Good Earth)
- Villa Cather: Moja Antónia (My Ántonia)
- Guillaume Musso: Volanie anjela (L’Appel de l’ange)
Mamina odporúča:
Ťažko zo všetkých kníh, ktoré som za posledné roky prečítala, vybrať iba tri najobľúbenejšie. Ale dobre:
Harper Lee: Ako zabiť vtáčika
Keď si beriem do rúk knihu alebo si večer pozriem film, nechcem žiadne náročné filozofické témy, len trocha oddychu. Lenže táto kniha píše o vážnych veciach veľmi čitateľným štýlom. Ani neviete ako a máte ju v hlave, pod kožou, v srdci. Musíte o nej rozmýšľať, o tom či nie ste ako jej hrdinovia, teda hlavne tí negatívni. Kniha hovorí o rasizme, predsudkoch, nevybočení z davu aj keď niekomu strašne ublížite. Ale pozerá sa na to očami malého dievčaťa. Tak ľahko. Žiadna ťažká filozofia. Žiadne drámy, dokonca aj drobné veselé postrehy. Deti ovdovelého právnika sa učia od skorej mladosti byť tolerantní, spravodliví, nerozlišovať ľudí podľa škatuliek. Sledujú čudného suseda, ktorý je zavretý celé roky doma. Ľudia si o ňom stihli vytvoriť celé skazky, deti sa ho boja, ale zároveň ich láka. A nakoniec zistia, že je to vlastne veľký chudák a že tí, ktorí ho ohovárali, sú oveľa horší. Kniha opisuje začiatok 20. storočia, ale nie som si istá či sme dnes viacej tolerantní. Pri čítaní som sa dojímala, smiala a niekedy hanbila, keď mi kniha vstúpila do svedomia. V Amerike ju vraj používajú ako lekciu proti xenofóbii. Aj u nás by mohli. Je to vážne skvelá kniha. Harper Lee za ňu dostala Pulitzerovu cenu.
Anna Gavalda: Prostě spolu
Keď som čítala túto knihu, všetci naši rodičia (moji i manželovi) boli v pohode. Teraz si na ňu koľkokrát spomeniem a hovorím si, to by bolo fajn takto sa všetci zostehovať a vzájomne si pomáhať. Robiť si radosť, slúžiť si. Každý tým najlepším, čo má. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké cenné je priateľstvo, rodinná komunita. Ako je človeku samému ťažko. O čo lepšie je tolerovať toho druhého, naučiť sa ho znášať, ako byť sám. Niekedy to ide stuha, ale tento román je o tom, že sa to dá. Je v ňom kus romantiky, hlbokej ľudskosti. Zároveň ma desí, akí stratení a osamelí boli tí hlavní hrdinovia. Aké mali divoké rodinné vzťahy. Lepšie si rozumeli s cudzími, ako s vlastnými. Aj to sa nám môže stať. Tak nech sa nám to nestáva. Pracujme na tom. Nie je dobre človeku samotnému. Ozaj, a najviac sa mi páčil Philibert. Ľuďmi vnímaný ako outsider a pritom s najväčším srdcom. Však on to vlastne všetko na začiatku spískal!
Tara Westover: Vzdelaná
Zvykneme sa vyhovárať na všetkých okolo, najviac na rodičov, ako nás zle pripravili do života. A Tara Westover nám to všetkým ukázala. Vedela sa vymaniť zo zovretia sektárskej rodiny a za pár rokov doštudovať to, čo niektorí nestihneme za celý život. Rodičia jej zakazovali chodiť do školy, schovávali jej knihy, ale ona sa napriek tomu nedala. Jedna pani, čo knihu čítala, mi povedala, že vraj načo potom potrebujeme školy? Len otázka je, či by sme aj my mali rovnako silnú motiváciu. Je neuveriteľné, že sa príbeh skutočne odohral celkom nedávno, v modernom demokratickom štáte. Ako rodičia môžeme svoje deti mnohému naučiť, podporiť ich, obohatiť, ale tiež pokriviť tak, že už sa nikdy nespamätajú. To, čo predvádzali Westoverovci v knihe, nie je viera. To je smutné a trestuhodné náboženstvo. Lebo viera nás nezväzuje, viera nám dáva slobodu rozmýšľať.