Akým časom sú pre teba osobne Vianoce a obdobie s nimi spojené? Ako by si opísala vianočnú atmosféru u vás doma?

Časem nadějným. Do nejtemnějších dní a nocí přinesou hřejivé teplo. Dny jsou krátké a venku bývá nevlídno, tak trávíme mnohem více času doma.

Advent je pro mě tedy zastavením a zklidněním, alespoň ráno a večer, rozjímání s rodinou, pečení cukroví s přáteli, zpívání koled, roráty a vyrábění dárečků po nocích se svařeným vínem po ruce. Ráno zapalujeme svíce na adventním věnci, děti si otevírají pytlíček z adventního kalendáře a společně se zastavíme nad knížkou, kterou tam najdou. Navečer pak posloucháme příběh o Marii a oslíkovi, posouváme její dřevěnou figurkou po spirále a povídáme si o tom, co dobrého se nám ten den stalo a co dobrého jsme vykonali my pro druhé. Pak za to vše společně vzdáváme díky Bohu.

A Vánoce jsou pro mě obdobím radosti a naplněním adventního očekávání. Jsou voňavé, slavnostní a strávené s milovanými. Protože jsme věřící rodina, tak je pro nás velmi důležitý duchovní rozměr a poselství Vánoc.

Z tvojho profilu veľmi cítiť lásku k handmade vecičkám a tvoreniu. Ako sa táto tvoja estetika odzrkadlí, keď príde na vianočné obdobie?

Řekla bych, že děláme takové běžné věci, které patří k Vánocům v mnoha rodinách. Každý rok vyrábíme nějakou novou ozdobu na stromeček, vytváříme si doma girlandy z chvojí, umotáme včelí svíčky, poskládáme papírové hvězdy, vytvoříme nějaký adventní průsvit, malujeme perníčky a vyrábíme jedlé dárky pro rodinu a kamarády. Letos jsem se dala do vyrábění dárku pro děti pod stromeček – dokončuji plstěnou pizzu a doktorský set.

Máš nejaké obľúbené materiály, farby alebo estetiku, ku ktorým máš sklon pri tvorení alebo zdobení vášho domova?

Dřevo a vlnu. Obecně se dá říct, že ráda pracuji s přírodními materiály. Mají rozmanité textury a vůně a práce s nimi působí příjemně na všechny smysly. Oblíbila jsem si všechny odstíny bílé, hnědé a šedé a pak barvy, které dominují jednotlivým ročním obdobím. U nás se totiž veškerá výzdoba řídí přirozeným koloběhem roku, abychom dokázali přírodu a její rytmus lépe vnímat.

Co se dětí týče, tak mi je hodně blízká waldorfská estetika pro její symetrii, teplé barvy (waldorf má speciální barevnou škálu s kterou pracuje) a přírodní materiály. Hračky dětem nejčastěji vyrábím z dřevěných polotovarů a vlny.

Aké vianočné detaily u vás doma tento rok určite nebudú chýbať?

Perníčky. To je naše tradice, kterou si přináším z mého dětství. Užíváme si pečení i malování. Zveme k tomu i naše přátele. Zdobíme jimi stromeček a dárky. A potom naše každovečerní zastavení u adventní spirály. Stromeček zdobíme až na Štědrý den ráno, pak se koukáme společně na pohádku, jdeme na procházku ozdobit jedlými ozdobami stromek pro zvířátka, pak chodíme na dětskou Půlnoční mši a večer je u nás plný napětí a očekávání, zda se nám vyplní naše přání.

Máš nejaké obľúbené kúsky vianočnej dekorácie? 

Mám ráda naše slaměné ozdoby a betlém z kukuřičného šustí. Líbí se mi jejich jednoduchost a připomínají mi domov, protože je mají na stromku i rodiče a prarodiče. A k oblíbeným patří také bílé háčkované ozdoby od manželovy babičky.

Ako si môžeme zútulniť domov a priniesť doň vianočnú náladu aj bez toho, aby sme minuli balík na kúpených vianočných ozdobách?

Dekorace u nás bývají jen z chvojí, sušených pomerančů, papíru a perníčků, což není nijak finančně náročné. Od maminky jsem po svatbě dostala keramický adventní věnec, co kterého dám každý rok jen pár zelených větviček. Ozdoby na stromeček máme také pořád stejné a když je čas ,tak vyrobíme nějaké nové (povětšinou z přírodnin). Dárky balíme již několikátým rokem do recyklovaného papíru. Až nám dojde role, tak se chystám používat zbytky látek. Obecně si myslím, že atmosféru navozují právě ty (staré) důvěrně známé kousky, které se vytahují každý rok ve stejnou dobu a se kterými se nám pojí mnoho vzpomínek. Nemusíme mít přeci každý rok něco nového, blyštivějšího, módnějšího… A mít na mysli, že Vánoce nakonec nedělají věci, i když dokáží tu atmosféru krásně navodit. Vždyť sám Ježíšek se narodil jako chudé neviňátko v chlévě a jako první se to dozvěděli chudí pastýři.

Kde čerpáš inšpiráciu pri zariaďovaní, zútulňovaní a tvorení, čo sa domova týka?

První odpověď, která mě napadne, je příroda. Skutečně nejlépe se mi pracuje s vylisovanými květy a listy, dřevem, vlnou… Často nás se synkem něco napadne, když jsme venku na procházce. Přijde mi, že dřevo, proutí, bílá barva a teplé barvy spolu ladí vždycky, takže tím se při zařizování řídím. Tvůrčí podněty nacházím také na jarmarcích a bleších trzích. Různé tvořící postupy a práci s vlnou jsem se naučila ve waldorfském mateřském centru, kde se potkávám s mnoha inspirativními maminkami.

Rovnako z tvojich fotiek cítiť taký pokoj pomalého života a radosti z prítomnej chvíle. Aké sú nejaké rituály alebo inšpirácie, ktoré ti aj v dnešnom rušnom svete pomáhajú hľadať skôr ten „slow living“ životný štýl ?

Nevím, zda se vůbec dá spojit výraz „slow living“ a mateřská dovolená. Mám velmi živé a zvídavé děti, které neposedí. Tedy, starší synek už ano. Ten už se k tvoření a vyrábění rád přidá. Viděla jsem, že někdo spojoval vaření domácích marmelád s tímto životním stylem. Ale vemte si, kolik je to práce – nasbírat ovoce, umýt, odšťopkovat a vypeckovat, sterilovat nádoby, uvařit marmeládu a zavařit. A teď když s tím pomáhají děti, tak ještě připočíst několikero převlékání, umývání rukou a pus, uklízení jiných částí kuchyně, kde v mezičase zkoumaly a přerovnávaly věci a pár nadechnutí se ve vedlejším pokoji, aby měl člověk zase trochu víc trpělivosti.

I tak mě to moc baví, máme z toho výsledku pak velikou radost. Jen nevím, co je na tom „slow“, protože to je jeden velký fičák. Ale abych odpověděla na otázku, čím ten náš život zklidňuji. Snažím se přijmout skutečnost, že nemusíme všechno vidět, všechno zažít a všechno vědět. Dnešní doba nabízí tolik možností, až tím člověk může být svým způsobem terorizován a nejjednodušší je obrátit tu pozornost k tomu obyčejnému a jednoduchému. Takže pro mě to asi znamená najít si čas na rodinu a blízké, vařit dokola osvědčené recepty, slavit tradice uvyklým způsobem, mít svůj zaběhnutý rytmus a nehledat pořád něco víc vzrušujícího a „lepšího“. Být všímavý k lidem a k přírodě a žít v souladu s ročními obdobími, nespěchat z jednoho do druhého. Najít si každý den chvíli na zastavení a rozjímání nad prožitým dnem – to se nám daří s dětmi v rámci našeho večerního rytmu, ale je určitě přínosné, když si člověk takovou chvíli najde i sám pro sebe.

Práve Vianoce sa paradoxne pre mnohé rodiny stanú nervóznym časom plným nestíhania. Ako si môžeme nastaviť perspektívu tak, aby sme sa tomuto stresu vyhli?

Myslím, že to vzniká tím, že máme příliš velká očekávání a snažíme se stihnout všechny tradice a zvyky, které máme s Vánoci spojené. Odpověď souvisí v mnohém také s předchozí otázkou. Nesnažit se vymýšlet lepší (diy) dekorace a kalendáře, ale použít ty z minulých Vánoc. Pokud mě to netěší, tak nepéct (mnoho druhů) cukroví. Nevymýšlet pro každého kamaráda a členy širší rodiny originální hmotný dárek, ale darovat společný čas, ten je přeci jen nejcennější. Navařit a napéct to, co vydrží, už 23. prosince, abychom Štědrý den nestrávili u plotny, ale s rodinou. Tím vším se snažím řídit já a musím uznat, že skutečně ty Vánoce jsou rok od roku pokojnější a méně uspěchané.

Vianoce sú často čarovné hlavné pre deti. Máš nejaké obľúbené aktivity alebo tradície, ako deti a celú rodinu zapojiť do prípravy na Vianoce a užívania si celej atmosféry?

Rádi společně pečeme cukroví a vánočku. Potom také vyrábíme vánoční přání a PFky, které posíláme poštou. A samozřejmě zpíváme a nacvičujeme koledy.

S atmosférou si často spájam práve jedlo. Taká horúca čokoláda v chladný adventný večer a k nej ten správny príbeh či chuť mandarínok, ktoré mi mamina nabalila na desiatu do školy Sú nejaké chute alebo konkrétne recepty, ktoré máš s týmto obdobím nostalgicky spojené?

Jak už jsem zmiňovala, jsou to určitě perníčky. Pak taky linecké a vanilkové rohlíčky. Obecně jsou to vůně skořice, badyánu, hřebíčku a vanilky. Poctivá vánočka, kterou pečeme jen přes vánoční čas, má pro nás taky chuť Vánoc. Svařené víno nebo mošt. Rybí finská polévka, kterou jíme při štědrovečerní večeři.

Je niečo, čo by si tento rok chcela skúsiť po prvý krát?

Chtěla jsem zkusit vyrábět papírové svícínky ve tvaru hvězdy. A už jsem se je stihla od kamarádky naučit. Nejdříve se akvarelem pomaluje papír, pak se naolejuje a složí. Na internetu se dá nalézt návod pod heslem sternenlicht anleitung.

A nakoniec, na čo sa najviac tento rok na Vianoce tešíš?

To je velmi těžká otázka. Je toho tolik, že je těžké vybrat jednu konkrétní věc. Těším se na všechna setkání, která budou možná, pečení s dětmi a jejich rozsvícené oči, až budou rozbalovat dárky, které najdou pod stromečkem. A taky na ten moment, kdy děti na Štědrý den usnou, my si s mužem dáme vaječný likér a necháme v nás doznít ty emoce z celého toho slavnostního dne. Děkuji, Lucia, že jsi mi nabídla tento rozhovor. Bylo milé zamyslet se nad otázkami a vážím si toho, že jsi mě pozvala do Tvé návštěvní rubriky na blogu. ♡

V tohtoročnom letnom zozname nájdete knihy, ktoré vás zavedú do horúcich dní na potulkách Florenciou, ospalých poobedí na vidieku a nebude chýbať ani ten navždy inšpirujúci výhľad na záhadné more. Okrem Európy sa zatúlame aj do poverčivého Mexika a vydáme sa za hľadaním amerického sna do Kalifornie, od pracovitých farmárov až po moderný život terapie o 100 rokov neskôr.

1. Lori Gottlieb: Možno by si sa mala s niekým porozprávať

Táto kniha vyšla len nedávno a aj keď je zatiaľ preložená len do češtiny, už o 5 dní vychádza aj slovenský preklad

Autorka, ktorá je hlavnou postavou knihy, je aj v skutočnom živote úspešná psychologička. Rozpráva príbehy svojich pacientov od ambiciózneho a arogantného filmára po ženu zomierajúcu na rakovinu a zároveň veľmi otvorene a so všetkou zraniteľnosťou odhaľuje ten svoj. Možno je to jej prácou, ale autorke sa naozaj podarilo ukázať postavy v ich celej komplexnej ľudskosti. Nie sú dobré ani zlé. A myslím, že nie je ani jedna, s ktorou by ste v istej chvíli nesúcitili. Po dočítaní tejto knihy budete možno presvedčení, že by sme všetci mali chodiť na terapiu.

2. Sofía Segovia: Bzukot včiel

Najväčšia novinka na tomto zozname a prvá autorkina kniha, ktorá bola preložená zo španielčiny, vás zavedie ďaleko do Mexika na haciendu rodiny Morales. Ak vám tento obraz evokuje telenovely, tak na to hneď zabudnite. Namiesto drámy a intríg objavíte lyricky opísané príbehy, ktoré siahajú do hĺbky svojich postáv na pozadí prebiehajúcej epidémie španielskej chrípky. Juhoamerická tradícia prináša do tejto knihy prvky magického realizmu a úplne inej kultúry, ako tá, na ktorú sme zvyknutí. Aj preto je to podľa mňa ideálne čítanie na leto.

3. André Aciman: Daj mi tvoje meno

Túto knihu som vybrala kvôli jej až snovej atmosfére talianskeho vidieka. Prázdniny strávené v starej vile bicyklovaním do mesta, skladaním klavírnych sonát, lenivým polihovaním pri vode či hodovaním s rodinou po večeroch v záhrade. Samozrejme v tomto zátiší nechýba letná láska a spriaznená duša.

4. Axel Munthe: Kniha o San Michele

Už je to dávno, čo som čítala túto knihu. Požičala mi ju moja babička, ktorú tento príbeh doviedol až na taliansky ostrov Capri a navštívila tam okrem iného aj autorovu vilu, kde sa odohráva časť knihy. Tak ma oslovila, že som si z nej vypísala niekoľko strán citátov. V češtine ju nájdete pod názvom: Kniha o životě a smrti. Autobiografický príbeh švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý precestoval celý svet a zažil krásu aj trápenie, si takýto titul zaslúži. Príbeh je zároveň plný deja a pritom tak krásne poetický, že sa máte chuť zastaviť vo vykreslenej chvíli a len tak ju načerpať ako výhľad na more.

5. John Steinbeck: Na východ od raja

Myslím si, že akýkoľvek knižný zoznam by som písala, táto kniha by sa tam nejako dostala. Možno už viete, že to je moja „obľúbená,“ aj keď to až príliš zjednodušuje to, čo pre mňa tento príbeh znamená. Neviem ako sa to Johnovi Steinbeckovi podarilo, ale napísal niečo viac ako knihu. Ocitnete sa síce vo vyprahnutej Kalifornii začiatkom 20. storočia a sledujete život pár farmárskych rodín, ale príbeh, ktorý píše, siaha nad jeho postavy a týka sa mňa a teba a celého sveta. Príbehom pár ľudí sa Steinbeck dotýka niekoľko univerzálnych právd o tom, čo to znamená byť človekom. A k tomu všetkému píše veľmi pútavo. Ja som sa od nej nemohla odtrhnúť a môj manžel rovnako. Citát z tejto knihy sme si povesili aj do obývačky.

6. E.M. Forster: Izba s vyhliadkou

Kto by túžil po klasike a troške romantiky, môže ísť na zájazd do Florencie v spoločnosti náhodne pozbieraných Angličanov na začiatku 20. storočia. Tento príbeh spĺňa všetky body letného čítania: ulice historického európskeho veľkomesta,  zakázanú lásku, prázdniny a navyše aj môj obľúbený anglický vidiek.

Keď sa pozriem na niektoré z mojich prvých fotiek, až sa mi nechce veriť, akú cestu som odvtedy prešla. A tiež sa mi nechce priznať, že som niekedy niečo také odfotila:D Vtedy som si myslela, že stačí len tak náhodne si poukladať jedlo na hocijaký pekný tanier, k tomu hodiť tulipán a utierku a je to. Jedno obdobie som bola kvetmi až posadnutá a pchala ich do každej fotky. Stále ich mám rada, ale jedna z vecí, čo som sa naučila je, že len tak položiť kyticu vedľa taniera pôsobí skôr od veci ako romanticky.

Pravda je, že čím viac novej inšpirácie naberiem alebo sa nového naučím, tým viac sa mi zvýšia očakávania toho, ako by pekná fotka mala vyzerať a to, čo mi pred mesiacom prišlo ako super záber, sa mi teraz zdá nedostatočné. (To by ste sa čudovali koľko porovnávania a sebapochybovania sa deje aj v tejto krásnej foodblogovej komunite a ako si treba pripomínať, že každý sme na svojej vlastnej ceste a my sami si určujeme, ktorým smerom a ako rýchlo ideme). Potom sú ale aj tie fotky, na ktoré sa pozriem po roku a stále mi robia radosť, ako v deň, keď som ich odfotila. O tom to celé je, stráviť aj 2 hodiny fotením jedného taniera sa dá ťažko robiť, ak vás nepoháňa to nadšenie z toho, čo tvoríte, až vám prestane bežať čas a zabudnete, že ste ešte neraňajkovali. Proste múza v podobe škoricového slimáka. Potom si len uprostred vybuchnutej kuchyne s vyloženými nohami za odmenu pochutnáte na tom prefotenom kúsku koláča.

Pre tých, ktorí si namiesto 2 hodín nájdu aspoň tých 5 minút, aby sa svetu pochválili so svojím kuchárskym výtvorom mám 4 body, ktoré takú fotku hneď prinesú na novú úroveň.

KOMPOZÍCIA

S touto dámou si veru ešte občas netykáme. Sú dni, kedy nám to ide ako po masle a potom, nech sa snažím, čo sa snažím a hodinu všetko presúvam a mením uhol pohľadu, a stále to nie je ono. Vtedy je väčšinou najlepšie začať úplne od začiatku. Kompozícia je rozloženie miesta na fotke a teda jedna z najdôležitejších úloh fotografa.

Naše oko vníma kompozíciu a podľa toho, ako jedlo a kulisy, ako aj prázdny priestor na fotke rozložíme, komunikujeme buď niečo príjemné na pohľad alebo nie (veľmi zjednodušene). Môžete sa naučiť nejakú kompozičnú predlohu, ktorá funguje a vždy ju používať alebo sa naopak s kompozíciou pohrať a zapôsobiť práve efektom prekvapenia.

Nejaké základné pravidlá, ktoré pomôžu sú:

Rôzne jedlá vyniknú z rôznych uhlov

Napríklad taký páj vynikne najlepšie z pohľadu zhora, na rozdiel od lievancov, ktoré sú úplne najlákavejšie, ak sú naskladané do vysokej kôpky a odfotené kolmo z boku, stekajúci javorový sirup je samozrejmosťou. Tretí pohľad je z uhla – ani zhora ani zboku, a to keď chceme zachytiť aj bočnú štruktúru aj vrch – napríklad takých brownie kociek, ktorých rez je úplne že mňam gooey, ale zvrchu majú krásnu kôrku. Ak fotíme jedlo zhora, tak sa zbavme tej potreby, že musí byť v strede fotky. Oveľa krajšie často vynikne v takej pravej polovici.

Geometria: busy vs minimal

Rovnako je niekedy super minimalistická fotka bez zbytočných doplnkov a inokedy zas zaneprázdnená fotka, v ktorej je každý kút vyplnený kulisami. V každom prípade v nich musí byť nejaká geometrická logika. Doplnky by mali nasledovať podobné línie a nemali by odvádzať pozornosť od hlavného jedla. Farby a materiály sú v tomto kľúčové.

Vrstvy

Veľké tajomstvo peknej kompozície sú vrstvy. Možno máme pekný stôl aj tanier, ale obraz bude pôsobiť viac splývavo, ak medzi nich vložíme ešte nejakú doštičku, noviny či látku alebo naskladáme viac tanierov na seba.

PROPS ALEBO TEDA DOPLNKY

To je asi moja obľúbená časť, možno aj preto, že si ich už roky zbieram a stále sa zdá, že ich nemám dosť, aj keď môj manžel by asi nesúhlasil. Moje úplne že najobľúbenejšie props sú práve tie, čo som našla na chate alebo u babičky. Mám pocit, že už len ten príbeh, ktorý nesú, to ako si ich niekto s láskou vybral, roky ich používal na všetky možné príležitosti a ako putovali ďalšími generáciami, samo vnesie do fotky príbehovú atmosféru bez toho, aby som sa o ňu musela snažiť. Inak vôbec nevadí, že sú časom poznačené a nedokonalé, naopak v tom je to čaro, ktoré na fotke vyvolá dojem reálneho života.

Ak starožitnosti nie sú práve vaším štýlom alebo proste nemáte žiadnu chatu, ktorú by ste presnorili, dnes sa dá ľahko a často aj lacno dostať k takýmto krásnym kúskom. Ale nie je tanier ako tanier.

Možno vás to prekvapí, ale nestačí mať pekný tanier na to, aby bola aj fotka pekná. Počas môjho lovenia doplnkov, som si pár takých tanierov kúpila a asi ani raz ich nakoniec nepoužila. Tieto omyly sa týkajú hlavne vzorovaných tanierov. Tým, že sú také výrazné, tak v nich väčšinou jedlo nevynikne.

Ako vybrať tanier?

Aké taniere si vybrať? Také, čo budú kontrastovať s jedlom – teda jedlo s nimi nebude splývať, ako by sa stalo, keby sme dali cestoviny s pestom do zeleného taniera. Ale zároveň nechceme, aby bol tanier taký výrazný, že jedlu ukradne pozornosť. Lesklé taniere nie sú veľmi dobré na fotenie, lebo odrážajú. Moje obľúbené sú v poslednej dobe matné kameninové alebo keramické doplnky s nepravidelným tvarom a rustikálnym efektom. Mám pocit, že v nich každé jedlo vyznie tak domáckejšie. Tiež sa dobre nefotí vo veľmi hlbokých tanieroch, pretože sa v nich jedlo stráca.

Konzistentnosť

Ak používame viacero kusov keramiky, napríklad podnos na koláč, tanieriky na podávanie a misky s omáčkou, jednotlivé kúsky by sa mali farbou, tvarom a štýlom dopĺňať. To vôbec neznamená, že musia byť z rovnakej sady, ale ak zvolím ozdobný tanierik so zlatým lemom, ktorým vzbudím jemný aristokratický tón, nebudú sa k nemu hodiť moderné štvorcové tanieriky ani ručne vyrobené hlinené misky.

Pozadie

Možno ste si všimli, že obľubujem staré drevené stoly. Pekné pozadie sa dá ľahko vytvoriť aj s kúskom látky. Pri obrusoch platí rovnaké pravidlo ako pri tanieroch: bez vzorov a nenápadne. Ak aj zvolíme farebný obrus, tak len, ak na ňom taniere a jedlo vyniknú. Niekedy chceme, aby taniere s obrusom splývali, inokedy zas, aby tvorili kontrast. Ľanové obrusy tvoria krásne pozadie.

Súčasťou pozadia sú aj vrstvy a teda rôzne drevené lopáriky, pokrčené utierky, staré plechy, noviny alebo aj bežný papier na pečenie. Vôbec sa nehanbite si scénu poukladať aj na zem, namiesto toho, aby ste balansovali jednou nohou na vysokej stoličke, aby ste zachytili ten stolný záber zvrchu. Ak fotíme zboku, najľahšie je stôl postaviť ku bielej stene alebo si dať aspoň pozor, aby nám pozadie nepokazil nejaký rušivý neporiadok.

Svetlo

Ak sa to len dá, vždy je na fotke lepšie denné svetlo. Umelé svetlo sfarbí všetky farby do takého škaredého oranžového tónu. Pri fotení na dennom svetle sa ale treba vyhnúť priamemu slnku, pretože nám z fotky spraví tieňový guláš. Úplne že najlepšie sa fotí v zatiahnutý deň pri okne.

Kým tú fotku cvakneme, najprv sa dobre pozrime, ktorá časť jedla je osvetlená a ktorá je v tieni. Najčastejšie si postavím stôl ku oknu a fotím z bočnej strany okna. Oproti oknu sa veľmi dobre nefotí, chceme využiť tú stranu jedla, na ktorú svetlo dopadá.

Atmosféra

Keďže jedlo vnímam ako veľmi útulnú záležitosť a každú chvíľku mám spojenú s nejakou chuťou a potom mi aj samotná chuť pripomína tú chvíľku, atmosféra je veľkou súčasťou mojich fotiek. Tieto sušienky mi evokujú upršané sobotné rána a zas táto torta ma prenesie na slnečnú prázdninovú garden party. Mojimi fotkami sa snažím komunikovať nie len chutné jedlo, ale aj pocit, ktorý vo mne vyvolávajú. Kto chce, si takú atmosféru môže potom kľudne doma navodiť upečením môjho receptu, ak sa len vcíti do tej nálady. Otázka je, ako ukázať atmosféru či náladu fotkami.

Namiesto nejakých konkrétnych príkladov, ktoré sú úplne špecifické pre dané jedlo, vám poradím pár univerzálnych trikov:

Proces a ingrediencie

Hneď z jedla vytvoríte momentku, ak ukážete niečo z procesu varenia. Okrem krásnej citrónovej torty ukážeme aj na doštičke pokrájané citróny. Veľmi jednoduchý spôsob zaplnenia voľného priestoru je zapojením ingrediencií, ktoré sme použili (ak nám nejaké po dopečení ešte ostali). Pár rozsypaných orieškov, sitko s práškovým cukrom alebo môžeme ísť až tak ďaleko, že použijeme pomaranče, na ktorých sú ešte listy. Pečivo hneď vyzerá chutnejšie, ak sú pri ňom rozsypané omrvinky. Takáto fotka a jej „zdanlivý“ neporiadok namočených lyžíc a rozsypanej múky dáva dojem, že sme nakukli do kuchyne, kde sa niečo výborné pripravuje. Kvety sú výborným doplnkom, ale treba sa pohrať s tým, ako ich do obrazu zapojíme.

Keď chceme ukázať vnútorú štruktúru koláča alebo len ukázať, aký je chutný, niekedy si stačí odhryznúť.

Ľudský element

Proces môžeme ukázať aj tak, že namiesto hotového produktu odfotíme časť prípavy. Vyberáme si takú, ktorá práve pridá na chutnosti a lákavosti jedla. Napríklad také kvapkanie polevy na bábovku alebo zdobenie, či posýpanie.

Väčšina fotiek hneď ožije, ak zapojíme aj ľudský element. Ruku, ktorá siaha po palacinke alebo drží čajník, ale pekne tematicky oblečená do voľnej letnej blúzky či huňatého svetra.

Už dlhšie Emu sledujem práve cez Instagram a okrem jej angažovania s komunitou svojich sledovateliek ma často inšpiruje kúskami svojho života v Paríži, o ktoré sa každodenne podelí. Či už sa rúti po majestnátnom bulvári alebo si vyberá z výkladu gurmánskych syrov, na okamih sa prenesiem do tých pouličných zákutí a nechám sa obliať francúzskou atmosférou, encore un peu plus, s’il vous plaît.

Ema, ďakujem ti, že si nás pozvala na takúto prehliadku po tvojom Paríži a tešíme sa, že môžeme nazrieť aj do kúsku tvojho života.

Ako si sa do Paríža vlastne dostala a ako dlho tam už žiješ?

Už to bude desať rokov! Je neskutočné, ako nám ten život letí pred očami. Prišla som sem na vysokú školu, hneď po nej začala pracovať, teda, hľadat si prácu (nebolo to až také ľahké), k práci som si po čase našla lásku (pravú?) a som tu doteraz. Jednu celú dekádu.

Pamätáš si ešte na prvý dojem po presťahovaní?

Mala som osemnásť a prišla sem s mojím najlepším kamošom. Boli sme mladí, blázniví a totálne nezodpovední. Veď sme predsa v Paríži! A bez rodičov!

Vhupla som do tohto parížskeho života na plné obrátky, do krvi sa do neho zamilovala a už nikdy neodmilovala. Aj keď ma za tie roky poriadne potrápil.

Ako sa odvtedy tvoj život zmenil?

Vyrástla som tu. Stala sa ženou. Od bláznivej tínedžerky som prešla k dospelosti a zodpovednosti za seba a svoj život. Alebo skôr k zisteniu, o čom tá zodpovednosť je.

Prebrala si nejaké zvyky alebo chute miestneho života? A naopak, sú nejaké slovenské návyky, ktoré si pevne držíš?

Hovorí sa, že prostredie nás ovplyvňuje a ja tomu verím, ale zostávam hrdou Slovenkou. Paríž ma ovplyvnil aj v tom, že som začala pomalšie jesť a všade chodiť pešo. 

Čo na Francúzsku (Francúzoch) najviac miluješ?

Ich chuť k jedlu a extrémne dlhé večere vonku, pri pospájaných stoloch a hlasnej hudbe.

Čomu sa momentálne pracovne venuješ a ako sa tvoja práca premieta aj do tvojho osobného života?

Som PR manažérka pre módne značky. Zároveň píšem do nášho Vogue.

Veľa energie vkladám aj do podcastu Témy Emy a milujem našu Som bohyňa komunitu. 

Ako si prežívala a prežívaš celú situáciu s Covidom?

Od minulého októbra pracujem iba z domu. Postavila som si tu svoj office so skladateľným mini stolom a chodiacim pásom. Kvet mi ladí s obrazom a všade kde sa dá, si lepím post-its s nápadmi. Pracuje sa mi tu krásne.:)

Odporučila by si nejaké dobré návyky, ako zvládnuť lockdown?

Veľmi mi pomohla denná rutina a zdravý životný štýl. Potrebovala som oddeliť pracovný týždeň od víkendu a dať si pravidlá. Len tak, pre samú seba, aby som si mala začo dopriať syr na bagete s pohárom vína.

Na instagrame adresuješ prevažne slovenské publikum. Ako vnímaš svoje cieľové publikum a rozhodovala si sa niekedy, v akom jazyku budeš postovať či to vyšlo skôr prirodzene na slovenčinu?

Zo začiatku som postovala väčšinou len pekné obrázky a úryvky z mojich článkov vo Vogue, takže mi prišlo prirodzené rozprávať po slovensky. A možno sa takto cítim bližšie k domovu, neviem.

A moje baby su skvelé! Božské

„Čau lasa“ Napriek množstvu tvojich followerov často svojmu publiku tykáš a oslovuješ ich veľmi osobne, ako keby si sa práve rozprávala s tvojou dôvernou kamarátkou. Možno to aj odráža to, ako sa za samotnými views vybudovala už celá komunita dievčat, ktoré ťa občas aj žiadajú o rady do života.

Je to veľká zodpovednosť a väčšinou si netrúfam dávať rady. Ved vieš, že ani ja si často neverím:)

Ako vidíš svoju rolu ako tvár tejto komunity a aké hodnoty či inšpiráciu by si ženám, ktoré ťa sledujú rada odovzdala?

Len aby sme sa ľúbili. Rešpektovali, akceptovali a snažili sa byť čo najlepšími verziami seba samých. Svet je oveľa krajší, keď vieš, že si jeho stredom.

Ktoré sú pre teba nejaké inšpiratívne francúzky?

Milujem štýl Lei Sfez. A počúvať Angèle. Lolita Jacobs má skvelé kreatívne videnie. Je ich veľa – inšpiratívnych, krásnych, štýlových francúzok. Ale to aj Sloveniek:)

Ktoré stereotypy, čo sa o francúzoch rozprávajú podľa teba nie sú pravda?

Nepríjemní čašníci. Alebo to, že ti ľudia na ulici nepomôžu, keď nevieš jazyk.

Podľa mňa záleží, koho stretneš a kedy. Aj ja som niekedy nepríjemná. Keď mám hormonálne nálady, ľudia ma na tej ulici radšej zďaleka obchádzajú.

Na čo by sa mal podľa teba Slovák pripraviť pred tým, než sa vyberie do Paríža?

Aby tu všetko ochutnal, ovoňal, vyskúšal a ani na sekundu nezavrel oči.

Ako najradšej tráviš voľný čas v Paríži?

Prechádzam sa. Bez cieľa. A hľadám umenie. Na stenách, na zemi, v metre.

Umenie sú ľudia okolo teba a koláč v miestnej pâtisserie. Ak to tak vnímaš. Snažím sa to tak vnímať. Je mi potom krajšie na svete.

Aké sú tvoje top miesta mimo tradičnej turistickej cestičky?

Určite sa choď pozrieť na street art do Buttes aux cailles.

Akými slovami by si Paríž opísala?

Láska a nenávisť.

Gastronómia sa zdá byť taká mohutná téma, keď sa rozprávame o Francúzsku. Prenikli súčasné vegan/ gluten či lactose-free trendy aj do tohto raja tradičných bagiet a café au lait?

Jasné! Sú tu všelijaké skvelé coffeeshopy, či veganské pâtisseries. Aj my ich s frajerom v tieto dni vyhľadávame a potom si ich pre seba navzájom bodujeme, nech vieme, kam sa vrátiť a skúsiť iný koláč. Ale v klasickom Café ti café au lait s iným mliekom ako plnotučným neurobia.

Ktoré z takých echt francúzskych jedál a potravín by sme isto mali ochutnať?

Nezabudni ísť do La Grande Epicerie v St Germaine. A vyskúšaj tam úplne všetko.

Sladké cez slané, kyslé cez pikantné. Všetko.

Z toľkého množstva výborných reštaurácií a kaviarní je ťažké si vybrať. Máš nejaké obľúbené miesta, ktoré by si odporúčila? Čo je na nich pre teba výnimočné? A na akú cenovú kategóriu sa máme pripraviť?

Ja milujem Les Philosophes v Marais. Ale myslím si, že je to skôr taká melanchólia, chodili sme tam ešte s mamčou, ked sme si robili svoje predĺžené víkendy v Paríži. Majú kvalitné potraviny a super výhľad. Baví ma sadnúť si na terasu a sledovať ľudí. Tu ich uvidíš stovky. Potom rada chodím do reštík z Big Mamma Group. Je to séria talianskych reštaurácií, cenovo dostupných, s naozaj dobrými ingredienciami a krásnym prostredím.

Kebyže máme navštíviť iba jednu galériu/múzeum, kam by si nás vzala?

Galerie Perrotin.

Čo sa teraz v Paríži nosí? Ako by si opísala parížsku pouličnú módu, ak taká je. A aký je tvoj dream outfit, keď vyrazíš do ulíc?

Parížsky štýl je veľmi minimalistický a pohodlný. Práve to je na ňom to trendy, alebo stylé. Môj dream outfit je každý, v ktorom sa cítim dobre.

Obľúbený francúzsky film?

La vie d’Adèle

Obľúbené francúzske slovo?

Bref

Čo ti zo Slovenska najviac chýba?

Rodina. A halušky.

Plánuješ sa niekedy presťahovať naspäť?:)

On sait jamais.:) (Nikdy nevieš)

Všetky fotky v tomto článku sú z osobného archívu Emy Müller.

Prvýkrát som sa sem bola kuknúť presne takto pred siedmimi rokmi počas môjho magisterského štúdia, kedže môj teraz už manžel a ja sme mali za sebou už 2 roky vzťahu na diaľku. Následne, skoro 6 rokov dozadu, tri týždne po mojich magisterských štátniciach, som zbalila kufor a presťahovala sa sem natrvalo.

Viem, že ťa na druhý koniec sveta doviedla láska, ale môžeš nám povedať viac o tom, ako to vlastne celé začalo?

Všetko sa to začalo v treťom ročníku môjho bakalárského štúdia, kedy som odišla na Erasmus pobyt do Prahy. Odbor Vzdelávania dospelých asi nebol veľmi populárny, pretože som mala „až“ dve možnosti pri výbere destinácií, a Praha bola rozhodne tá viac exotická voľba. To som však vôbec nečakala, že stretnem na intráku ľudí z celého sveta a skrz to skončím na opačnej pologuli.

Na prvej intrákovej párty moja spolubývajúca stretla v kuchynke Austrálčana Michaela. Kedže stretnúť Austrálčana v našich končinách je skôr rarita, bola z toho taká nadšená, že za mnou hneď dobehla a predstavila mi ho. Žiadne iskry ani ohňostroje zo začiatku neboli, ale tak sa začalo naše veľmi dobré kamarátstvo. Nakoniec som však podľahla tomu australskému šarmu a na konci študentského pobytu sme sa dohodli, že dáme tomu vzťahu šancu.

Keď si svojho už teraz manžela spoznala, vedela si si už vtedy predstaviť, že by si sa presťahovala do Austrálie? Ako to brala tvoja rodina, keď si im povedala, že sa tam sťahuješ?

Zo začiatku som mala veľký vnútorný boj, pretože ja som vždy milovala Slovensko a nikdy som netúžila žiť v zahraničí. Na druhej strane ma však lákalo toto nečakané dobrodružstvo a mala som pocit, že nemám čo stratiť, ak to vyskúšam. Aj sme rozmyšľali, že by Michael možno prišiel na Slovensko, ale nakoniec sme sa rozhodli, že ja prídem do Austrálie a uvidíme, ako sa nám tam spoločne bude žiť.

Moji rodičia sú tí najlepší rodičia na svete. Predtým, ako som sa presťahovala Michaela stretli možno trikrát a samozrejme bol im sympatický, avšak nemali šancu ho spoznať veľmi do hĺbky. A potom ich dcéra príšla jedného dňa s rozhodnutím, že sa sťahuje na druhú stranu sveta za týmto Austrálčanom. Naozaj ich obdivujem, ako zvládli celú túto situáciu. Ak aj mali svoje pochybnosti, tak ich neukázali navonok. Iba raz sa ma opýtali, či to naozaj chcem a ak áno, tak rešpektujú moje rozhodnutie. Ich rodičovská taktika je uč sa z vlastných chýb, očividne.

Samozrejme boli aj slzy a stále sú vždy, keď sa lúčime.  Vie to byť niekedy náročné a chýbame si navzájom, ale skrz tento zážitok som sa naučila si o to viac vážiť naše spoločné chvíle. Áno, trošku klišé na záver, ale predtým som brala rodinu ako samozrejmosť.

Ako by si opísala prvé mesiace po presťahovaní a následné aklimatizovanie? Musela si si prejsť ťažkou byrokraciou? Ozaj, a v akom meste bývate?

My žijeme v Brisbane, v štáte Queensland, na východnom pobreží Austrálie. Je to krásne moderné mesto vybudované pozdĺž rieky a v porovnaní so Sydney alebo Melbourne je menšie a také domáckejšie, čo mne veľmi vyhovuje.

Musím sa priznať, že pre mňa osobne prvé mesiace boli veľmi náročné. Samozrejme, po príchode som bola nadšená, že Michael a ja konečne zdielame jeden a ten istý kontinent. Rozhodne som však nebola pripravená na všetko, čo nás čakalo na ceste k tomu, aby sme spolu mohli zostať. 

 V časoch, keď som sem prišla, boli mojou jedinou možnosťou, ako tu zostať natrvalo partnerské víza. Tie sú však veľmi drahé a nie vždy ti garantujú úspešny výsledok. Taktiež je to neskutočne zdĺhavá byrokracia, a čakaciu dobu na rozhodnutie rátaš nie v mesiacoch, ale rokoch. Funguje to tak, že ak je tvoja žiadosť úspěšná, dostaneš najprv prechodný pobyt. Potom musíš opätovne podávať nové dôkazy o tvojom vzťahu a až ked prejdeš druhým kolom posudzovania tvojej žiadosti, konečne dostaneš trvalý pobyt. Celý tento proces od podania žiadosti až do konečného rozhodnutia v mojom prípade trval tri a pol roka.

Niekde pomedzi všetky tieto papierovačky som sa snažila prísť na to, čo s mojím pracovným uplatnením, kedže ako čerstvý absolvent som v tom nemala moc jasno.  Do tohto chaosu potom prišlo austrálské leto s povestnými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu. V byte, v ktorom sme  vtedy bývali, nebola žiadna klimatizácia, takže jediné, čo si z toho obdobia pamätám boli dni nekonečného potenia sa a nočného nespánku. Teraz sa už len pousmejem, keď si spomeniem na ten prvý rok tu, ale vtedy mi do smiechu veľmi nebolo.

Nakoniec  som si našla prácu v jednej kaviarničke a popri tom zopár stáží v lokálnych vzdelávacích inštitúciach. Ako som začala spoznávať novych ľudí a zarábať nejaké tie peniažky, tak sa život konečne znormalizoval. Dokonca sme sa presťahovali do bytu s klimatizáciou, čo je tu určite povinná výbava.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo! Niekde pomedzi toto všetko som si našla záľubu v učení pilatesu, zorganizovali sme si našu mini svadbu a čo to trošku pocestovali po Austrálii a jej okolí.

Čo sú podľa teba také najväčšie kultúrne šoky, čo Slovák po príchode do Austrálie môže zažiť? Aká bola pre teba zmena klímy a ročných období?

Neviem, či je to tým neustálym prílevom slnečných lúčov a modrou oblohou, ale najväčší šok bol pre mňa zažiť, akí tu ľudia vedia byť zrelaxovaní a neformálni.

Zo Slovenska som bola zvyknutá na všetky tie formality na univerzite či v zamestnaní, kým tu to nikoho netrápi. Všetci ťa oslovujú krstným menom, žiadne drámy s titulmi, čo si osobne myslím vytvára príjemnú atmosféru v medziľudských vzťahoch.

Čo sa týka zmeny klímy, tak to som zo začiatku brala veľmi ťažko. Ja som vždy milovala každé jedno ročné obdobie pre svoju unikátnosť a s tým spojené aktivity. Tu je celý rok zeleno a buď veľmi teplo alebo menej teplo. Takže mi spočiatku chýbala tá rozmanitosť. Ale ked musíš, tak musíš a naozaj si zvykneš na všetko. Už mi ani horúce Vianoce neprídu divné.

Nalepilo sa na teba niečo z novej kultúry? Začala si nejaké nové zvyky? A čo Austrálčania – vie každý Austrálčan surfovať?:D 

Či vedia všetci surfovať bola jedna z mojich prvých otázok na Michaela. A veru som bola sklamaná jeho odpoveďou. Nie, nesurfujú všetci, a dokonca ani Michael. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikto z mojich kamarátov tu nesurfuje. Ani ja som to zatiaľ nevyskúšala, pretože vlny tu vedia byť fakt veľké a ja som odmalička mala rešpekt pred vodou. Mne je dobre sa len trošku ošpliechať v oceáne a potom utekať naspät na uterák, odkiaľ mám pekný výhľad na tie vlny. To mi stačí ku štastiu!!!

Určite sa na mňa nalepila tá austrálska pohodovosť a hľadenie si svojho. Možno je to tým veľkomestom, ale tu je každému jedno, ako vyzeráš. Nemusíš sa parádiť, aby si vyzerala reprezentatívne, lebo ideš do supermarketu. Tu ľudia vyznávajú skôr pohodu a svoj vlastný štýl obliekania, ktorý sa páči im a nemusí byť vôbec v móde. Zriedkakedy teraz používam make-up, obliekam sa ako chcem a nie ako musím, pretože som dosiahla určitú vekovú kategóriu. Je to veľmi oslobodzujúce! Dalšiu zmenu vidím v tom, že sa zo mňa stalo ranné vtáča. Ľudia tu zvyknú začínať ich deň veľmi skoro, tak aby pred robotou si už aj zacvičili aj posedeli v kaviarni. Aj vo voľné dni vstáváme s Michaelom medzi piatou a šiestou ráno a ideme sa prejsť či sadnúť si na kávu do našej obľúbenej kaviarne.

Ako vyzeral tvoj každodenný život (pred Covidom)? Viem, že rada šiješ a v poslednej dobe učíš pilates hodiny online. Môžeš nám povedať niečo o procese hľadania si práce? Je to pre cudzincov ťažké?

Pred Covidom sa môj deň začínal ráno o piatej budíkom, tak aby som bola na šiestu v práci v lokálnej kaviarni. Ako som už spomenula, tu v meste ľudia žijú aktívnym životom už od skorého rána a po prechádzke či workoute milujú svoju kávu. Kvôli tomuto sa kaviarne otvarajú častokrát už o piatej ráno. Avšak úplne naopak, ako u nás na Slovensku, zatvárajú sa už v skorých poobedných hodinách. Ak ti náhodou príde na chuť kvalitná šálka kávy neskôr poobede, musíš si ju urobiť sám.

Večery som zase učila hodiny Pilatesu alebo Barre, čo je blend baletu, jógy a pilatesu, v štúdiu kúsok od našej bytovky. Niekde pomedzi to som sa naučila trošku šiť, tak poobedia som trávila buď na svojich mini projektech alebo varila, či si študovala viac o pilatese.

Pred Covidom bol moj život celkom ubehaný, tým že som balancovala medzi dvomi celkom dosť fyzicky náročnými zamestnaniami. Takže sa priznám, že mi to minuloročné spomalenie veľmi prospelo. Zrazu som mala priestor si viac užívať moje okolie a všetko krásne, čo austrálska príroda ponúka, na čo som predtým veľa času nemala.

Tak či je tažké si tu nájsť prácu závisí od tvojej profesie alebo od toho, ci už máš nejaké tie skúsenosti za sebou. V mojom prípade som sem prišla ako úplne čerstvý absolvent vysokej školy. Bohužiaľ, tu majú problém s veľkou kopou ich vlastných absolventov. Ďalšou premennou pri hľadaní práce sú tvoje víza. Častokrát musíš mať správny typ víz, aby si sa vôbec mohla uchádzať o určité zamestanie.

Musíš byť pripravená na to, že aby si si zarobila peniaze, budeš možno musieť začať úplne od nuly alebo robiť aj niečo, čo možno nie je tvoja vysnívaná robota hneď zo začiatku. Ak sa však nevzdáš, tak postupne sa ti tie dvere začnú otvárať alebo ti prídu do cesty celkom nové možnosti. Pár rokov dozadu by mi napríklad vôbec nenapadlo, že skončím ako inštruktorka pilatesu a teraz by som to za nič nevymenila.

Samozrejme, ak sem už prídeš ako vyprofilovaný skúsený človek s dlhoročnou praxou z určitého odvetvia, tak nemusíš mať vôbec problém sa tu uplatniť. Mám kamarátku z Nemecka, ktorá bola veľmi zbehlá v marketingu a prácu si tu našla hneď.

Austrália je známa svojou výnimočnou prírodou. Aký dojem na teba spravila? Ktoré sú tvoje obľúbené prírodné miesta, ktoré by mal každý navštíviť? Súčasťou prírody sú aj zvieratá, ktorých tam máte plno. Ako veľmi tvoria súčasť austrálskej skúsenosti?

Príroda je tu nádherná, celoročne zelená s krásnymi palmami a exotickými stromami v kombinácii s oceánom. Tým, že pochádzam zo Slovenska,  vnútrozemnej krajiny, mne je najvzácnejšie byť na pobreží oceánu.

Brisbane, bohužiaľ, nemá pláže, ale to nie je problém. Stačí ti jedna hodinka autom buď smerom na sever alebo na juh a môžeš si vyberať z nespočetného množstva krásnych piesočnatých pláží, ktoré vôbec nie sú preplnené, ako zvyknú byť v Európe. Taktiež sa tu v Austrálii môžu chváliť hustými dažďovými pralesmi s vodopádmi, ktoré sú najkrajšie v letnom období, kedy trošku viac prší. Naše najobľúbenejšie miesta sa nachádzajú na Gold Coast, ako napríklad Coollangatha beach alebo Lamington National Park, či na Sunshine Coast, kde radi navštevujeme Noosa National Park a Sunshine beach.

Mnohé nádherné miesta sme videli aj počas nášho výletu karavanom pár mesiacov dozadu. Cestovali sme na sever Austrálie pozdĺž východného pobrežia a najviac som si zamilovala svetoznáme Whitsundays a White Haven beach s priezračnou vodou a bielym pieskom alebo potom trošku severnejšie tropickú Mission Beach.

Čo sa týka zvierat, tak v meste ich prítomnosť moc nepociťujem. Teda ak nerátam všade prítomné pavúky, ktoré si robia siete medzi stromami. Sú neškodné, ale pohľad na ne nie je pekný. Ak sa chceš pokochať pohľadom, či si dokonca pohladkať alebo pomaznať koalku a kengury, môžeš navštíviť miestne záchranné centrá či zoologickú záhradu. Akonáhle však vybehneš z mesta do divočiny, vieš ich vidieť aj vo voľnej prírode. Musíš si však dávať pozor, lebo ako každé divoké zvieratko, aj kengurky môžu byť nevyspitateľné a zaútočiť, ak sa cítia ohrozené.

Na jednom takom krásnom mieste ste sa s Michaelom zobrali. Na fotkách vaša svadba pôsobila celkom netradične. Ako ste si svadbu naplánovali?

Naša svadba bola na Bruny Island, čo je maličký ostrov kúsok od Hobartu na Tasmánii. My sme totižto mali naplánovaný výlet na Tasmániu a asi štyri mesiace pred odletom Michael navrhol, aby sme jednu z našich zastávok využili ako svadobnú destináciu. Ja som vždy chcela svadbu v prírode len v kruhu najbližších a bez akýchkoľvek stresov, takže som bez váhania súhlasila.

Ako svadobnú lokalitu sme si prenajali nádherné AirBnb ubytovanie priamo na pobreží ostrova, kde navôkol nebolo absolútne nikoho. Dokonca sme mali také štastie, že majitel tejto nehnuteľnosti bol šéfkuchár a ponúkol sa pripraviť pre nás svadobné pohostenie z pochúťok z jeho vlastnej záhrady.

Čo sa týka vizuálu nás dvoch, tak sme sa chceli cítiť hlavne pohodlne v súlade s krásnou prírodou okolo nás bez toho, aby sme minuli veľa peňazí. Ja som mala jednoduché vitange inšpirované smotanové šaty, ktoré som našla v lokálnom obchode, a handmade korunku a kyticu zo sušených kvetov. Michael sa potom ku mne zladil v prírodných farbách.

Pozvali sme iba našich rodičov a súrodencov. Bohužiaľ moja rodina nemohla prísť, pretože sme tú svadbu zorganizovali trošku na poslednú chvíľu a letenky nie sú najlacnejšie. Samozrejme som to chápala, ale bolo mi z toho trošku smutno. To som však vôbec netušila, ze Michael poza môj chrbát zosnoval veľkolepý plán.

Asi dva tyždne pred svadbou ma Michael večer vyzdvihol z práce ako každý utorok. Unavená som kráčala po chodbe ku dverám nášho bytu a keď som vošla dnu, nemohla som uveriť vlastným očiam. Moja sestra sedela na sedačke v našej obývačke a mamina na mňa vybehla zo spálne. Bol to jeden z najlepších dní môjho života. Brat a ocino nemohli prísť, niekto musel zostať doma a pracovať. Vďaka skypu ale mohli byť súčasťou nášho špeciálneho dňa.

Mala si možnosť pocestovať do nejakých okolitých krajín alebo ostrovov?

Nie až tak veľmi, ako by sme obaja chceli, pretože hneď zo začiatku všetky naše úspory smerovali  do všetkého okolo víz. Postupne sme si ale začali plniť naše sny.

Necelé dva roky dozadu sme karavanom precestovali severný ostrov Nového Zélandu. Bol to neuveriteľný zážitok a jednoznačne toto miesto odporúčam navštíviť. Až na to ich more mi to tam veľmi pripomínalo Slovensko. Menšie mestá, všade prítomné  horúce pramene, krásne hory a zeleno navôkol.  Pol roka na to sme sa boli pozrieť na Tasmániu, čo je opäť prírodný skvost všade, kam sa pozrieš. A naposledy sme strávili dva tyždne v karavane cestovaním na sever Austrálie a späť pozdĺž pobrežia Tichého oceánu.

A čo Austrália a gastronómia? Čo sú nejaké typické jedlá a ako sa Austrálčania stravujú?

Súčasná gatronómia v Austrálii je na fenomenálnej úrovni, za čo môžu vďačiť vplyvu všetkých národností a kultúr, ktoré ju obývajú. Vidím tu hlavne dosah ázijskej, mediteránskej kuchyne či kuchyne Blízkeho východu, ktoré sa tu skĺbili a vytvorili základ pre kulinársku kreativitu, ktorá naozaj nemá obdoby. Návšteva reštaurácií a barov je tu považovaná za kultúrny zážitok a ľudia nemajú problém minúť veľké peniaze pri tejto príležitosti. Častokrát počuješ ľudí hovoriť, že svoj depozit na ich vysnívaný dom prejedli v miestnych kaviarniach či reštauráciach.

Ak sa však bavíme iba o tradičnej austrálskej gastonómii, dúfam, že mojím názorom nikoho neurazím, ale osobne ju považujem za nie príliš zaujímavú. Je to protoyp americkej a klasickej anglickej kuchyne dokopy a zahŕňa napríklad stejky, bugre či vyprážané ryby s hranolčekmi. Čo ale jednoznačne odporúčam vyskúšať sú morské plody, ktoré sú lovené lokálne a vždy čerstvé. Veľkou pochúťkou je napríklad lokálny Moreton Bay bug či ustrice a tasmánsky losos.

Z dezertov je tu tradičná Pavlova torta a hlavne v letnom období, kedy je zdobená všakovakým čerstvým ovocím. A ked už hovorím o tom lete, Austrália má obrovský výber exotického ovocia od manga, papáje či pitaye, ktoré sú vždy zrelé a sladké a robia supermarket naozaj farebným.

Ak si chcete doma upiecť kúsok Austrálie, vyskúšajte recept na kokosové Lamingtons.

Keď spomínaš ten supermarket, čo by sme mali vyskúšať alebo zobrať domov ako suvenír?

Jednoznačne TIM TAM !! To sú kultové austrálske sušienky z tej najlepšej čokolády a tých najchutnejších príchutí na svete. Vôbec nepreháňam!

Ja veľa sladkého nejem, ale keď mám chuť si zamlsať, tak pohotovo siahnem po TIM TAM. Rozhodne ich odporúčam aj ako suvenír, len sa tak po nich zapráši, vždy keď ich prinesiem domov na Slovensko.

Nesmiem tiež zabudnúť na klasickú VEGEMITE nátierku. Na túto vedia byť rozporuplné názory od cudzincov, ale ak chceš vyskúšať niečo, čo austrálske deti jedávajú po desatročia, tak toto je tá správna voľba. Mojej rodine nechutila, ale ja som si už na ňu zvykla.

Aké sú nejaké australské sviatky alebo tradície, ktoré stoja za ten zážitok?

Musím sa priznať, toto mi veľmi chýba zo Slovenska, kde som bola zvyknutá na folklórne tradície či sviatky pomaly na „každý“  kalendárny deň v roku.

Tu žije pokope toľko národností, ktoré si myslím častokrát udržiavajú tie svoje tradície. Ak však hovoríme vo všeobecnosti, tu vyslovene nejaké špeciálne austrálske sviatky nemajú a tradície sa tu moc neudržiavajú. Samozrejme majú tu dni volna, ako napríklad pri príležitosti oslavy narodenín anglickej kráľovnej, Vianoc a Veľkej noci. Avšak všetky tieto sviatky sa berú skôr ako príležitosť pozvať rodinu na grilovačku alebo sa ide na pláž či kempovať. V januári síce oslavujú Australia Day, ale tento sviatok je sprevádzaný veľkou kontroverziou. Spadá totiž na dátum, kedy Európania obsadili Austráliu, čo je bohužiaľ začiatok veľmi smutnej histórie pre pôvodné domorodé obyvateľstvo. Kvôli tomuto veľa ľudí bojkotuje tento deň a ani my ho neoslavujeme.

V tomto ohľade mám pocit, že ja prispievam do nášho vzťahu trošku viac. Už od začiatku sa snažím vniesť tie slovenské sviatky a tradície do nášho spoločného života aj tu v Austrálii. Vždy máme Mikuláša, robím tradičné slovenské Vianoce, a každú Veľkú noc ma chce Michael zliať a vyšibať. Taktiež mu hovorievam o fašiangových sprievodoch,  prvo-májových zábavách či svätojánskych ohňoch z môjho detstva, ktoré hádam raz spoločne zažijeme. Michael toto na Slovensku miluje a cez jeho reakcie som si viac uvedomila, že aj my Slováci by sme si mali viac vážiť našu bohatú históriu a krásne tradície, ktoré máme.

Sú nejaké kultúrne rozdiely, ktoré zažívate vo vzťahu?

Na tomto sa vždy smejeme, lebo máme vymyslenú teóriu, že Michael je v skutočnosti Slovák alebo Čech v prezlečení. Jeho fascinuje všetko okolo našej kultúry, chutí mu úplne všetko, dokonca aj tie najčudnejšie veci zo slovenského jedálnička a má veľmi rád Slovákov, Čechov a Poliakov a tú takú typickú pohostinnosť. Počas našich návštev na Slovensku bolo mnoho ľudí prekvapených, keď Michael začal hovoriť po anglicky, pretože on aj vizuálne úplne zapadá do toho nášho stereotypu. Takže musím povedať, že mi vôbec napadá žiadny rozdiel spôsobený našimi kultúrami, pretože aj on sám o sebe tvrdí, že sa vôbec nestotožňuje s tou klasickou západniarskou kultúrou, ktorá tu prevláda. A taktiež ani s tou lokálnou surferskou subkultúrou. 

Je niečo, čo ti na novej kultúre vadí alebo vadilo?

Možno tým, že pochádzam z menšej dediny, chýba mi tu niekedy ten komunitný duch a tá taká pravá slovenská pohostinnosť. Aj ked sú tu ľudia veľmi milí a usmievaví, za tym úsmevom vieš častokrát pocítiť trošku takého osobného odstupu. Pamätám si, ako som sa sem len presťahovala a bývali sme na predmestí v takej malej bytovke iba so 6 bytmi. Jedno poobedie som piekla koláč a navrhla som Michaelovi, že možno donesiem kúsok susedom cez chodbu a predstavíme sa im. Vydávala som ich každé ráno po ceste do roboty, ale keď sa mi nezdravili, myslela som si, že sa musíme najprv predstaviť. Michael sa len na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa, či to myslím vážne.

Čo zo Slovenska ti najviac chýba? Od rodiny až po obľúbené sladkosti.

Najviac mi samozrejme chýba rodina a moji priatelia, s ktorými sa snažím byť v kontakte najviac, ako sa mi dá. Ale nie je to to isté, ako keby som bola doma.

Z tých prírodných krás mi veľmi chýbajú hory a vôňa ihličnatého lesa. Niežeby som predtým bola nejaký veľký horský turista, ale ten pocit, keď si v zime na horách a vdýchneš ten čerstvý vzduch s vôňou ihličia je na nezaplatenie. Toto možno vyznie divne, ale taktiež mi chýbajú zurčiace potoky. Ked Michael prišiel prvýkrát na Slovensko, pamätám si, aký bol nadšený z toho koľko potokov a riek tu máme. Vôbec som to nechápala, až kým som sa nepresťahovala do Austrálie. V okolí, kde bývame je jedna hlavná rieka a to je všetko, možno nejaké tie močariská alebo umelo vytvorené vodné kanály. Ešteže tu majú ten oceán, ktorý mi vynahradí môj potokový deficit.

Z kategórie jedlo, Michael a ja často snívame o tom, ako sa napchávame korbáčikmi, parenicou alebo pečenou kačkou s kapustou. Mne osobne ešte chýba starkin bazový sirup a z obchodu Kofola či Mila.

Čo máš na Austrálii najradšej? Aké sú jej najväčšie výhody oproti Slovensku.

Austrália je ekonomicky vyspelá krajina a dokážeš si zarobiť slušné peniaze pri výkone akejkoľvek práce. Nemusíš sa nútiť ísť študovať len určité preferované vysokoškolské odbory na to, aby si si zabezpečila finančnú slobodu do budúcna. Práve toto si myslím dáva ľuďom obrovskú slobodu pri výbere života, aký naozaj chcú pre seba. Môžeš byť automechanikom/čkou, krajčírkou/om či čašníčkou/om a žiť si naozaj spokojne, pretože robíš to, čo ťa baví, ale stále máš dostatok financií.

Taktiež je tu super, že naozaj vidíš všade navôkol, že tvoje dane idú tým správnym smerom. Cesty sú vždy opravené, chodníky rovné, parky a záhrady udržiavané a nesmiem zabudnúť na krásne a voňave verejné toalety skoro na každom rohu.

Plánujete tam ostať alebo by ste sa radi niekedy vrátili na Slovensko?

Radi by sme prišli na Slovensko na nejaký ten čas. V Austrálii sa žije výborne a som spokojná, len je to veľmi ďaleko od rodiny a priateľov. A keď jedného dňa prídu deti, neviem si predstaviť, že moja rodina nebude súčasťou ich každodenného života. Michael so mnou zdiela tento názor a veľmi sa teší na Slovensko. Do budúcna si dokonca vieme predstaviť žiť medzi oboma kontinentami, lebo moje aj Michaelove zamestanie vie byť kompletne online. Možno letné sídlo v Austrálii a zimné na Slovensku!

Čo by si poradila niekomu, kto by sa raz chcel zo Slovenska presťahovať do Austrálie?

Ak ťa to láka, určite choď do toho!! Je skvelé mať príležitosť žiť v úplne inej krajine a ešte aj podnebí. Samozrejme, má to aj svoje výzvy, ale tie nech ťa neodradia. Stojí to za to!

Ak sa však nechceš dostať do nechcenej situácie, určite si poriadne prečítaj všetko okolo víz a čo ti dané víza umožňujú, lebo tu to naozaj neberú na ľahkú váhu.

Mnohí ťa už poznajú či už osobne alebo z instagramu, ale mohla by si sa trošku predstaviť pre tých, ktorí o tebe počujú po prvý raz? Ako si sa do Ameriky vlastne dostala?

Volám sa Kaja, pochádzam z celkom veľkej rodiny (vyrástla som so siedmimi ďalšími súrodencami!). Som z Bratislavy, kde som aj dokončila strednú školu (anglické bilingválne gymnázium C.S.Lewisa). Po zmaturovaní som začala študovať Dejiny Umenia na filozofickej fakulte Univerzity Komenského, no tak rýchlo, ako som začala som aj skončila. Po dvoch týždňoch som sa už do školy nevrátila, lebo som cítila, že sa musím/chcem venovať svojmu umeniu. Keď sa teraz pozriem späť, som si istá, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, no vtedy mi nebolo všetko jedno. Krátko potom, teda koncom roka 2019, som odletela do Coloráda navštíviť svojho (vtedy) priateľa. No veci sa udiali tak, že som tu už aj zostala. V januári 2020 sme sa zasnúbili a presne dva mesiace potom aj vzali. Od vtedy som sa žiaľ ešte nedostala späť domov na Slovensko kvôli imigračnému procesu či korone. Zatiaľ to bol šialený prvý rok manželstva, no aj tak je nám nad slnko jasné, že rozhodnutia, ktoré sme urobili boli tie správe…respektíve tie, ktoré sme vo vnútri cítili, že sú správne pre nás a ani náhodou ich neľutujem. Všetko do seba zatiaľ krásne zapadlo.

Ako ste naplánovali svadbu? Mala si nejaké detaily, po ktorých si dlho túžila a ktoré sa ti podarilo zrealizovať?

Naša svadba nebola vôbec konvenčná, ale myslím, že to bolo všetko krásne tak, ako to bolo. Ešte v marci sme mali malinký obrad iba s Ryanovou rodinou a zopár kamarátmi. Vymenili sme si sľuby a prstene na kopci nad mestom s výhľadom na obrovskú priehradu. Bolo to krásne a naozaj v ten deň mrzlo. Celé to trvalo asi 20 minút a mali sme oblečené biele svetre…žiadne šaty ani nič podobné. Potom sme sa celá skupina išli najesť do reštaurácie, podpísali sme papiere, a noc sme strávili v hoteli. Bolo to skvelé, lebo sme nemali žiaden stres. Jediné, čo je mi ľúto je to, že tam s nami nemohla byť aj moja rodina. Našu väčšiu svadobnú oslavu sme mali až o pár mesiacov na to, v augute, kedy nám to opatrenia už dovolili. Bola to celkom ležérna záhradná slávnosť, na ktorej sme sa už aj riadne vyfešákovali. Mala som biele šaty, obrovskú kyticu a Ryan samozrejme oblek. Na večeru sme mali šalát a pizzu a ako zákusok ovocie a cookies. Ako hovorím, my dvaja sme celkom ležérni a chceli sme, aby to naša oslava aj pekne odzrkadľovala.

Profil máš pod menom Kaiah, asi aby sa Američanom dobre vyslovoval, volajú ťa tak aj v Amerike?

Presne tak, ak by to bolo po našom ako „Kaja“, vyslovovali by to ako „Kadža“, čo je podľa mňa fakt hrozné. Keď idem ku doktorovi a vyslovujú moje celé meno „Karolína“, je to vždy “Karolajna”, čo sa mi tiež nepáči, ale už som si na to tak zvykla, že ich ani neopravím. Je pre mňa jednoduchšie ich nechať tak. Ryan sa tomu vždy čuduje a stále mi hovorí, že by som im mala povedať, aby ma volali „Kaiah“, ak sa mi nechce vysvetľovať výslovnosť mena Karolína.

Kedy si sa do USA prvý krát pozrela, kam presne to bolo a aký dojem si po príchode mala? Čo ťa na Amerike prekvapilo?

Prvýkrát som letela do Ameriky v roku 2017 na výmenný pobyt. Dostala som štipendium na americkej univerzite v Montane. Leteli sme spolu aj s kamarátom a pristáli sme na letisku v Seattli. Hneď nás privítala obrovská americká vlajka, všade boli koberce, čo mi prišlo strašne zvláštne, no a potom…potom som išla na záchod. Doteraz si pamätám ten šok z amerických záchodov, haha. Ak ste boli v Amerike, tak asi rozumiete, čo myslím. A ak nie, nuž, neviem, čo k tomu povedať. Je v nich viac vody, sú menej súkromné – vačšinou sú medzi dverami obrovské škáry a nesplachujú sa tlačítkami, ale pákami. No a potom, keď sme sa konečne dostali do Billings v Montane a vyšli von z letiska, boli pre mňa obrovským šokom aj tie obrovské autá a neskutočné široké cesty! Do teraz ma to fascinuje.

Sú nejaké rozdiely, ktoré si začala pociťovať až po nejakej dobe, čo si tam bývala? Na ktoré prvotné šoky si si zase rýchlo zvykla a už ti neprišli čudné?

Dlhšie mi trvalo zvyknúť si na to, ako sa Američnia všetkým zdravia. Keď vojdete do kaviarne, hneď to ide “Ahoj, ako sa máš zlatíčko?”…niekedy aj len tak na ulici. Samozrejme nečakajú siahodlhú odpoveď, je to pre nich len súčasťou pozdravu. No mne to vždy prišlo zvláštne… Načo sa pýtať, ak nechcú počuť odpoveď? Ale popravde aj na to som si už úplne zvykla a začala som to robiť aj sama bez toho, aby som si to uvedomovala.

V čom to podľa teba majú Američania oveľa lepšie vymyslené, a čo si zas teraz možno viac vážiš na Slovensku?

Customer service je tu omnoho omnoho lepší. Už som sa úplne prestala báť ísť niečo vrátiť či vymeniť, ak treba. Doma na Slovensku z toho mám strašné traumy, lebo som vždy mala pocit, že tých pracovníkov veľmi otravujem. To má člověk pocit, že to robia s radosťou a úplne bez problémov.

Na Slovensku máme zase omnoho lepší systém MHD-čky. To mi tu dosť chýba, kedže nemám vodičák…

Čo sú nejaké slovenské zvyky, tradície, sviatky ktoré by si si rada uchovala? A zase, ktoré americké si ťa získali?

Už dva roky za sebou sme oslávili Vianoce aj 24. (Tu sa oslavuje až ráno 25.). My sme si to skombinovali. Na Štedrý večer pripravím tradičnú slovenskú večeru, teda zemiakový šalát a rezne, a potom ráno rozbalíme darčeky. Páči sa mi to takto skombinované. Dokonca sa mi teraz páči (aj keď to nie je úplne tradícia ako taká), že je tu zvykom sa všetkým pozdraviť, páči sa mi, že je normálne sa porozprávať s predavačkou v potravinách. Je to také oveľa príjemnejšie podľa mňa. Ale popravde, ja nie som veľmi zaťažená na tradície, takže mi vôbec nevadí ich meniť a upraviť podľa potreby, podľa toho, čo nám spoločne vyhovuje.

Povedz nám niečo o mestečku, v ktorom bývate? Aké sú jeho najväčšie výhody a nevýhody?

Bývame v meste Fort Collins na severe Colorada, počet obyvateľstva je cca 150 tisíc, takže to vôbec nie je také veľké. Je to veľmi príjemné miesto na bývanie. Je tu veľa mladých rodín, veľa bohatých štvrtí s peknými domami a hlavne krásny výhľad na hory hádam z každého uhla. Nie je tu veľa vysokých budov, takže máte vždy pocit, že nebo je obrovitánske, čo je podľa mňa skvelé. Na druhej strane mi trochu chýba taká ozajská mestská atmosféra, s ktorou som vyrástla v Bratislave. Před tým, než som sem priletela som bývala v byte blízko pri hrade. To je niečo, čo tu člověk nenájde…krásne staré budovy, nekonečne inšpirujúca architektúra, ten vek a charakter, ktorý je taký výrazný v každom európskom meste tu veľmi chýba.

Obľúbené miesta vo Fort Collins?

Čo sa týka prírody, je to určite Horsetooth reservoir — teda to miesto, kde sme mali náš svadobný obrad. Dokonca sa dá ísť na menšiu túru až hore na Horsetooth Rock, čo je veľmi príjemný výlet. Najlepšie ísť buď na východ alebo západ slnka. Je odtiaľ krásny výhľad na celé mesto. No a čo sa týka mesta, najradšej mám asi jeho kaviarne…Či už Bindle alebo Harbinger, sú to veľmi príjemné miesta s príjemnými ľudmi a skvelou kávou.

Aký je turistický bucket-list pri návšteve Colorada?  Ktoré je najlepšie obdobie na návštevu?

Podľa mňa naozaj stojí za to navštíviť západ Coloráda, kde sú kopce tak majestátne, že sa hádam nedá prestať ich obdivovať. Malé lyžiarske mestečká ako Telluride alebo Veil sú neskutočne krásne a ak ich navštívite na jeseň, keď sú všetky listy krásne žlté, určite nebudete ľutovať. No a na juhu Colorada…to je vlastne púšť. Nachádzajú sa tam tzv The Great Sand Dunes a to máte pocit, že ste sa ocitli niekde na Sahare. Colorado je naozaj krásny štát a počasie je tu úžasné. Takmer každý deň svieti slnko a kedže sa nachádzame celkom vysoko, aj v zime je slnko horúce. A síce si treba brať opaľovací krém so sebou všade, tie slnečné lúče celý rok neprestajne sú na nezaplatenie!

Mala si šancu pozrieť sa aj na iné miesta v USA? Kam plánujete ísť, až to zas bude možné?

V septembri sme si urobili road trip po Colorade, cez Utah až do Arizony a Grand Canyon-u. Geografia stredo-západnej Ameriky ma neprestáva udivovať. Je to naozaj ohromné a úplne iné, ako doma na Slovensku. Keď sa bude dať, určite chceme nastaviť Havaj, San Francisco alebo aj Nashville, Portland či Chicago. Ale je veľa veľa miest, ktoré chceme navštíviť, toto je len zopár z nich.

Ako na teba pôsobia Američania ako národ? Čo sú podľa teba najväčšie rozdiely medzi Slovákmi a Američanmi? Bolo pre teba ľahké zblížiť sa s manželovou rodinou a kamarátmi?

Myslím, že je ťažké Američanov ako takých generalizovať. Predsa len je Amerika obrovská krajina s 50-imi štátmi a miliónmi obyvateľov. Mentalita sa tak tiež prirodzene mení od štátu k štátu, z východu na západ. Ak by som však mala generalizovať, povedala by som, že Američania sú ako celok otvorenejší, rozprávajú hlasnejšie a výraznejšie a sú oveľa viac hrdí na svoju krajinu, ako som bola zvyknutá ja sama u nás na Slovensku. To je však další problém v tejto rovnici. Neviem to porovnať úplne objektívne, kedže všetko porovnávam so svojou skúsenosťou so Slovenskom: s Bratislavou, so svojou rodinou, svojimi kamarátmi a so svojou vlastnou bublinou. A tak isto mám skúsenosť s Amerikou veľmi obmedzenú oproti celku (bývala som zatiaľ len v Montane a Colorade, čo sú štáty, ktoré od seba nie sú veľmi vzdialené, no aj tak medi nimi vnímam obrovský rozdiel!)

Čo sa týka manželovej rodiny, sme si veľmi blízki a nemali sme žiadne problémy. Myslím, že som celkom dobrá v stanovovaní svojich hraníc a je pre mňa dôležité ich komunikovať hneď na začiatku vzťahu. Moji švagrovci teda neboli výnimkou. Iné kultúrne pozadie v našom vzťahu nehrá veľkú rolu a radi sa o týchto rozdieloch rozprávame. Máme sa radi a som vďačná, že som sa stala úplne prirodzenou súčasťou ich rodiny.

Sú nejaké stereotypy o Amerike pravda? a ktoré sú zas podľa teba úplným mýtom?

Jeden stereotyp, ktorý je podľa mňa celkom pravdivý, je, že Američania sú skvelí v tzv. „small talk”. (Teda v povrchných rozhovoroch napr. o počasí). Je to pravda, od mala sú vedení k tomu, aby s ľudmi jednoducho nadviazali rozhovor kdekoľvek a o čomkoľvek. Avšak mám pocit, že sme tento stereotyp prekrútili a spojili do iného. Často sa ma ľudia pýtajú, či je možné mať s Američanmi hlbší vzťah. Asi majú viacerí skúsenosť, že to na tom povrchnom leveli aj končí. Podľa mňa je to mýtus. S týmto sa totiž neviem stotožniť. Asi to bude opäť individuálne, ale Američania v mojom kruhu blízkych sú mi skvelými kamarátmi a nezaplatiteľnou oporou. Vieme sa rozprávať o čomkoľvek a medzi sebou sa „small talku” vyhýbame. Áno, poznám aj takých, s ktorými to pri tých povrchných rozhovoroch končí, ale to je pre mňa úplne prirodzené. Neviem si predstaviť rozprávať so všetkými o všetkom.

Čo ti najviac chýba zo Slovenska?

Toto je jedna z najbežnejších otázok – či už sa to týka jedla alebo kultúry. Vždy sa nad tým pozastavím a nikdy neviem jako odpoveď sformulovať. Je to zvláštne, lebo domov mi samozrejme chýba, naša kultúra, mentalita…ten pocit poznať a byť poznaná. Verte či nie aj naša MHDčka, krásne staré budovy a všetky kaviarne… Ale najviac zo všetkého mi chýba moja rodina a blízki. Už sa neviem dočkať kým ich všetkých vyobjímam!

Stihli ste už v manželstve zažiť nejaké kultúrne rozdiely, ktoré vás prekvapili? O to viac, že ste sa zobrali po chodení na diaľku. Aj keď ako niekto, kto je sám v 2-kultúrnom manželstve musím povedať, že tie rozdiely sú často o tom, že sa stretnú dvaja ľudia z 2 rôznych rodín, viac ako z 2 kultúr.

Presne ako hovoríš. Rozdiely sa týkajú toho, ako sme vyrastali, aké vzorce sme sa naučili v našich rodinách. Kultúrne rozdiely v našom prípade nie sú nejako veľmi výrazné, ale to je asi aj tým, že sme si naše kultúry podrobne vysvetlili a navzájom sme ich aj zažili. Toto bolo niečo, v čom nám chodenie na diaľku práveže pomohlo. Strávili sme hodiny a hodiny rozprávaním sa, a preto sme boli pripravení urobiť rozhodnutie vziať sa. Vedeli sme, že sme prebrali každý dôležitý aj nedôležitý detail a že nás už nič nemôže prekvapiť. Tak to aj bolo. Po takmer roku manželstva môžem povedať, že nebolo nič, čo by ma prekvapilo a naše skĺbenie životov bolo zatiaľ veľmi príjemné. Všetko je to však o dobrej komunikácii. Ak je pre nás niečo veľmi dôležité, vysvetlíme si to. Ak niečomu nevieme porozumieť kvôli inému kultúrnemu pozadiu, vysvetlíme si to. Niekedy sa zhodneme na tom, že sa nezhodneme, ale aj to je úplne v poriadku.

Zmenil sa ti po presťahovaní jedálníček? Zvykla si varievať aj pred svadbou? Ako ste si nastavili stravovanie v 2-kultúrnom manželstve?

Milujem variť a piecť, takže áno, už dlho dlho si pripravujem jedlo sama. Jedálniček sa mi nijako výrazne nezmenil. Nikdy som nemala tradičný slovenský jedálniček a teraz nemám tradičný americký. Jem zdravo, veľa zeleniny a ovocia, čerstvé potraviny, sladkého nejem veľa, moja sladkosť je moja šálka kávy (ale inak na bezlaktózovú zmrzlinu mám slabosť).

Aké americké jedlá/ potraviny máš obľúbené a odporúčaš na ochutnanie?

Ani neviem, či sa to dá zohnať na Slovensku, ale milujem BAGELS! To sú také „žemle” s dierou v strede. Zapiecť trošku v toastovači, natrieť smotanovou pomazánkou a na to volské oko alebo praženica…to je asi moje najobľúbenejšie raňajkové jedlo, čo som doma veľmi nejedávala.

Obľúbené kútiky v americkom supermarkete

Ach, sto-percentne tá bezlaktózová zmrzlina. Je ich tu kopec! To je niečo, čo mi doma vždy chýbalo. Ak ste takú našli, tak akurát možno nejakú vanilkovú z Kauflandu alebo niečo veľmi predražené. Asi je to postupne stále lepšie, ale aj tak sa to nevyrovná tomu výberu tu.

Ako si celý Covid prežívala z Ameriky? Vedela by si miestnu náladu porovnať s priebehom, ktorý si asi sledovala na Slovensku?

Mám pocit, že zo začiatku to tu nikto nebral vážne. My sami sme prvý mesiac, kde sa už v Európe všetko zatváralo spochybňovali či sa to dostane až ku nám. Deň po tom, ako sme sa s Ryanom vzali sme sedeli v poloprázdnej reštaurácii a raňajkovali. Bol piatok, vonku snežilo a nikde nikoho. Popíjali sme kávu a popritom v diaľke zahliadli správy v telke o korone a rozprávali sme sa o tom či to bude také vážne, ako to pôsobilo. Och, ani by nám nenapadlo, že o pár dní budeme na dlhé týždne v karanténe. No a potom samozrejme prišla panika, nikde nebol toaleťák, múka či cukor alebo cestoviny. Bolo to práve v čase, keď sme sa presťahovali do našeho prvého bytu a nemali sme nič. Veľa z týchto základných vecí sme si museli zobrať od Ryanových rodičov, lebo v žiadnych obchodoch sme nepochodili. Dnes je nám to už vtipné.

Myslím, že od vtedy sa to celkom ukľudnilo. Tu vo Fort Collins je celý priebeh od vtedy už veľmi pokojný, ale popravde, tým, že obaja pracujeme z domu ani nemáme veľa možností vycítiť atmosféru tam vonku, haha. Je pre mňa ťažké to porovnať so Slovenskom, kedže som tam od začiatku pandémie nebola, ale myslím, že je to veľmi individuálne. Máme vo svojom živote ľudí z celého spektra: konšpirátorov, aj tých, ktorí nad tým stále len mávnu rokou a povedia, že je to len prechladnutie. A myslím, že tak isto je to aj na Slovensku…a asi aj na celom svete. My sa hlavne snažíme byť zodpovední, nosiť správne rúška, byť dobrým príkladom a hlavne rešpektovať jednak autority, ale aj ľudí v našom okolí. Je pre nás dôležité im komunikovať, že rozumieme, ak sa necítia príjemne byť v jednej miestnosti s viacerými ľudmi, ísť von či dokonca ak chcú byť dobrovoľne v karanténe. Lebo koniec koncov, v tejto celej kríze by malo ísť hlavne o ľudí. To najmenej, čo môžem spraviť je ochrániť tých, s ktorými som v kontakte.

K tvojmu presťahovaniu do USA sa okrem Covidu pridali všetky imigračné papierovačky, na ktoré sa človek načaká. Ako tráviš tvoje bežné dni? Našla si si nejaké nové zvyky, záujmy?

Celý môj život sa riadne prevrátil hore nohami a čelila som mnohým zmenám. Je to obdobie čakania a čakania… a ďalšieho čakania. No napriek tomu som si v tom celom dokázala nájsť rutinu, čo mi výrazne pomohlo zmieriť sa so všetkými zmenami aj mentálne. Obaja s Ryanom pracujeme z domu, a tak si vždy pripravíme raňajky aj kávu spolu. Potom pracujeme pri tom istom stole. Tento čas trávim odpisovaním na emaily, plánovaním a pripravovaním rôznych spoluprác či marketingových plánov pre budúci rozvoj mojej značky. Okrem toho veľa kreslím (asi celkom pochopiteľne). No a popri tom si obaja radi pravidelne zacvičíme rôzne workouty od HIIT, pilates, plávanie či jógu, chodíme často na prechádzky von, radi spolu varíme a po večeroch si pozrieme dobrý seriál či film. Máme v živote pekný rytmus a myslím, že aj veľmi zdravý balanc medzi prácou a zvyškom života. Všetko toto dokopy nám dáva pocit normálu v našich životoch a je to dôvod, prečo sme sa minulý rok nezbláznili, aj keď sme zrazu a úplne neplánovane prešli zo vzťahu na diaľku ku životu spolu 24/7.

Na tomto blogu máme aj rubriku o interiérovom dizajne, tak by ma zaujímalo, ako ste si zariadili váš nový domov a odkiaľ ste čerpali inšpiráciu.

Momentálne bývame v byte, ktorý si prenajímame. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby náš priestor bol príjemný a hlavne pokojný. Teda, aby tu neboli žiadne šialené a krikľavé farby (alebo v mojom prípade takmer žiadne farby) a aby sme priestor nenaplnili zbytočnosťami. Náš interiér je teda veľmi minimalistický bez veľa zbytočností. Ja sama milujem interiérový dizajn a je to jedna z vecí, ktorú by som išla študovať, ak by som sa znovu rozhodla ísť na vysokú školu. Neviem sa dočkať, kým budeme s Ryanom vo svojom vlastnom, aby sme to všetko mohli zariadiť presne tak, ako chceme. Bude tam veľa bielej a krémovej, minimalistické prírodné farby, veľa prírodného svetlého dreva a hlavne veľmi veľa svetla.

Čo sa ti na amerických domoch najviac páči a čo je na nich také špecificky iné od tých našich? Je ten váš typický americký?

Typické americké domy tu na stredo-západe Ameriky na mňa pôsobia ako domy z papiera. Celé domy sú tu z dreva a je to pre mňa veľmi zvláštne. Všade tu dávajú koberce, čomu absolútne nerozumiem (z dizajnového hľadiska) a nepáči sa mi, že každý dom pôsobí tak isto. Voláme ich „cookie cutter houses“ (alebo vykrojené cez tú istú formičku). Staršie domy vo väčších mestách sa mi páčia, tie majú oveľa viac charakteru a pôsobia na mňa decentnejšie a zaujímavejšie. Ale samozrejme, je to naozaj o preferencii. Ja v dizajne milujem miešať staré a nové elementy a pracovať s veľa charakterom, aby priestor nepôsobil príliš plytko. Náš byt je v klasickej americkej novostavbe. Je pekný, priestranný a príjemný. Určite mu ale chýba presne ten aspekt charakteru, ktorý opisujem. Na teraz nám však veľmi vyhovuje jeho lokalita a pocit bezpečia a pokoja, ktorý v tejto časti mesta panuje. Máme blízko dva krásne parky a výhľad na kopce. Človek má pocit, že sa tu dá dýchať. A k tomu máme obrovskú kuchyňu, takže sa naozaj nemáme na čo sťažovať. Sme za náš domov veľmi vďační.

A teraz viac o tvojich ilustráciach. Ako si sa ku tejto práci dostala? Prešla si si nejakým výtvarným procesom, kým si sa začala tvoriť cez ipad? Ako sa z hobby stala práca? Ako si u teba môžeme ilustráciu objednať?

Kreslím a tvorím už odjakživa. Už od základnej školy som snívala, že raz budem tvoriť a budem sa tým aj živiť. Vtedy som si však ani nevedela predstaviť, ako tento sen zrealizovať. Všetko to tak do seba zapadlo po mojom semestri v Montane, kde som študovala Dejiny umenia a mala zopár hodín vizuálneho umenia. Úplne ma to nadchlo a vedela som, že s tým musím pokračovať. Začala som oveľa viac a pravidelne maľovať akvarelom a postupne som prešla na digitálne ilustrácie. Stalo sa to mojim hobby a postupne si moju tvorbu ľudia začali všímať aj na instagrame. Netrvalo to dlho a prišla prvá objednávka ilustrácie na zakázku. No a tak sa to nejako celé rozbehlo. Momentálne stále prijímam svoje objednávky vďaka môjmu portfóliu na instagrame, no tento rok mám v pláne konečne spustiť svoj vlastný eShop a posunúť svoju tvorbu a biznis zase o kus ďalej.  

Ako by si opísala svoj štýl? Čo najradšej kreslíš? Majú tvoje ilustrácie nejaké spoločné prvky, taký tvoj rukopis?

Hmm, to je dobrá otázka. Myslím, že môj štýl je taký mix všeho-všudy. Ide o štylizovanú ilustráciu, veselú digitálnu grafiku a v neposlednom rade o 2D florálne a iné vzory. Moje ilustrácie ľahko spoznáte podľa veselých pastelových farieb. Asi v každej ilustrácii nájdete ružovú, tá je moja obľúbená.  Rada všade pridávam nejaké florálne prvky, listy a konáre a všelijaké kvetinky sú obrovskou súčasťou môjho estetického vizuálu. Čo sa týka portrétov, pre radosť si kreslím postavy s menšími hlavami a širokými ramenami. No na zakázku tvorím aj viac realistické podobizne. Rada sa hrám s organickými tvarmi, pokojnými kombináciami farieb a nikdy neprikladám príliš veľkú dôležitosť realite a pravdivým pomerom. Umenie som nikdy nevyštudovala a v ilustrácii som samouk, čo mi dáva voľnosť tvoriť tak, ako sa mi len chce.

Aké máš plány s tvojou značkou do budúcna? Máš publikum aj medzi Američanmi aj Slovákmi? Tvoj instagram je dvojjazyčný, čo je výhoda.

Kedže teraz bývam v USA, chcem sa venovať rozšíreniu svojho amerického publika. Momentálne je 70% mojich sledovateľov zo Slovenska a Čiech a zvyšok z Ameriky a ostatných kútov sveta. Aj preto je môj IG hlavne po anglicky. Niekedy prekladám veci do slovenčiny, ale zvyčajne to nechávam všetko po anglicky, aby čo najviac ľudí mohlo rozumieť.  Mojim cieľom tento rok je svojich sleodvateľov rozdeliť asi 50 na 50. Ako som už spomínala, tento rok sa chcem venovať spusteniu svojho eshopu, s čím prídu aj nové produkty. Postupne by som chcela menej času tráviť individuálnymi portrétmi na zákazku a vytvoriť si skôr stabilný pasívny príjem, aby som sa mohla venovať aj väčším projektom ako ilustrovaniu kníh či väčším spoluprácam s rôznymi firmami a tvorcami.

Chcela by si sa kresleniu venovať naplno?

Určite áno. V podstate je to jediná vec, ktorú momentálne aj konzistentne robím. Nechodím do školy a inde pracovať nemôžem kvôli imigračným zaležitostiam, preto sa moje umenie stalo mojou jedinou prácou. Zatiaľ z toho však nemám dostatočne vysoký príjem na uživenie sa — hlavne tu v Amerike, kde sú ceny vyššie. Našťastie na mojom príjme nestojí chod našej domácnosti, a tak môžem bez stresu tvoriť koľko sa mi chce a nie je to problém, ak mesačne nezarobím danú sumu.

Máš nejaké plány do budúcna, keď už budú všetky papierovačky s pobytom uzavreté?

Mojim snom je mať jedného dňa nejaké pekné štúdio a asistentku – niekoho, kto mi bude pomáhať so všetkou administratívou. Vizuálne to už mám všetko naplánované. Bude tam stena, ktorú celú vymaľujem svojimi klasickými lístkami a kvetmi v ružovej, bude tam pekný tmavo-tyrkysový gauč, ktorý bude ladiť so všetkými ilustráciami. Budeme mať vysoké okná a stropy, dobrý kávovar a príjemný priestor. Ja som klasický vizionár. Často neviem zaspať, lebo si v mysli predstavujem a vizualizujem svoje sny a túžby (ako napríklad aj toto štúdio). Ale ked sa všetka imigrácia konečne vyrieši, hneď budem letieť späť na Slovensko. Oficiálne si zmením meno a pôjdem do všetkých obľúbených bratislavských kaviarní…samozrejme, ak to situácia dovolí!

Tento krát som ale chcela skúsiť taký experiment a pozvať vás do čítania s nami. A teda myslím, že to už môžeme naozaj nazvať tým knižným klubom. Príbeh, ktorý spoločne čítame je poviedkový román Olive Kitteridge od Elizabeth Strout. Tento príspevok je predovšetkým pre tých, čo knihu čítajú a chcú sa podeliť so svojimi dojmami, na ktoré sa mimochodom veľmi tešíme. Nebol by to klub, ak by to bolo iba jednostranné. Preto sme pre vás pripravili pár otázok na záver, na ktoré môžete odpovedať do komentára. Ak ste knihu ešte neotvorili, kľudne čítajte ďalej. Namiesto spoilerov tu nájdete niečo málo z našich dojmov, ktoré vám možno poradia, či je to kniha pre vás. Po dočítaní odporúčam pozrieť seriálové spracovanie na HBO.

„Veľa ľudí malo svoje obľúbené kúsky a Angie im ich niekedy zahrala, ale nie vždy. Henry Kitteridge bol iný. Skladbu mu hrala zakaždým, pretože pri pohľade naňho mala vždy pocit, že vkĺzkla pod hrejivú prikrývku.“

Ku koncu leta som narazila na túto milú knižku z malomestkého ihličnatými stromami prevoňaného zákutia Maine. Tento americký štát mám spojený s filmom Pravidlá moštárny (Slová: „Goodnight, you princes of Maine, you kings of New England“ sa mi navždy uložili do pamäti), niekoľkými literárnymi dojmami z vysokej a jednou z mojich práve obľúbených blogeriek, ktorá si tam uprostred lesa postavila s rodinou drevený domček.

Môj dojem pred začatím knižky teda bol spojený s divokou prírodou, lesmi, pobrežím burácajúcich sa morských vĺn, zimou a jednoduchším až romantickým spôsobom života. Tento pocit vo mne prvé stránky knižky hneď potvrdili. Celá atmosféra pekne ladila s jeseňou, v ktorej som sa práve ocitla a príbehy bežných ľudí v malom mestečku, ich denná rutina a spojenie s miestnou krajinou vo mne vzbudili túžbu po spomalení. Také bežné veci ako pohľadnice v lekárni stáli za opísanie a ani postavy, ani rozprávač sa nikam neponáhľali.

„Keď sa v tie rána vracal k autu zaparkovanom pri maríne, niekedy ho prekvapil pocit, akoby sa mu zem pod nohami zmenila, že je príjemné kráčať v ostrom vzduchu, keď ševeliace duby pripomínajú priateľské šepkanie. Po rokoch si prvýkrát spomenul na Boha a mal dojem, že z police zložil zaprášené prasiatko s mincami a díval sa naň úplne novými očami.“

Táto knižka ale nie je taká romantická ako by sa mohlo zdať. Jej krásny rozprávačský jazyk odkrýva reálne hĺbky svojich na prvý pohľad obyčajných postáv. Nie je jedna, ktorá by bola dokonalá alebo by si neniesla svoju vlastnú ťarchu životom. Boli chvíle kedy som ich osud cítila na vlastnom tele a ich zlomené srdce bolo na moment tým mojím. To je ale tá krása dobre napísanej knihy, že cez ňu pocítime kus pravdy o tomto svete, o ľudskosti, o nás samých.

Kniha si berie meno po hlavnej postave, a teda ma zaskočilo, keď sa Olive v prvom príbehu ledva mihla.

Ďalej pokračuje moja mamina Evka:

Olive Kittleridge je učiteľka matematiky na dôchodku a so svojim manželom Henrym je akýmsi ústredným pilierom všetkých trinástich príbehov. Desiatky postav žijúcich pri mori na severe USA v mestečku Crosby v štáte Maine sa nám prezentujú pred očami tak celkom samozrejme a nevtieravo, až máme pocit, že ich už dávno poznáme a žijeme medzi nimi. Každý tu pozná takmer každého, susedia poznajú klebety a rodinné historky o tých naokolo, len ťažko niečo ututlať.

A Olive ako tá, ktorá sa cez svoju dlhú učiteľskú prax dotkla takmer každého, prestupuje príbehmi všetkých. Je akýsi pevný stĺp, dosť vysoký, takže vyčnieva z davu a v svojom dôchodkovom veku už aj tučný. Je trocha nevyspytateľná, poriadne protivná, drsná, ale v jednom okamihu zasa nežná a opatrujúca. Nevie si predstaviť život bez svojho manžela, aj keď jej ide poriadne na nervy. To ako stále každému hľadá partnera, on, láskavý a starostlivý, ako ho nazvala Kittleridgovcoch nevesta od jediného syna „zlatíčko“ a ten, ktorý „sa neustále sústredil na to, aby boli ľudia spokojní“ a aby neboli sami. Avšak nedá mi, na druhej strane a Elizabeth hádam prepáči, na mňa kniha pôsobila veľmi smutne. Takmer väščina jej postáv sú viac či menej osamelé a nešťastné.

„Ale keď lietadielko začalo stúpať a Olive pod sebou zahliadla jasno zelené polia v rannom svetle, trochu ďalej pobrežie, trblietajúci sa oceán s bielymi pruhmi spenenej vody ťahajúcimi sa za rybárskymi loďami, prepaodl ju pocit, ktorý už v živote nečakala: posadla ju náhla zúrivá túžba žiť. Naklonila sa, dívala sa cez okienko na nádherné bledé oblaky, blankytnú oblohu, svieži zelenú trávu, na širokú vodu. Zhora to všetko vyzeralo zázračne, úžasne. Spomenula si, čo je to nádej. A nádej bolo vrenie vnútri, ktoré nás ženie ďalej, rozráža nám vodu tak ako lode tam dolu, ako lietadlo, ktoré ju vezie tam, kde ju potrebujú.“

Niečo o autorke:

Elizabeth Strout prežila detstvo pri brehoch Maine a ako sama hovorí, to nie je vzťah, to je DNA. Aj keď sa životom túlala všelikde, nakoniec dnes býva len kúsok od svojho rodného domu a veľa z jej kníh sa zasa odohráva práve v Maine. Písala dlho a do štyridsiatky vydala len zopár článkov, aby sa nakoniec nestala ani právničkou ani „servírkou, ktorá podáva koktaily“, ale naozajstnou spisovateľkou. V roku 1998 jej novela Amy and Isabelle prerazila a stala sa celonárodným bestsellerom. A potom už to išlo. Za Olive Kittleridge dostala dokonca Pulllitzerovu cenu. Nečudo, spôsob ako vykresľuje svoje postavy, vône prírody, prímorský vánok nasiaknutý pachom rýb, spôsobuje, že zabúdate na realitu a priam ho cítite v svojej obývačke. Majstrovský avšak celkom ľahučký štýl, ktorým sa čitateľom prihovára, pôsobí pokojne a vytvára pocit bezpečia. Akoby rozprávala o vašej rodine či priateľoch. Akoby otvárala zákutia vášho vlastného detstva na dedine.

„Ľudia stále cítili potrebu oslavovať, pretože všetci svojím vlastným spôsobom chápali, že život je treba osláviť.“

KNIŽNÝ KLUB

Tieto otázky sú len takým podnetom, aby ste sa podelili o váš zážitok z čítania. Kľudne ale napíšte akýkoľvek iný postreh. Veľmi radi si vaše komentáre prečítame a kto vie, možno nám tu niekedy vznikne aj taká virtuálna diskusia.

1. Tak čo vy na to? Ako sa vám kniha páčila? Ktorý príbeh sa vám čítal najlepšie?
2. Aké pocity vo vás kniha vyvolávala?
3. Ako ste si Olive predstavovali?
4. Vedeli ste sa s nejakou postavou stotožniť? Alebo ste v nej videli niekoho známeho?
5. Ako na teba pôsobila Olive? Videli sme ju z pohľadu viacerých postáv a nazreli sme aj do jej vnútra. Prečo si myslíš, že je taká aká je? Čo by ste urobili inak ako Olive?

„Bude sa vám páčiť, hovorila žena v telefóne. Je ručné šitá. Nádherná košeľa. Číslo začínalo 800 a žena, ktorá zaregistrovala objednávku, mala južanský prízvuk. Rebeka mala pocit, že počuje jednu z reklám na prací prášok, kde na lesknúcu sa podlahu dopadajú lúče slnka cez okno.“

Tak to ale býva, že toto vďačné detstvo po pár rokoch vystrieda tá odutá puberťácka etapa. Zrazu je tu vymenené dievča, ktorá berie dovolenku s rodičmi ako najväčšie utrpenie, ktoré ju na týždeň oddelí od kamošov (vtedy neboli smartphony ani wifi – pamätám si, ako sme raz uprostred dovolenky išli do internetovej kaviarne a ja som si dobila svoje facebookové potreby). Ráno frfle, kedy konečne pôjdeme na pláž, tam po pol hodine frfle kedy konečne pôjdeme domov. Proste existencionálna nuda. Každá časť dovolenky je otrava a nakoniec pokazí náladu celej rodine a všetci sú šťastní, keď ďalší rok idú rodičia k moru radšej sami. Keď na to spomínam, je mi ľúto mojich rodičov a zároveň viem, že som sa vtedy cítila úprimne beznádejne. Zatiaľ čo detstvo by nemuselo nikdy skončiť, ešteže puberta netrvá naveky (aj keď niekomu dlhšie než by bolo treba).

Raz príde čas, kedy táto istá puberťáčka zrazu dokáže oceniť tie maličkosti, voči ktorým dovtedy bola slepá. Skoré ráno na terase, voňavé stromy, nová kultúra. Dokonca ide sama na prechádzku po pláži, vodovkami si namauje loďky, nafotí si zátišie na analóg a vychutná si miestny chlieb. Ešteže ma rodičia so sebou zobrali, lebo takto si spomínam na našu poslednú spoločnú dovolenku a posledný krát, kedy som bola v Chorvátsku. S tatinom sme chodili na výlety do Trogiru, kam som si vždy obliekla nejaký nový outfit a v pekných kútikoch mi urobil fotku. Prešli sme sa po trhu s jedlom, poslala som pohľadnice. Znovu som sa vedela tešiť z mora a na chvíľu sa v ňom len tak nechať vznášať a nemyslieť na to, či podo mnou práve nepláva nejaká ryba. Bola som stále na strednej, ale odvtedy sme mali iné letné plány a začali chodiť na dovolenky zvlášť. Keď som si zrazu začala vyberať dovolenky sama, po detstve v Chorvátsku, som vždy volila buď Britániu alebo miesto, kde som ešte nebola. A tak to je doteraz.

Keď som stretla môjho muža, ktorý vyrastal na ostrove s tými najkrajšími plážami, akosi nedávalo zmysel sa do Chorvátska vrátiť. Našim novým Jadranom boli teraz Baleáry a pri plánovaní leta sme ako prvé rezervovali aspoň týždeň na návštevu jeho rodiny. Keď toto niekomu poviem, väčšinou mu zaiskria oči a predstaví si, ako ležíme na lehátku v nejakej plážovej vile a pijeme koktejl. Dovolte mi vám pokaziť túto ilúziu. Predstavte si nás skôr v hosťovskej izbe vysokého paneláku uprostred rušného hlavného mesta za zvuku motoriek. Samozrejme, že je skvelé mať rodinu na Malorke, kde sa okrem mnohých bratrancov, ujov a tiet nachádzajú aj krásne pláže, rustické dedinky, historické uličky a vynikajúce jedlo. Pravda ale je, že za ten týždeň sa niekedy na pláž dostaneme len raz. Už dávno sme tento týždeň prestali volať dovolenkou a upravili si očakávania. Malorka je pre nás hlavne o návštevách. Keď vidíte rodinu raz za rok, tak by to mala byť priorita. Znamená to ale, že sa vraciame domov zničení, občas trošku sociálne vyždímaní s kvapkou iritácie a potrebou druhej dovolenky (na ktorú nám nie vždy už ale zostanú zdroje).

Ale naspäť k tomu Chorvátsku. Ako sa z môjho muža stával stále väčší a väčší Slovák, jeho obľúbené jedlá sú Halušky a Segedín, jazdí na škodovke, radí mi koho mám voliť a má predplatený Denník N, tak sa dopočul o tej typickej slovenskej dovolenke v Chorvátsku a zistil, že by ju vlastne veľmi chcel zažiť. (Aj keď by som veľmi chcela vidieť, ako si to predstavuje). Najprv to bola celkom milá novinka, až kým sme sa začali dohadovať, kam v lete ísť. Chorvátsko bola destinácia môjho detstva. Keď sa raz za rok môžeš niekam pozrieť (okrem Malorky), a máš plný zoznam miest, ktoré túžiš navštíviť, tak sa ti (alebo aspoň mne) nechce ísť niekam, kde si už toľko krát bol. A tak sme spravili „kompromis“ a Chorvátsko odložili na neurčitú budúcnosť, keď bude dávať väčší zmysel trepať sa autom 12 hodín namiesto toho, aby sme si zaleteli do čo ja viem Lisabonu (stále na zozname). A tak sme spolu za poslendé roky spoznali niekoľko krásnych miest.

Už asi tušíte kam to smeruje. Áno, prišiel rok 2020. Na instagrame som videla jeden hashtag „rok, kedy cestovatelia viac nakupujú“. My sme sa celkom zmierili s tým, že do zahraničia nepôjdeme a už sme mali vyhliadnuté výlety a ubytovanie po Česku a Slovensku. Raz začas som ale pocítila tú cestovateľskú nostalgiu. Na Veľkú Noc sa mi zrušil výlet, na ktorý som sa veľmi tešila a ako niekto, kto sa cez školský rok takmer nikam nedostane som bola smädná po tom pocite z novej kultúry, klímy, jedla, uličiek a cudzích jazykov. Aj tú Malorku sme tento rok z bezpečnostných dôvodov vynechali. Predstava, že si budem musieť počkať možno ďalší rok ma jemne frustrovala. (Teraz si niekto určite povedal: #firstworldproblems a ja úplne súhlasím, mám to ja ale luxusné problémy čo).

A práve vtedy tá predstava Chorvátska začala pôsobiť tak lákavo. Kto by to bol tušil, že to bude práve počas svetovej pandémie , kedy José konečne dočká svojej vysnívanej slovenskej dovolenky v Chorvátsku. Alebo aspoň si to on tak myslí. Od tej typickej to má stále ďaleko, lebo som sa uistila, aby v našom apartmáne neboli žiadne gumenné obrusy, zarámované obrázky z kalendára alebo štýlové gorálkové závesy a kufor auta sme namiesto litrov mlieka a sáčkových polievok naplnili zlacnenými avokádami a Nespresso kávovarom na každodenný vychladený espresso tonic. Tá jeho predstava o tejto dovolenke sa točila okolo obrazu, že s priateľmi v pohodičke večer griluje na terase, a to sa mu splnilo. Obaja sa vraciame oddýchnutí a spokojní, zvedaví kam to bude o rok. José si odškrtol Chorvátsko, konečne mal svoju ideálnu dovolenku: 10 dní nič nerobenia. A ja som po deviatich rokoch zavítala naspäť do Jadranu a doplnila svoju zahraničnú potrebu na tento rok a poslednú dávku leta.

Okrem pečenia a fotografie je mojím príležitostným hobby aj dokumentovanie našich výletov do filmových zostrihov. V tomto amatérskom výtvore je okrem niekoľkých momentiek zachytená aj atmosféra našej slovenskej dovolenky v Chorvátsku.

Možno máme pocit, že sa nás tento celkom geograficky špecifický prípad až tak netýka, na Slovensku sa s takou situáciou často nestretneme. Prípadne môžeme s odsúdením preposlať jeden z kolujúcich sloganov I can’t breathe, bez toho, aby sme s danou realitou museli byť na našich uliciach kedy konfrontovaní.

Pravda je, že si takú dilemu v našej clekom homogénnej slovenskej spoločnosti veľmi nevieme predstaviť, ale to nám nedáva žiadnen náskok. Nevieme si totiž úprimne predstaviť ani to, ako by ľudia v našej krajine reagovali, keby sa niečo také na dennej báze dialo u nás. Spomeniem si na nedávny incident s Lidl katalógom a neviem s istotou odpovedať. Tento príbeh je pre nás ale rovnako blízky svojím posolstvom o hodnote ľudského života a rovnosti práv teba a mňa, bezohľadu na naše rozdiely a máme sa z neho čo naučiť.

Na vysokej škole som prešla mnohými kurzmi americkej literatúry a bolo to práve štúdium afro-amerických autorov a autoriek, ktoré sa ma najviac dotklo. Ako vonkajší pozorovateľ som žasla nad neprávosťami, ktoré jedna z najpokrokovejších krajín systematicky uznávala za normálne.

Krajina, ktorá prišla do Európy spasiteľsky bojovať proti rasizmu druhej svetovej vojny bez toho, aby si uvedomila tú iróniu svojho oddeleného čierno-bieleho vojska. Krajina, ktorej 4-medajlový olympíjsky víťaz po slávnostnom dorazení do USA musel na vlastnú úvítaciu párty prísť dopravným výťahom, pretože hlavný vstup bol white-only.

Tieto príbehy sú súčasťou nie až tak dávnej histórie. Stále je ťažké uveriť, že po 70 rokoch to očividné zlo a absurdita týchto a tisícky ďalších bolestivých svedectiev pomaly každého, kto sa bohžual nenarodil ako biely protestant z vyššej strednej vrstvy, ešte stále nie je každému jasné.  Po tej dlhej ceste, ktorú si táto krajina v otázke rasizmu prešla, od otroctva cez autobusové jazdy s Rosou Parks po afro-amerického prezidenta, je zarmucujúce, ako sa posledné roky posúva smerom naspäť. 

Snáď budú udalosti posledných dní novým podnetom, ktorý spojí hlasy ľudí do radikálnych krokov.

Nebuďme ignorantní voči niečomu čo sa nás zdanlivo netýka. Začnime tým, že sa budeme zaujímať a informovať a nebude nám to jedno.

V dnešnom čitateľskom zozname preto odporúčam 6 kníh inšpirovaných skutočnými príbehami bežných afro-američanov a situáciami z ich každodenného života, ktoré si my ale nevieme ani predstaviť. Sú to romány písané pútavým perom s kúskom duše ich autoriek. V Amerike patrí väčšina z týchto kníh do povinnej literatúry a mne samej ich svedectvo veľmi otvorilo oči. Možno sa pri nich niekedy budete cítiť nepríjemne, možno vás rozplačú alebo rozhnevajú, a práve preto stoja za čítanie.

1. Maya Angelou: I Know Why the Caged Bird Sings (Prečo vtáčik v klietke spieva)

Autobiografický príbeh autorky od dievčatka, ktoré býva so starou mamou v malom mestečku na juhu USA a už od malička sa od druhých ľudí učí, že s ňou nie je niečo v poriadku až po ženu, ktorá každodenným bojom postupne nájde vlastnú slobodu. Okrem iného sa Maya Angelou stala prvou afro-americkou šoférkou slávnych električiek v San Franciscu, o čom sa dočítate aj v jej príbehu, ktorého realita vami miestami poriadne zatrasie.

2. Alice Walker: Barva Nachu (The Color Purple)

Alice Walker založila hnutie Womanism, ktoré spájal utrpenie afro-američanov v rasistickej spoločnosti so špecifickou situáciou afro-amerických žien, na ktorých si svoju zlosť zo spoločenského poníženia často vybili ich vlastní muži. Príbeh The Color Purple reprezentuje tento smer ľudských bytostí, ktoré po celoživotnom presviedčaní, že si nezaslúžia mať hodnotu, znovu objavia vlastnú identitu. Príbeh nájdete aj vo filmovej verzii, v ktorej si zahrala aj Oprah.

3. Kathryn Stockett: Černobílý svět (The Help)

Čiastočne humorný film s Emmou Stone a Jessicou Chastain je skvelou adaptáciou knihy s rovnakým titulom. V južanskom mestečku, kde biele ženičky v domácnosti nechájú afro-americké slúžky, aby za nich navarili, upratali a vychovali ich vlastné deti, ale nedovolia im použiť ten istý záchod, čo oni samé zrazu nájdeme mladú žurnalistku, ktorej tento dlhodobo zaužívaný systém nie je ľahostajný.

4. Toni Morrison: The Bluest Eye (Najmodrejšie oko)

Protagonistkou tohto príbehu je Pecola, jedenásťročné černošské dievčatko, ktorým snom je mať modré oči, ako zlatovlasé modelky usmievajúce sa zo sladkostí v obchode. Toto osamelé želanie ju sprevádza na ťažkej ceste, ktorá vás nenechá ľahostajnými.

5. Harper Lee: Nezabíjajte vtáčika (To Kill a Mockingbird)

Ak hľadáte knihu, ktorá zobrazuje krutú realitu rasizmu a diskriminácie a zároveň je nostalgicky príjemná na čítanie, vyberte si Harper Lee. Príbeh nezabíjajte vtáčika je rozprávaný s pohľadu malého bieleho dievčaťa, ktoré svojimi detskými očami spoznáva správanie ľudí navzájom, kým sa so svojím otcom učí láske k druhým a spravodlivosti v tomto svete.

6. Angie Thomas: Hnev, čo si zasial (The Hate U Give)

Posledná kniha je zo všetkých asi najviac súčasná. Odohráva sa v dnešnom svete a rozpráva príbeh o zbytočnej smrti mladého chalana, ktorého zastrelil policajt v dojme, že vyťahuje zbraň, zatiaľ, čo on len chcel utešiť svoju kamarátku vydesenú v aute. Príbeh o tom, ako sa jedno odvážne dievča rozhodne, že nechce ďalej žiť vo svete, kde sú zbytočné smrti odignorované bez následkov.

Často snívam o záhrade. Spomínam na všetky tie letá u babičky, kedy sme asi päťdesiatkrát za deň vybehli bosými nohami z domu rovno do záhrady, prebehli popri džungli plnej bohatých kvetov, odtrhli si trs ríbezlí z kríku rovno do úst, dali pozor, aby sme nestúpili na osu a v horúce dni len tak zaspali na tráve. Vysoký plot obrastený brečtanom nám doprial súkromie na stanovanie, oblievanie sa v plavkách alebo večerné grilovanie. Niekedy nás tie bosé nohy doviedli až na ulicu a rovno do lesa, ktorý sa nachádza asi dvesto metrov od babičkinho domu. Chodidlá nás štípali od ihličia, ale ten pocit bezstarostnej slobody stál za to.

Rozmýšľam aké by to bolo tráviť karanténu u babičky a môcť príchod jari zažiť z jej záhrady. Namiesto toho som v mojom mestskom byte a babičku v dohľadnej dobe asi neuvidím. Na byt sa ale nesťažujem. Presťahovali sme sa sem práve keď karanténa začala a všetky nové zákutia mi ešte stále denne prinášajú radosť. Vyzdobila som si ho tak, že aj karanténa medzi jeho stenami je príjemná.

Keď celá táto kríza dopadla na našu krajinu, vyzeralo to, že budem dočasne bez práce. Tento výhľad, ktorý by dlhodobo mohol pôsobiť skľúčujúco, mi prišiel práve vhod a strávila som dva týždne balením a vykladaním krabíc a nakupovaním bytových doplnkov cez internet. Usadili sme sa do nového práve ako sa dni začali oteplovať a mne to celé evokovalo letné prázdniny. Kľudne som sa mohla zobudiť a tváriť sa, že som len v nejakom peknom airbnb a celý deň si presedieť na terase s knihou. Ako introvert som sociálnu izoláciu prežívala ako príjemnú zmenu. Pri tom všetkom snívaní som ani nestihla pocítiť strach o naše živobytie, keď som zistila, že sa do práce môžem vrátiť a ešte k tomu ju vykonávať z domu – milosť, za ktorú som naozaj vďačná. Až sa hanbím priznať, ale na chvíľu mojmu zasnívanému ja, ktoré si už vymyslelo kopec projektov, ako strávi svoje nečakané prázdniny, prišlo za touto predstavou ľúto.

Odvtedy trávim dni ako väčšina Slovenska. (Alebo väčšina bezdetných mileniálov?) Pracujem z domu. Keď nepracujem, tak pravdepodobne varím alebo upratujem. Prípadne čítam alebo pozerám Netflix. Väčšina z toho sa odohráva v tej istej izbe. Náš byt ma stále neomrzel, ale po nejakom čase som na sebe začala pozorovať, ako ma tento režim svojím, stále luxusným spôsobom ubíja a tiež som si všimla maličkosti, ktoré ma aj v rutinnom zoomovom dni dokážu povzniesť na duchu.

Drobné rituály

Keď sa hranice medzi časťami dňa alebo dňami samotnými začnú rozmazávať, je veľmi ľahké nimi len tak preplávať. Sadneme si v pyžame ráno ku stolu a zrazu zistíme, že už sú dve poobede a asi by sme mali niečo obedovať. Načo sa snažiť si udržiavať rituály, keď nás k tomu konečne žiadny vonkajší vplyv nenúti. Aké oslobodzujúce môcť ostať celý deň v teplákoch a potom v nich aj zaspať, zabudnúť, že vynaliezli šampón a prežiť na cereáliách trikrát denne. Prvé dni je možno táto sloboda úžasnou úľavou, ale veľmi rýchlo nás vie dostať do zvláštneho ubíjajúce stavu. Toľko voľného času a pritom večer zaspávame frustrovaní a s pocitom viny, že ani nevieme, kam ten deň zase zmizol. Jediným pevným bodom je práca a všetko ostatné sa zlieva dokopy. To sa nedá dlho vydržať.

Spoznala som na sebe, že si ten voľný čas, ktorý mám, dokážem lepšie užiť a oceniť, ak mu dám nejaký poriadok. Je niekoľko drobných vecí, ktoré mi dokážu spríjemniť pobyt doma, potešiť ma a zamieriť moju pozornosť viac na prítomnosť. A sú to veľmi praktické veci.

1. Ustel si postel

Ráno si usteliem postel. Nie vždy sa mi do toho chce, ale všimla som si dve veci: – ak to odkladám, pohľad na rozhádzanú posteľ mi rozhádže aj myseľ a pocit, že som túto jednoduchú úlohu nedzvládla, mi vezme chuť do hocijakej inej práce – ak to hneď spravím, mám dobrý pocit z toho, že som už dnes niečo dokončila a je pre mňa radosť prísť do izby a pozrieť sa na krásne ustlanú prikrývku a vankúše (pomáha mať pekné obliečky )

2. Naplánuj si dobré raňajky

Ak sa mi pred tým vstávalo ťažko, tak teraz moja motivácia ešte klesla. Čaká ma ďalší deň doma, juhuu. Ako raňajkovému nadšencovi mi ale veľmi pomáha, keď si dopredu vymyslím nejaké dobré raňajky, na ktoré sa môžem tešiť. Len čo sa zobudím, viem presne, čo je ďalší krok v mojom dni a predstava na voňavú kávu a ovocnú kašu ma dostane z postele. V poslednej dobe som si veľmi obľúbila tento smoothie. Smoothie je na dni, keď sa mi nechce. Nahádzať ovocie do mixéru a vyliať ho do pohára zvládne každý. A pritom stále chutí úžasne a ešte mám aj dobrý pocit, že som spravila niečo zdravé pre moje telo. Raz začas sa namotivujem lievancami alebo inými spešl raňajkami. Raňajky ma dostanú z postele, ale rýchlo som zistila, že si musím stanoviť kedy skončia. Sadla by som si totiž ku káve, začala čítať knižku a ani neviem ako by sa z toho stalo celé doobedie. Preto treba nejaký ďalší rituál.

Moje obľúbené raňajkové smoothie

• šťava z 1 pomaranča
• hŕsť mrazeného lesného ovocia
• 2 lyžice ovsených vločiek
• 1 lyžička chia/ ľanových/ konopných semiačok
• 1 lyžička medu
• 1 hrnček rastlinného mlieka

3. Obleč sa pre radosť

Toto píše niekto, kto prvý týždeň karantény prežil v tých istých legínach na jógu. Podobne ako keď som chorá, prvý efekt toho, že môžem ostať v pohodlných vyťahaných handrách, na ktorých sa možno nájde nejaká diera, s neumytými vlasmi a bez make-upu je oslobodzujúci. Po nejakom čase sa ale tento outfit obráti proti mne (alebo sa na mňa tak nalepí?) a ja sa začnem cítiť mizerne, vyťahaná a deravá ako on, s fľakmi od mrazenej pizze kade tade. Dievča v tomto outfite nemá na nič energiu, nezmôže sa na kreativitu a je znechutená ako sama zo seba, tak z všetkého naokolo.

Ak ste to nezažili, tak možno ani neuveríte, ako z nej môže taká sprcha, špirála a pekné šaty urobiť nového človeka. Je úplne jedno, že ma nikto neuvidí, zrazu si kráčam bytom akoby som sa preniesla na nejakú parížsku uličku a pri každom kroku mám chuť spraviť piruetu. Teraz by sa tu hodilo nejaké porekadlo o šatách a človeku alebo šate a duchu, ale je šanca, že by som ho poplietla alebo by to bolo riadne cliché. Jednoducho, outfit, v ktorom sa cítim špeciálne, príjemne ale aj pohodlne (!) mi vie zmeniť náladu, s ktorou pristúpim k mojim denným aktivitám. Samozrejme, že to neriešim každý deň alebo si dám to isté viac dní za sebou, lebo len čo by sa z toho stala povinnosť, ktorú treba splniť, stratilo by to svoju moc. Takže, dopraj si ten pocit, že si v obyčajný deň doma, ale v krásnom outfite a s natočenými vlasmi. Krásny outfit znamená pre každého niečo iné, a mne samej sa mení podľa nálady. Vždy je to ten, v ktorom sa cítiš sama sebou.

4. Vytvor si príjemné prostredie

Všetko to začína poriadkom, čistým priestorom, zorganizovanými šuflíkami, ale veľa spravia aj tie pekné obliečky alebo čerstvé kvety vo váze. Celý deň sa nimi môžeš kochať a tešiť sa z toho, kde práve si namiesto rozmýšľania, kde by si bola radšej. Zapál si večer sviečku, len tak lebo je to pekné.

5. Zastav sa a načerpaj  

Táto časť robí veľký rozdiel v mojom dni. Ak môžem, doprajem si ju aj viac krát. Uprostred zoomovania, varenia obedu, umývania riadu a písania nákupného zoznamu si nájdem túto chvíľu, kedy nič nemusím. Väčšinou si na terase spravím kávu, nejakú dobrotku k tomu, odložím mobil, zaostrím zmysly a len tak alebo s knižkou si ten moment vychutnám. Keď ma po toľkých obrazovkách bolia oči, vymením čítanie za audioknihu. Vnímam vôňu kávy, zvuky z ulice, lúče slnka, slabý vánok. Ak si k tomu čítam, tak si rada vyberiem nejakú tvorbu, ktorá ma spomalí, privedie bližšie k podstate a ďalej od toho ubehaného sveta. Posledné týždne sa naladím na myšlienky Mary Oliver a jej pozorovanie prírody počas prechádzok. Dobrá poézia vie zázračne otvoriť oči kráse.

6. Nájdi si svoj projekt

Keď sa začala karanténa, tak ako asi mnohí ľudia, aj ja som si navymýšľala, na čo všetko tento čas využijem. Všetky tie veci, čo som už dlho chcela spraviť, ale nebolo kedy. Veľké oči. Pravidelne si na rôzne prázdniny navymýšľam celý zoznam projektov, a potom mám stres z toho, ako to nestíham a buď mi to pokazí tú radosť zo samotného projektu alebo sa na to úplne vykašlem. Preto som si nechala iba dva projekty. Kúpila som si učebnicu na opakovanie španielskej gramatiky a špagáty na výrobu macrame kvetináčov. Je to tak akorát, aby som sa mohla v niečom posunúť ďalej, ale nenechala, aby ma to udusilo. Nájdi si svoj vlastný projekt a daj si slobodu ho zrealizovať svojím tempom ale aj disciplínu, aby si ho dotiahla do konca.

7. Podpor miestne podniky ako špeciálnu príležitosť

Ja som veľký fanúšik našich miestnych kaviarní a bistier a už sa neviem dočkať, až v nich zas budem môcť s priateľmi posedávať. Keď jeden za druhým začali ponúkať karanténové donáškové služby, na chvíľu som vyzerala ako niekto, kto nikdy nebol v reštaurácii a musel si to teraz za celý život vynahradiť. Normálne do reštaurácie pritom často nechodíme, ale ten pocit, že teraz nemôžme aj keby sme chceli, vo mne vzbudilo akúsi urgenciu pri každej novej donáškovej ponuke. A tak sme si raz naobjednávali obed s celkom vysokým účtom, len preto že môžme. A jedlo, na ktoré sme sa toľko tešili, nám prišlo akorát počas zoomu a tak som ešte pred tým do seba hodila kus bagety. Donášku som zjedla zohriatu v mikrovlnke o 5 hodín neskôr pri telke, kým môj manžel ďalej zoomoval v druhej izbe. A vtedy som si uvedomila, ako sme minuli pointu. Dali sme kopec peňazí za jedlo, ktoré sme si ani neužili. Rozhodla som sa, že ďalší krát, ak namiesto domáceho jedla zaplatím viac za donášku a podporím miestny podnik, spravím z toho oslavu, ako keby sme išli do reštaurácie. Jedlo si chcem poriadne vychutnať s mojou rodinou a bez telky v pozadí. Podporujme podľa možností, ale vážme si toho, že môžme. Ak ste v situácii, kedy môžete podporiť, čo tak darovať niekomu, kto si sám objednať nemôže?

8. Nastav si svoj offline režim

Je ťažké uveriť, že niekto, koho život bol už tak denne popretkávaný viruálnou prítomnosťou na sociálnych sieťach by v karanténe pocítil jej väčšiu intenzitu. Ale je to tak. Vďaka internetu sa od začiatku karantény vybudoval akýsi pocit kolektívnej skúsenosti, ktorou všetci prechádzame. Komentujeme a zdielame tlačovky, fotky v rúškach, naše voľnočasové aktivity a zážitky z karantény od toho, čo sme mali na raňajky po nacvičené rodinné koncerty. Sme síce zavretí doma, ale nikdy nie sme sami, nosíme so sebou vo vrecku celý svet. Celkom rýchlo som si na sebe všimla, ako som prirodzene prešla do nonstop online pohotovosti. Slále dostupná akémukoľvek komentáru, správe či novinke. Každé odblokovanie mobilu sa predĺžilo na niekoľko minút skrolovania, hltania informácií. Tak ako som ja cez stories prežívala deň stoviek iných ľudí, mala som nutkanie zdielať ten môj. Až som toho raz mala dosť. Zavretá sama v mojom byte, som zrazu pocítila smäd po súkromí, môcť si slobodne prejsť hodinami času bez tlaku, že ten email alebo správa sedia na mojom gauči a čakajú až zareagujem. A tak som si nastavila pravidlá. Určený deň alebo časť dňa, kedy siete obmedzím, odignorujem, schovám do šuflíka. Budem žiť inkognito bez toho, aby to všetci videli.

9. Vstaň a choď von

Myslím, že tento bod sem ani nemusím dávať. Na lúke oproti nášmu domu je posledné týždne rušná premávka a legíny v Hmku sú podozrivo vypredané.

Ja normálne oddychujem posediačky, ale sama som na sebe prekvapene spoznala, že keď zničená večer po niekoľkých hodinách vypnem zoom, namiesto odpadnutia na gauč mám potrebu ísť sa prejsť von alebo si aspoň dvadsať minút zacvičiť.

10. Prižmúr nad sebou oko

Do karantény som išla s nastavením, že ju chcem využiť a byť lepším človekom, keď skončí. Ale minule som čítala adaptáciu mojej obľúbenej básne Wild Geese od Mary Oliver, ktorú Adrie Kusserow prepísala do coronového kontextu, a prvé verše mi pripomenuli niečo dôležité, na čo som skoro zabudla.

Nemusíš byť super produktívna, nemusíš využiť karanténu, aby si na konci bola štíhlejšia, rozprávala novým jazykom, mala tú najkrajšiu záhradu alebo úžasné manželstvo.

Stále chcem tento čas využiť zodpovedne a nepremárniť ho, ale táto báseň mi pripomenula, že je to v pohode, ak to niekedy nedávam. Je v pohode, ak sa nejaký deň neprezlečiem z pyžama alebo nepôjdem na prechádzku.  V svete, ktorý je už tak posadnutý efektivitou, sa táto nová výzva môže veľmi ľahko stať len ďalším spôsobom, ako na samých seba tlačiť, aby sme dosiahli nejaký štandard. Žime naplno, ale robme to pre radosť nám a nášmu okoliu, nie, aby sme splnili očakávania.