V tohtoročnom letnom zozname nájdete knihy, ktoré vás zavedú do horúcich dní na potulkách Florenciou, ospalých poobedí na vidieku a nebude chýbať ani ten navždy inšpirujúci výhľad na záhadné more. Okrem Európy sa zatúlame aj do poverčivého Mexika a vydáme sa za hľadaním amerického sna do Kalifornie, od pracovitých farmárov až po moderný život terapie o 100 rokov neskôr.

1. Lori Gottlieb: Možno by si sa mala s niekým porozprávať

Táto kniha vyšla len nedávno a aj keď je zatiaľ preložená len do češtiny, už o 5 dní vychádza aj slovenský preklad

Autorka, ktorá je hlavnou postavou knihy, je aj v skutočnom živote úspešná psychologička. Rozpráva príbehy svojich pacientov od ambiciózneho a arogantného filmára po ženu zomierajúcu na rakovinu a zároveň veľmi otvorene a so všetkou zraniteľnosťou odhaľuje ten svoj. Možno je to jej prácou, ale autorke sa naozaj podarilo ukázať postavy v ich celej komplexnej ľudskosti. Nie sú dobré ani zlé. A myslím, že nie je ani jedna, s ktorou by ste v istej chvíli nesúcitili. Po dočítaní tejto knihy budete možno presvedčení, že by sme všetci mali chodiť na terapiu.

2. Sofía Segovia: Bzukot včiel

Najväčšia novinka na tomto zozname a prvá autorkina kniha, ktorá bola preložená zo španielčiny, vás zavedie ďaleko do Mexika na haciendu rodiny Morales. Ak vám tento obraz evokuje telenovely, tak na to hneď zabudnite. Namiesto drámy a intríg objavíte lyricky opísané príbehy, ktoré siahajú do hĺbky svojich postáv na pozadí prebiehajúcej epidémie španielskej chrípky. Juhoamerická tradícia prináša do tejto knihy prvky magického realizmu a úplne inej kultúry, ako tá, na ktorú sme zvyknutí. Aj preto je to podľa mňa ideálne čítanie na leto.

3. André Aciman: Daj mi tvoje meno

Túto knihu som vybrala kvôli jej až snovej atmosfére talianskeho vidieka. Prázdniny strávené v starej vile bicyklovaním do mesta, skladaním klavírnych sonát, lenivým polihovaním pri vode či hodovaním s rodinou po večeroch v záhrade. Samozrejme v tomto zátiší nechýba letná láska a spriaznená duša.

4. Axel Munthe: Kniha o San Michele

Už je to dávno, čo som čítala túto knihu. Požičala mi ju moja babička, ktorú tento príbeh doviedol až na taliansky ostrov Capri a navštívila tam okrem iného aj autorovu vilu, kde sa odohráva časť knihy. Tak ma oslovila, že som si z nej vypísala niekoľko strán citátov. V češtine ju nájdete pod názvom: Kniha o životě a smrti. Autobiografický príbeh švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý precestoval celý svet a zažil krásu aj trápenie, si takýto titul zaslúži. Príbeh je zároveň plný deja a pritom tak krásne poetický, že sa máte chuť zastaviť vo vykreslenej chvíli a len tak ju načerpať ako výhľad na more.

5. John Steinbeck: Na východ od raja

Myslím si, že akýkoľvek knižný zoznam by som písala, táto kniha by sa tam nejako dostala. Možno už viete, že to je moja „obľúbená,“ aj keď to až príliš zjednodušuje to, čo pre mňa tento príbeh znamená. Neviem ako sa to Johnovi Steinbeckovi podarilo, ale napísal niečo viac ako knihu. Ocitnete sa síce vo vyprahnutej Kalifornii začiatkom 20. storočia a sledujete život pár farmárskych rodín, ale príbeh, ktorý píše, siaha nad jeho postavy a týka sa mňa a teba a celého sveta. Príbehom pár ľudí sa Steinbeck dotýka niekoľko univerzálnych právd o tom, čo to znamená byť človekom. A k tomu všetkému píše veľmi pútavo. Ja som sa od nej nemohla odtrhnúť a môj manžel rovnako. Citát z tejto knihy sme si povesili aj do obývačky.

6. E.M. Forster: Izba s vyhliadkou

Kto by túžil po klasike a troške romantiky, môže ísť na zájazd do Florencie v spoločnosti náhodne pozbieraných Angličanov na začiatku 20. storočia. Tento príbeh spĺňa všetky body letného čítania: ulice historického európskeho veľkomesta,  zakázanú lásku, prázdniny a navyše aj môj obľúbený anglický vidiek.

Už dlhšie som si vravela, že by to chcelo nejaký nový príspevok do Literárnej pekárne, ale nevedela som si spomenúť na žiadne jedlo, na ktoré som dostala chuť práve počas čítania. Asi som si v poslednej dobe vyberala samé nejedlé knihy.

Až si tak raz sedím v mojom obľúbenom čitateľskom kútiku, priamo pod lampou, zabalená do deky, uprostred pútavého príbehu, ktorý mi odporúčil môj manžel – keď zrazu dostanem obrovskú chuť na brazílske medové koláčiky. Ešte päť minút dozadu som síce nevedela, že existujú, ale teraz by som si jeden alebo aj dva hneď dala. Asi to bude tým, ako ich autor opísal – síce úplne nenápadne, len tak do pozadia v scéne, v ktorej išlo o niečo úplne iné, ale mne teda neušli. A tak tu konečne nový diel Literárnej pekárne – edíciu inšpirovanú Polnočnou knižnicou.

Román The Midnight Library od Matta Haiga bol vydaný ešte len pred pol rokom, a teda ho zatiaľ nestihli preložiť do slovenčiny. Podľa mňa ho, ale môžeme v slovenskej verzii čoskoro očakávať, keďže sa už stihol zaradiť medzi minuloročné bestsellery a predošlé autorove knihy sa v preklade predávajú vo veľkom. Takže treba sledovať kníhkupectvá alebo si osviežiť angličtinu. Každopádne román odporúčam, ale okrem našej koláčikovej scény vám viac nepoviem, aby som nič nevyzdradila. Možno len poznamenám, že, aj keď sú tieto koláčili brazílske, príbeh sa vlastne skoro vôbec neodohráva v Brazílii. Keď si knižku prečítate, môžete kuknúť na moje review na goodreads a porovať naše dojmy:)

A Silver Tray of Honey Cakes

Wow, she resisted saying, as she gazed around at the lavish furnishings, the sweeping floor-to-floor ceiling curtains, the pristine white bed the size of an acre, the TV the size of a small cinema, the champagne on ice, the silver tray full of „Brazilian honey cakes“ as the card informed them.

„Don’t suppose you’ll be having any of these,“ said Joanna, taking one of the little delicacies from the tray. „Now you’re on that new plan. Harley said I had to keep an eye on you.“ Nora watched Joanna bite into one of the cakes and wondered how good any plan could be if it didn’t involve eating something so clearly delicious as a Brazilian honez cake . . .

The two Brazilian podcast guys took a few moments to set up their equipment. And Nora sunk herself into the vast sofa in the living area as Joanna – attending to a few rogue crumbs around her mouth with a heavily manicured finger – explained that their music podcast, O Som, was the most popular in Brazil.

Recept na asi 9 tortičiek

Ingrediencie:

• 2 vajíčka
• 1/2 hrnčeka mlieka
• 1/2 lyžičky škorice
• štipka muškátového orieška a mletého klinčeka (alebo perníčkovej zmesi korenia)
• 1/2 hrnčeka medu
• 1/2 hrnčeka hnedého cukru
• štipka soli
• 1/3 hrnčeka slnečnicového oleja
• 1/5 hrnčeka múky
• 1/2 lyžičky prášku do pečiva
• 1/2 lyžičky sódy bikarbóny
• 2 lyžice kakaa
• konzerva karamelového salka
• maslo a kakao na vymastenie

Poleva:

• 200g čokolády nasekanej na kúsky
• 2 lyžice masla

Postup:

1. Pripravíme si individuálne keramické formičky na zapekanie alebo plech na muffiny a vymastíme ich dôkladne maslom a vysypeme kakaom. Rúru predhrejeme na 175°C.
2. V malom hrnci zmiešame mlieko s korením a zohrejeme, až kým nezačne slabo variť. Vtedy ho odložíme bokom a primiešame k nemu med. Necháme vychladnúť.
3. Mixérom vyšľaháme vajíčka s hnedým cukrom, soľou, olejom a vychladeným mliekom.
4. K vyšľahanej zmesi pridáme prášok do pečiva a soľ. Múku a kakao preosejeme cez sitko. Veľmi jemne všetky ingrediencie zmiešame do hotového cesta. 
5. Cesto vylejeme do pripravených formičiek a pečieme asi 20 minút. Špajdľou otestujeme, či sú tortičky upečené aj vo vnútri a keď tak necháme dlhšie.
6. Nožíkom prejdeme po okraji formičky a koláčiky prevrátime na podložku. Necháme vychladnúť.
7. Následne všetky koláčiky v strede prekrojíme. Z dvoch koliečok vždy jedno natrieme hrubou vrstvou karamelového salka a zvrchu prilepíme druhé koliečko.
8. Vo vodnej kúpeli roztopíme čokoládu s maslom a koláčiky v nej pomocou 2 vidličiek obalíme zo spodu a po stranách. Odložíme odkvapkať a stuhnúť na papieri na pečenie, nepoliatou stranou nadol. Kým čokoláda tuhne, môžeme koláčiky ozdobiť nejakou posýpkou, napríklad orieškami.

Možno máme pocit, že sa nás tento celkom geograficky špecifický prípad až tak netýka, na Slovensku sa s takou situáciou často nestretneme. Prípadne môžeme s odsúdením preposlať jeden z kolujúcich sloganov I can’t breathe, bez toho, aby sme s danou realitou museli byť na našich uliciach kedy konfrontovaní.

Pravda je, že si takú dilemu v našej clekom homogénnej slovenskej spoločnosti veľmi nevieme predstaviť, ale to nám nedáva žiadnen náskok. Nevieme si totiž úprimne predstaviť ani to, ako by ľudia v našej krajine reagovali, keby sa niečo také na dennej báze dialo u nás. Spomeniem si na nedávny incident s Lidl katalógom a neviem s istotou odpovedať. Tento príbeh je pre nás ale rovnako blízky svojím posolstvom o hodnote ľudského života a rovnosti práv teba a mňa, bezohľadu na naše rozdiely a máme sa z neho čo naučiť.

Na vysokej škole som prešla mnohými kurzmi americkej literatúry a bolo to práve štúdium afro-amerických autorov a autoriek, ktoré sa ma najviac dotklo. Ako vonkajší pozorovateľ som žasla nad neprávosťami, ktoré jedna z najpokrokovejších krajín systematicky uznávala za normálne.

Krajina, ktorá prišla do Európy spasiteľsky bojovať proti rasizmu druhej svetovej vojny bez toho, aby si uvedomila tú iróniu svojho oddeleného čierno-bieleho vojska. Krajina, ktorej 4-medajlový olympíjsky víťaz po slávnostnom dorazení do USA musel na vlastnú úvítaciu párty prísť dopravným výťahom, pretože hlavný vstup bol white-only.

Tieto príbehy sú súčasťou nie až tak dávnej histórie. Stále je ťažké uveriť, že po 70 rokoch to očividné zlo a absurdita týchto a tisícky ďalších bolestivých svedectiev pomaly každého, kto sa bohžual nenarodil ako biely protestant z vyššej strednej vrstvy, ešte stále nie je každému jasné.  Po tej dlhej ceste, ktorú si táto krajina v otázke rasizmu prešla, od otroctva cez autobusové jazdy s Rosou Parks po afro-amerického prezidenta, je zarmucujúce, ako sa posledné roky posúva smerom naspäť. 

Snáď budú udalosti posledných dní novým podnetom, ktorý spojí hlasy ľudí do radikálnych krokov.

Nebuďme ignorantní voči niečomu čo sa nás zdanlivo netýka. Začnime tým, že sa budeme zaujímať a informovať a nebude nám to jedno.

V dnešnom čitateľskom zozname preto odporúčam 6 kníh inšpirovaných skutočnými príbehami bežných afro-američanov a situáciami z ich každodenného života, ktoré si my ale nevieme ani predstaviť. Sú to romány písané pútavým perom s kúskom duše ich autoriek. V Amerike patrí väčšina z týchto kníh do povinnej literatúry a mne samej ich svedectvo veľmi otvorilo oči. Možno sa pri nich niekedy budete cítiť nepríjemne, možno vás rozplačú alebo rozhnevajú, a práve preto stoja za čítanie.

1. Maya Angelou: I Know Why the Caged Bird Sings (Prečo vtáčik v klietke spieva)

Autobiografický príbeh autorky od dievčatka, ktoré býva so starou mamou v malom mestečku na juhu USA a už od malička sa od druhých ľudí učí, že s ňou nie je niečo v poriadku až po ženu, ktorá každodenným bojom postupne nájde vlastnú slobodu. Okrem iného sa Maya Angelou stala prvou afro-americkou šoférkou slávnych električiek v San Franciscu, o čom sa dočítate aj v jej príbehu, ktorého realita vami miestami poriadne zatrasie.

2. Alice Walker: Barva Nachu (The Color Purple)

Alice Walker založila hnutie Womanism, ktoré spájal utrpenie afro-američanov v rasistickej spoločnosti so špecifickou situáciou afro-amerických žien, na ktorých si svoju zlosť zo spoločenského poníženia často vybili ich vlastní muži. Príbeh The Color Purple reprezentuje tento smer ľudských bytostí, ktoré po celoživotnom presviedčaní, že si nezaslúžia mať hodnotu, znovu objavia vlastnú identitu. Príbeh nájdete aj vo filmovej verzii, v ktorej si zahrala aj Oprah.

3. Kathryn Stockett: Černobílý svět (The Help)

Čiastočne humorný film s Emmou Stone a Jessicou Chastain je skvelou adaptáciou knihy s rovnakým titulom. V južanskom mestečku, kde biele ženičky v domácnosti nechájú afro-americké slúžky, aby za nich navarili, upratali a vychovali ich vlastné deti, ale nedovolia im použiť ten istý záchod, čo oni samé zrazu nájdeme mladú žurnalistku, ktorej tento dlhodobo zaužívaný systém nie je ľahostajný.

4. Toni Morrison: The Bluest Eye (Najmodrejšie oko)

Protagonistkou tohto príbehu je Pecola, jedenásťročné černošské dievčatko, ktorým snom je mať modré oči, ako zlatovlasé modelky usmievajúce sa zo sladkostí v obchode. Toto osamelé želanie ju sprevádza na ťažkej ceste, ktorá vás nenechá ľahostajnými.

5. Harper Lee: Nezabíjajte vtáčika (To Kill a Mockingbird)

Ak hľadáte knihu, ktorá zobrazuje krutú realitu rasizmu a diskriminácie a zároveň je nostalgicky príjemná na čítanie, vyberte si Harper Lee. Príbeh nezabíjajte vtáčika je rozprávaný s pohľadu malého bieleho dievčaťa, ktoré svojimi detskými očami spoznáva správanie ľudí navzájom, kým sa so svojím otcom učí láske k druhým a spravodlivosti v tomto svete.

6. Angie Thomas: Hnev, čo si zasial (The Hate U Give)

Posledná kniha je zo všetkých asi najviac súčasná. Odohráva sa v dnešnom svete a rozpráva príbeh o zbytočnej smrti mladého chalana, ktorého zastrelil policajt v dojme, že vyťahuje zbraň, zatiaľ, čo on len chcel utešiť svoju kamarátku vydesenú v aute. Príbeh o tom, ako sa jedno odvážne dievča rozhodne, že nechce ďalej žiť vo svete, kde sú zbytočné smrti odignorované bez následkov.

A potom som v poslednom ročníku prišla na kurz Súčasný francúzsky román. Na prvej hodine sme si rozdelili tituly, na ktoré sme mali pripraviť rozbor. Ani jeden som nepoznala tak som si vybrala podľa autorky. Annu Gavaldu som si pamätala z dávnej hodiny o poviedkach a tak som siahla po jedinom známom mene. Tento raz išlo ale o román a skoro a som sa zhrozila, keď ma v knižnici pod daným titulom čakala 500-stranová „bichľa“. To som ešte netušila, že ju zhltnem na počkanie a že sa stane jednou z najlepších kníh, aké som kedy čítala. Keďže som vám stále nepovedala o akú knihu išlo, volá sa Ensemble, c’est tout alebo Proste spolu a aj keď vo filmovej verzii hrá Audrey Tatou, určite si ju nepozrite skôr ako si prečítate knihu. A takto sa zmieril môj vzťah s francúzskou literatúrou. Ukázalo sa, že v tom kurze si nájdem viacero obľúbencov, ale žiadny z nich nemá na Proste spolu, a nie len preto, že o nej som mala referát ja.

Raz som náhodou stretla vo vlaku jedného kamaráta, s ktorým som sa nikdy pred tým sama nerozprávala. Zistila som, že si aj máme čo povedať. Jedna vec, ktorú som o ňom počas tej cesty zistila, bola, že on knihy neodporúča. Keď číta nejakú knihu, ktorú úplne bytostne miluje, najradšej by bol, aby si ju nikto iný neprečítal a ten zvláštny zážitok ostal jeho osobným tajomstvom, o ktoré sa s nikým nepodelí. To je úplný opak mňa.

Keď ma nejaká kniha nadchne, neviem si to nechať pre seba. Mám pocit, že som objavila severný pól a musím čo najviac ľuďom pomôcť, aby ho objavili tiež. Niekedy to vie byť celkom otravné pre iných ľudí.

A tak, keď som prečítala Proste spolu, potebovala som sa o to s niekym podeliť. Tá knižka bola taká úžasná v tom, ako vyjadrila radosť z maličkostí a spolupatričnosť ľudských bytostí uprostred bežného a ťažkého života. Vedela som, že moja mamina by na ňu mala rovnakú reakciu a túžila som sa môcť s ňou o tom porozprávať. Tak som jej tú knihu kúpila. A mala som pravdu. Páčila sa jej rovnako ako mne a už ju začala odporúčať ďalším. Odvtedy som mamine začala pravidelne kupovať knihy, ktoré ma hlboko zasiahli. Všetky to boli len príbehy, každý z úplnej iného geografického či sociálneho prostredia. A mamina zistila, že už veľmi dávno príbehy nečítala a že jej chýbali. Ak išlo o anglickú knihu, kúpila som jej s prekladom aj originál a po ťažkom začiatku s Their Eyes Were Watching God, ktorá je miestami písaná fonetickým zápisom, ktorý imituje výslovnosť Afroameričanov, sa do toho rýchlo dostala. Už nám tento čitateľský klub funguje niekoľko rokov a vďaka mamininým odporúčaniam sa ku knihám dostali ďalšie desiatky ľudí. Prišiel čas sa o ne podeliť aj s vami. Možno som na nejakú zabudla, ale tu je zoznam 10 kníh, ktoré sme spolu zatiaľ prečítali (zoradené podľa môjho stupňa obľúbenosti: 1 = naj) aj s komentárom o 3 obľúbencoch mojej maminy.

10 kníh, ktoré sa mi tak páčili, že som ich musela dať prečítať mojej mame

Každá kniha je na tomto zozname z iného dôvodu. Jedna ma dojala k slzám, napísaná z nečakanej perspektívy, iná nesie krásnu či poučnú pravdu o živote, a ďalšia má napínavý príbeh, pri ktorom ani nežmurknete, ako keby ste pozerali film.

To, čo majú spoločné je, že z nejakého dôvodu mi ostali v pamäti ako výnimočné a chcela som sa s týmto zážitkom s niekým podeliť.

1. Betty Smith: V Brooklyne rastie strom (A Tree Grows in Brooklyn)
2. Lee Harper: Ako zabiť vtáčika (To Kill a Mockingbird)
3. Anna Gavalda: Proste spolu (Ensemble c’est tout)
4. Tara Westover: Vzdelaná (Educated)
5. Irène Némirovsky: Francúzska suita (Suite française)
6. Zora Neale Hurston: Their Eyes Were Watching God
7. Gail Honeyman: V podstate som celkom v poriadku (Eleanor Oliphant Is Completely Fine)
8. Pearl S. Buck: Dobrá zem (The Good Earth)
9. Villa Cather: Moja Antónia (My Ántonia)
10. Guillaume Musso: Volanie anjela  (L’Appel de l’ange)

Mamina odporúča:

Ťažko zo všetkých kníh, ktoré som za posledné roky prečítala, vybrať iba tri najobľúbenejšie. Ale dobre:

Harper Lee: Ako zabiť vtáčika

Keď si beriem do rúk knihu alebo si večer pozriem film, nechcem žiadne náročné filozofické témy, len trocha oddychu. Lenže táto kniha píše o vážnych veciach veľmi čitateľným štýlom. Ani neviete ako a máte ju v hlave, pod kožou, v srdci. Musíte o nej rozmýšľať, o tom či nie ste ako jej hrdinovia, teda hlavne tí negatívni. Kniha hovorí o rasizme, predsudkoch, nevybočení z davu aj keď niekomu strašne ublížite. Ale pozerá sa na to očami malého dievčaťa. Tak ľahko. Žiadna ťažká filozofia. Žiadne drámy, dokonca aj drobné veselé postrehy. Deti ovdovelého právnika sa učia od skorej mladosti byť tolerantní, spravodliví, nerozlišovať ľudí podľa škatuliek. Sledujú čudného suseda, ktorý je zavretý celé roky doma. Ľudia si o ňom stihli vytvoriť celé skazky, deti sa ho boja, ale zároveň ich láka. A nakoniec zistia, že je to vlastne veľký chudák a že tí, ktorí ho ohovárali, sú oveľa horší. Kniha opisuje začiatok 20. storočia, ale nie som si istá či sme dnes viacej tolerantní. Pri čítaní som sa dojímala, smiala a niekedy hanbila, keď mi kniha vstúpila do svedomia. V Amerike ju vraj používajú ako lekciu proti xenofóbii. Aj u nás by mohli. Je to vážne skvelá kniha. Harper Lee za ňu dostala Pulitzerovu cenu.

Anna Gavalda: Prostě spolu

Keď som čítala túto knihu, všetci naši rodičia (moji i manželovi) boli v pohode. Teraz si na ňu koľkokrát spomeniem a hovorím si, to by bolo fajn takto sa všetci zostehovať a vzájomne si pomáhať. Robiť si radosť, slúžiť si. Každý tým najlepším, čo má. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, aké cenné je priateľstvo, rodinná komunita. Ako je človeku samému ťažko. O čo lepšie je tolerovať toho druhého, naučiť sa ho znášať, ako byť sám. Niekedy to ide stuha, ale tento román je o tom, že sa to dá. Je v ňom kus romantiky, hlbokej ľudskosti. Zároveň ma desí, akí stratení a osamelí boli tí hlavní hrdinovia. Aké mali divoké rodinné vzťahy. Lepšie si rozumeli s cudzími, ako s vlastnými. Aj to sa nám môže stať. Tak nech sa nám to nestáva. Pracujme na tom. Nie je dobre človeku samotnému. Ozaj, a najviac sa mi páčil Philibert. Ľuďmi vnímaný ako outsider a pritom s najväčším srdcom. Však on to vlastne všetko na začiatku spískal!

Tara Westover: Vzdelaná

Zvykneme sa vyhovárať na všetkých okolo, najviac na rodičov, ako nás zle pripravili do života. A Tara Westover nám to všetkým ukázala. Vedela sa vymaniť zo zovretia sektárskej rodiny a za pár rokov doštudovať to, čo niektorí nestihneme za celý život. Rodičia jej zakazovali chodiť do školy, schovávali jej knihy, ale ona sa napriek tomu nedala. Jedna pani, čo knihu čítala, mi povedala, že vraj načo potom potrebujeme školy? Len otázka je, či by sme aj my mali rovnako silnú motiváciu. Je neuveriteľné, že sa príbeh skutočne odohral celkom nedávno, v modernom demokratickom štáte. Ako rodičia môžeme svoje deti mnohému naučiť, podporiť ich, obohatiť, ale tiež pokriviť tak, že už sa nikdy nespamätajú. To, čo predvádzali Westoverovci v knihe, nie je viera. To je smutné a trestuhodné náboženstvo. Lebo viera nás nezväzuje, viera nám dáva slobodu rozmýšľať.

Na začiatku roka sa môj drahý vydal do Ameriky a okrem iného mi doniesol konzervované tekvicové pyré – to čo nám tu na Slovensku tak chýba a kvôli ktorému musíme na všetky tekvicové koláče najprv stráviť pol hodinu pečením a rozmixovaním tekvice. Tomuto darčeku som sa veľmi potešila a odložila si ho na nejakú hodnú tekvicovú príležitosť.

Medzitým som si ale plnila jedno z mojich najpríjemnejších novoročných predsavzatí: prečítanie celého Harryho Pottera. Aj keď som vyrastala na filmoch spolu s hercami, ktorí v nich hrali, knihám sa mi podarilo až do teraz vyhnúť. To čítanie ma tak chytilo, že ako som sa blížila k posledným dvom knihám, už mi začalo byť smutno z toho, že to raz skončí. Po dočítaní jedného dielu som nevydržala veľmi dlho pred otvorením nového.

Čítanie je pre mňa zážitková aktivita a preto si dám väčšinou záležať, aby som k nemu mala vhodné prostredie (svetlo, playlist) a hlavne: občerstvenie!

V posledných posiacoch som zjedla asi viac hrianok, ako za celý minulý rok. Nedalo sa to tomu vyhnúť, keď sa naši traja hrdinovia na nich stále dlávili v jedálni alebo ich pašovali pod plášťom do klubovne.

Okrem Harryho obľúbenej Treacle Tart, ktorú som už pred pár rokmi posielala na blog, som si hneď všimla jednu pochúťku z Hogwart Expressu, na ktorú ma už dávnejšie upozornila jedna čitateľka blogu, pri ankete „Ktoré jedlo z knihy ste pri čítaní strašne chceli ochutnať“. Touto čarovnou pochúťkou sú Pumpkin Pasties alebo tekvicové taštičky, ako som ich ja premenovala.

Tento malý koláčik krásne vystihuje tú útulnosť, ktorá nás na svete v Hogwarts tak očarila. Len si predstavte ako cestujete s najlepšími kamarátmi starodávnym vlakom naspäť do školy, chodba sa hemží spolužiakmi, na poličke zbalené kufre, z okna výhľad na škótske hory a nový rok aj so svojimi zážitkami pred vami, keď vám do rúk pristane krehká maslová taštička plná voňavého krému a vy sa bezstarostne celí otrúsite omrvinkami, kým kamošom prerozprávate neuveriteľné príbehy z leta.

Moje tekvicové pyré si takto našlo svoj osud a ku posledným kapitolám príbehu mi namiesto hrianok robili spoločnosť pumpkin pasties.

Ak si chcete taštičky vyrobiť, na blogu nájdete jednoduchý recept na domáce tekvicové pyré.

Recept na 15 taštičiek

Recept som si tak trochu vymyslela, z nejakého dôvodu mi do neho sedel tvaroh. Už len keby som tak mohla ochutnať tie naozajstné pasties:)

Ingrediencie

Cesto:

• 175g hladkej múky
• voliteľné: 1/2 lyžičky mletého kardamónu
• 1 lyžica kryštáľového cukru
• štipka soli
• 140g studeného masla
• 3 lyžice studenej vody

Plnka:

• 1 hrnček tekvicového pyré
• 100g tvarohu
• 4 lyžice hnedého cukru
• 1 lyžica mäkkého masla
• 1 lyžička škorice
• 1/2 lyžičky muškátového orieška
• 1/2 lyžičky mletého klinčeka
• 1 bielko a lyžica mlieka na potretie
• hnedý cukor na posypanie

Postup

1. V mise zmiešame múku, cukor a soľ a pridáme na malé kocky nakrájané maslo. Končekmi prstov ho postupne zapracujeme do múky, až kým nevznikne zmes podobná omrvinkám. Potom pridáme vodu, zmiešame a vytvarujeme do guľatého tuhého cesta, ktoré zabalíme do fólie a odložíme na 2 hodiny do ladničky.
2. Pyré vyšľaháme so zvyšnými ingredienciami a odložíme na bok.
3. Vychladené cesto vyvaľkáme na pomúčnenom povrchu do hrúbky asi 0,5cm. Vykrajovátkom alebo pohárom z neho vykrojíme kruhy s priemerom asi 6cm.
4. Rúru predhrejeme na 200 stupňov a pripravíme si plech s papierom na pečenie.
5. Kruhy cesta položíme na papier na pečenie. Do každého kruhu pridáme vrchovatú lyžičky plnky tak, aby ostala aspoň 2 cm od okrajov.
6. Okraje kruhu potrieme navlhčeným prstom, aby lepili a jeden okraj preložíme do taštičky. Vidličkou pritlačíme zložené okraje. Podľa želania môžeme do vrchnej časti taštičky nožíkom vyrezať ozdobný vzor (napríklad blesk).
7. V miske vyšľaháme vajíčko s lyžicou mlieka a zmesou potrieme vrch taštičiek. Nakoniec taštičky ešte posypeme hnedým cukrom.
8. Pečieme 17 minút do zlatova.

Johnny cakes sú niečo ako lievance z kukuričnej múky.  Recept vznikol na severo-východe USA, v oblasti New England, kde sa osadníci naučili tieto koláčiky vyrábať od miestnych Indiánov. Je to veľmi vďačný recept pre vtedašie chudobné a mnohopočetné rodiny. Veď na nich stačí len pár základných ingrediencií a za chvíľu je plný tanier koláčikov hotový.

V  škole Plumfield, ktorú založili Jo March (hlavná hrdinka Malých žien) s manželom hlavne pre chudobných chlapcov a siroty sa o túto jednoduchú pochúťku idú roztrhať. Na záhrade žiaci pestujú vlastnú kukuricu, z ktorej namelú múku a potom už len stačí pridať vodu, cukor a mlieko od rodinnej kravy. V nasledujúcom úryvku nájdete Daisy, Meginu dcéru a jediné dievča v škole, ako sa zaneprázdnene učí pripraviť Johnny cakes pre svojho brata Demiho.

Daisy narobila lyžicou riadny pleskot a o miesenie sa postaral šľahač, ktorý hmotu riadne nafúkol, a keď z nej Daisy kväcla na pekáč, zázračne narástla na nadýchanú dolku, až Demimu začali tiecť slinky. Pravdu povediac, prvá sa prilepila a zaškvrčala, lebo Daisy zabudla na maslo, no po tomto prvom neúspechu šlo všetko hladko, a šesť dokonalých koláčikov bezpečne pristálo v miske. „Javorový sirup je hádam lepší ako cukor,“ ozval sa Demi z kresla, kde sa usadil, len čo vynachádzavým a netradičným spôsobom upravil stôl. „Tak choď trochu vypýtať od Asie,“ odvetila Daisy a odbehla do kúpeľne umyť si ruky. Kým bola kuchynka prázdna, stalo sa čosi strašné. Kit bol totiž po celý deň urazený, že v poriadku priniesol mäso a nik ho za to neodmenil. Nebol to zlý pes, no mal drobné chybičky ako my všetci, a nevedel vždy odolať pokušeniu. V nestráženej chvíli sa mu podarilo vkradnúť do kuchynky, zaňuchal koláčiky, všimol si ich neprikryté na nízkom stolíku, a nemysliac na následky, prehltol všetkých šesť naraz. Boli veľmi horúce a tak ho popálili, že začal zavýjať. Daisy ho začula, vbehla dnu, uvidela prázdnu misu a konček žltého chvosta miznúceho pod posteľou. Bez slova zdrapila zlodeja, vytiahla ho a triasla, až sa mu uši natraiasali, a nakonec ho odviedla do kôlne, kde strávil osamelý večer medzi uhlím. Povzbudená Demiho účasťou, Daisy ušľahala ďalšiu misu a upiekla tucet koláčikov, ktoré boli ešte chutnejšie ako tie predchádzajúce. Naozaj, po dvoch kúskov ujo Fritz hore odkázal, že nikdy neochutnal lepšie, a všetci chlapci pri jedálenskom stole na prízemí závideli Demimu posedenie pri dolkách.

Recept na 15 Johnny cakes

Ingrediencie:

• 240g kukuričnej múky alebo polenty
• 1 lyžica práškového cukru
• 1 lyžička soli
• 480ml vriacej vody
• 120ml studeného mlieka
• Trochu masla

Postup:

1. V mise premiešame múku, cukor a soľ.
2. Pomaly prilejeme vriacu vodu a zmes zmiešame do hustej hmoty.
3. Postupme pridávame mlieko, až kým sa nám nevytvorí jemne riedke cesto, ktoré nie je úplne tekuté, ale skĺzne po lyžičke.
4. Na miernom ohni v panvici rozpustíme lyžicu masla. Opatrne lyžicou nalejeme 4 kôpky cesta na panvicu. Jedna plná lyžica stačí na jeden koláčik. Rozložíme ich asi 5cm od seba.
5. Koláčiky opekáme dozlatova z oboch strán. Opakujeme, až kým sa nám neminie cesto. Podávame s javorovým sirupom, šľahačkou alebo čokoládovou nátierkou.

. . . A tým tajomstvom sú zoznamy

Efekt tejto stratégie na moju motiváciu som rozpoznala prvý krát na vysokej, keď som objavila Goodreads. Stránka, na ktorej môžete zbierať prečítané knihy na viruálnych poličkách, hodnotiť ich, zdielať s priateľmi a dávať si ročné čitateľké výzvy sa pre študenta literatúry vyrovná Instagramu. Pamätám si, ako som pri prvom prihlásení strávila niekoľko hodín hľadaním všetkých kníh, ktoré som v živote prečítala a ukladaním ich do mojich „prečítaných“ poličiek.

Čakali ma 2 roky do štátnic a veľký zoznam kníh na analyzovanie. Goodreads prišli neplánovane a úplne mi zmenili plán hry. Ukázalo sa, že odkliknutie toho čarovného tlačítka „dočítané“ na moju motiváciu veľmi zafungovalo. To, že som si knihu po prečítaní mohla pridať do môjho ročného zoznamu a zároveň som pri čítaní mala pocit, že sa učím do školy, bola tá čarovná kombinácia. Pred tým som nevydržala čítať viac ako pár strán a rýchlo som stratila pozornosť. Po pár mesiacoch disciplíny (ktorá bola potrebná, ak som chcela čo najrýchlejšie prečítať čo najviac kníh) sa mi podarilo nerušene čítať minimálne pol hodiny a ešte si to aj užiť. Pri učení na štátnice som pred memorizovaním poznámok dala prednosť čítaniu čo najviac diel. Ak si už nespomeniem na teoretické fakty, môžem im vždy porozprávať moje osobné dojmy z knihy, ktoré si profesori často cenili viac ako naspamäť naučené poučky. Ten rok sa mi podarilo prečítať 61 kníh.

Odkedy som začala pracovať mám menej času na čítanie, už to predsa len nie je zároveň mojou „povinnosťou“ aj koníčkom. Každoročná čitateľská výzva ma ale stále motivuje nájsť si na knihy čas. Pred rokom som na Goodreads nahovorila aj manžela a ten ma s ľahkosťou predbieha. Skóre si ceremoniálne zapisujeme kriedou na tabulku.

Tento rok sa mi podarilo prečítať 35 kníh, čo je o 5 viac, než môj stanovený cieľ. Keby som z nich mala vybrať 5, ktoré ma najviac oslovili (či už príbehom, atmosférou, štýlom písania…) boli by to tieto:

1. John Steinbeck: East of Eden (Na východ od raja)

Je ťažké vystihnúť slovami, čo pre mňa táto kniha znamená. Po dočítaní som mala chuť si ju dať vytetovať po celom tele. Jeden z najlepších príbehov, čo som kedy čítala. Je to viac ako kniha a stále nechápem, ako sa autorovi taký komplexný zážitok celého ľudstva a zároveň teba samého podarilo skryť do jednotlivých detajlne vykreslených príbehov jednej rodiny na konkrétnom geografickom mieste. S týmto zážitkom som sa potrebovala podeliť tak som presvedčila manžela, aby mu dal šancu, čo skončilo tak, že East of Eden je tento rok číslo jedna aj na jeho zozname.

2. R. J. Palacio: Wonder (Obyčajná tvár)

Tento príbeh by si malo prečítať každé dieťa aj dospelák. Je nemožné, aby sa nedotkol aj toho najchladnejšieho cynika. Nie je to žiadna romantická idylka. Sila tejto knihy je v tom, že sa v nej každý nájde a príbeh si prečíta „na vlastnej koži“. Ak ste ešte nevideli film, určite najprv knihu. Pri čítaní som dostala chuť zažiť ten obyčajný deň na základke, kedy po škole idete ku spolužiačke domov, kde strávite hodiny vyrábaním projektu, kým vám jej mamina pripraví desiatu.

3. Patti Smith: Just Kids (Jsou to jen děti)

Táto kniha ma preniesla do starých čias strednej školy, kedy sme si v sekáčoch vymýšlali originálne outfity, počúvali indie rock, do zápisníkov prepisovali básne a snívali o tom, že budeme umelci. Nie vždy je to ľahké čítanie, ale ponorenie sa do atmosféry tejto knihy ako aj historickej doby má svoje čaro. Po dočítaní môj zoznam miest v New Yorku, ktoré raz musím navštíviť vyrástol o niekoľko políčok, vrátane Chelsea Hotelu.

4. Gloria Steinem: My Life on the Road

Na Gloriu som narazila v „Our Shared Shelf,“ feministickom čitateľskom klube Emmy Watson (tiež na Goodreads). O autorke som vtedy ešte veľa nevedela, ale zaujal ma názov knihy. Možno vo mne vzbudil spomienky na Kerouaca. Aj keď táto kniha nie je román, číta sa rovnako dobre. Gloria Steinem je jednou z navýznamnejších bojovníčok za práva žien našej doby a v jej knihe som okrem pútavých príbehov hodných hollywoodskeho filmu, historickej kroniky a úvah o ľudskej skúsenosti našla posolstvo do dnešných časov, ktoré postaví každého čitateľa pred osobnú výzvu.

5. Jedidiah Jenkins: To Shake The Sleeping Self

Túto knihy som vybrala, lebo sa tak ľahko čítala a na niekoľko týždňov ma preniesla do úplne iného sveta, kde na veciach ako majetok, výzor alebo len dátum veľmi nezáleží. Keď cestujete na bicykli zo severu USA až do Patagonie, máte trochu iné veci na mysli. Vybrala som si ju kvôli názvu a tajne som dúfala, že jej čítanie ma tiež „zobudí“ z akejsi zaspatej rutiny. Namiesto toho som sa len zasnívala do ďalekých krajín a dobrodružných zážitkov, ktoré mi ale nakoniec dali túžbu žiť viac v prítomnosti.

Ako to súvisí s tým zmieneným cvičením na začiatku?

Tento rok sa mi podarilo niečo, čo ešte nikdy pred tým. Celý rok som vydržala pravidelne cvičiť. V priemere som si zacvičila 1,3 krát do týždňa. To, čo na mňa zafungovalo bolo zase to čaro vyškrtávania si zoznamu či zbierania bodov. Na instagrame som našla túto jednoduchú výzvu: Určíš si konečné číslo, koľko krát chceš tento rok cvičiť – a trošku ho preženieš, aby ťa zdravo ťahalo dopredu. A celý rok sa to číslo snažíš dosiahnuť.

Tento typ výzvy na mňa pôsobil oslobodzujúco. Už toľko krát som si povedala, že budem aspoň raz do týždňa cvičiť, a len čo sa mi to jeden týždeň nepodarilo, mala som pocit, že už nemá zmysel snažiť sa. Pri ročnej výzve tento tlak zmizol. Ak sa mi jeden týždeň nepodarilo ani raz cvičiť, stále som mala zvyšok roka, aby som to dobehla. Najväčší motivátor bola papierová tabulka na stene, na ktorú som si po každom work oute išla dopísať čiarku. Doplnila som si aj odmeny za kratšie méty, a za dosiahnutých 20 čiarok som si zaslúžene kúpila nové fitness legíny. Týmto tempom sa mi podarilo splniť 70 work outov (z môjho prehnaného ciela 130). Postupne som si výzvu ešte trochu sťažila a začala som si robiť čiarky aj za každý týždeň, kedy sa mi podarilo zacvičiť aspoň raz a celkom ma to donútilo si work outy plánovať, len aby som si na konci týždňa nemusela namiesto fajky napísať krížik a pokaziť si skóre.

Pre mňa sú knihy síce celoročným potešením, ale ku každmu obdobiu si predstavím nejaké iné tituly, ktoré všetko, čo na tom období mám rada, len zdôraznia. V lete by som napríklad najradšej čítala príbehy odohrávajúce sa v nejakom južanskom mestečku USA, kde sa celý deň len bicykluje ku jazeru a do noci popíja limonáda na verande.

Rovanko aj jeseň má u mňa svoju čitateľskú idylku. Ak by som bola pocitom, bola by som útulnosťou. Všetko, čo len trochu pripomína tento pocit, mnou hneď rezonuje. Keď môžem, si ho sama navodím. Pekné hrnčeky, sviečky a akustiké playlisty sú moji najlepší kamoši. Manžel sa mi smeje vždy, keď bežím dokorán otvoriť okno, len čo začne pršať. Je niečo na tom počuť padať dážď a vedieť, že som doma. 

Jeseň je najútulnejšie ročné obdobie a preto aj nasledujúci zoznam kníh odráža príbehy, ktorých atmosféra vás zabalí do deky a váš domov sa vám zrazu bude zdať oveľa teplejší – ako keby ste sa práve vrátili zo sychravej prechádzky do krbom vyhriatej izby voňajúcej po škorici.

V týchto príbehoch občas zafúka studený vietor a inokedy zas to, čo schladí, bude samota ľudskej duše, preto k čítaniu odporúčam poriadny hrnček horúcej čokolády alebo aspoň zázvorového čaju.

Aj keď si možno ešte užívame posledné momenty babieho leta, dni sa krátia a len čo sa privalí poriadna sychravá jeseň aj so svojou atmoškou, treba mať po ruke ten správny príbeh do takého počasia. Preto som vám v mojom zozname zahrnula linky, kde si knihy môžete rýchlo objedať a nechať doručiť rovno domov.

1. Mary Shelley: Frankenstein čiže moderný Prometeus

Tí, ktorí poznáte Frankensteina iba z pop kultúry sa nenechajte odradiť predsudkami. Veľa som o tejto knihe sama nevedela, keď som ju začala čítať, a bola som prekvapená, aký romantický príbeh sa v ňej skrýva. Romantický v zmysle skúmania hĺbok ľudského vnútra, túžbe po spojení. Prostredie, v ktorom sa odohráva, dáva tomuto hľadaniu veľmi špeciálny tón. Pripravte sa na chladné noci zahalené do záhady. Keď sa začítate, nebudete ju môcť položiť.

2. Emily Brontë: Búrlivé výšiny

Vždy si spomeniem na esej, ktorú som písala o úlohe prostredia v tejto knihe. Príbeh sa odohráva v sychravom veternom Yorkshire uprostred močiarov posiatych fialovými kvetmi vresu. Tmavá noc, dážď a do toho niekto zabuší na masívne drevené dvere. Prostredie románu tvorí namiesto obyčajného pozadia akýsi živý element príbehu, ako aj jeho postáv. Za
chladnými tvárami sa skrývajú doslova búrlivé príbehy. Proste ideál na jesenné čítanie po večeroch.

3. J. K. Rowling: Hociktorý Harry Potter

Kombinácia starodávneho Anglicka, internátnej školy, ktorej uniforma zahŕňa štrikované šály, a dobrodružstiev s kamarátmi na mňa vždy pôsobí útulne.

4. J. D. Salinger: Kto chytá v žite

Ďalší príbeh z prostredia internátnej školy, ale tento raz z druhej strany Atlantiku. Čo vám poviem, jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Raz som išla na literárny pochod prestrojená za Holdena. Táto kniha sa skvelo hodí na tú hranicu medzi jeseňou a zimou. Túlanie sa po studených uliciach New Yorku v červenej ušanke, s cigaretou, premožený krásou a bolesťou naraz. Mám skúsenosť, že túto knihu buď miluješ alebo neznášaš. Za obmedzenou slovnou zásobou jedného frustrovaného teenagera sa skrývajú hĺbky citu a krásy, ktoré stojí za to objaviť.

5. Harper Lee: Nezabíjajte vtáčika

Napriek tomu, že je táto kniha americkou klasikou a povininným čítaním o nej u nás veľa ľudí ani nepočulo. Ako alternatíva k predchádzajúcim „chladivým“ knihám, je tu dojímavý príbeh rozprávaný z pohľadu malého dievčatka z jesenného mestečka na juhu USA. Medzi Scoutovými detskými dobrodružstvami a Atticusovými výchovnými múdrosťami, autorka do knihy vykreslila obraz o ľudskej povahe s jej pokrytectvom a krutosťou, ale aj láskavosťou a súcitom. Príbeh písaný uprostred rasistických bojov minulého storočia sa svojím univerzálnym posolstvom dotkne dnešného čitateľa. Nadšencom odporúčam aj filmovú verziu z roku 1962.

6. Oscar Wilde: Portrét Doriana Graya

Kto má rád trošku záhady a napätia si určite vychutná tajomný príbeh mladého šľachtica s búrlivou povesťou. Nočné ulice Londýna, staré domy so zamknutými dverami a desivé tajomstvá. Tento príbeh sa skvelo hodí do tmavého upršaného večera k poháriku vína.