Santorini bolo už dlho mojou vysnívanou destináciou. Poznala som ju z filmu Sesterstvo putovných džínsov a z pohľadnicových záberov modrých striech. Asi ako každý som si predstavovala, že táto pohľadnica znázorňuje, ako to vyzerá na celom ostrove. Iba nekonečné uličky vybielených stien, výhľadov na more, rybárskych reštaurácií a tých slávnych modrých striech. A nájdete tam aj také, ale môj prvý pohľad, ako som cestou z letiska vyzerala z okna taxíka, bol na vyschnuté polia, staré rozpadnuté budovy a dosť chudoby naokolo.

Kým sa na Santorini vyberiete, treba si uvedomiť ďalšiu vec. Ostrov je síce malý a z jedného konca na druhý sa dostanete autom za hodinu. Ale každá dedinka a mestečko, ktoré tu navštívite, vám ponúkne iný typ dovolenky. My sme si náš výlet rozdelili na dve časti. Ako prvé sme si chceli oddýchnuť, tak sme sa ubytovali v Kamari, oblasti, kam sa chodí na typickú plážovú dovolenku.  Hotel s bazénom a raňajkami priamo na pláži, takže sa z plaviek celý deň nemusíte prezliekať. Okrem suvenírových obchodov a reštaurácii tam veľa objavovania nezažijete.

Preto sme sa na konci dovolenky presunuli do apartmánu v tradičnej dedinke Finikia, pár krokov od slávnej Oie. Náš byt bol dokonca vo forme modernej jaskyne a z terasy sme mali výhľad na celú dedinku. Viedla k nemu práve tá krásna biela ulička a na rohu sme našli naozaj čarovnú gurmánsku reštauráciu, ktorú by sme inak nikdy neobjavili.

Napriek tomu by nám bolo lepšie, keby naša základňa bola stále v Kamari a autom by sme objavovali ostrov odtiaľ. Boli sme síce v krásnom ubytovaní v pokojnej dedinke, ale horúčavy od rána stúpali na 35 stupňov a bolo až nepríjemné byť vonku. A to ma vopred, pri plánovaní na Slovensku, nenapadlo. V takom počasí nás výlet po mestečkách pod pražiacim slnkom úplne zničil a keďže väčšina pláží v okolí boli bez tieňa, nevydržali sme na nich viac ako dve hodiny. Vtedy sme si len predstavovali naše lehátka so slnečníkom v Kamari, kde sme boli schopní presedieť aj celý deň.

Plážová dovolenka

Ak cestujete na Santorini za morom, najpohodlnejšie budú oblasti Kamari alebo Perissa, kde nájdete ubytovanie priamo na pláži. Väčšina hotelov má v cene aj lehátka so slnečníkom. Tieto pláže sú známe svojim čiernym pieskom, ktorý ale v skutočnosti vyzerá viac ako kamienky, takže sa vám oplatí zabaliť topánky do vody.

Ak by ste sa chceli previezť autom na iné pláže na ostrove, my sme sa pozreli ešte na tieto:

Red Beach Akrotiri

Táto pláž sa nachádza na juhu ostrova a vedie k nej asi 5 minútová cestička popri kamennom útese. Je turisticky veľmi známa, takže vás k nej dovedú cedule a nájdete pred ňou aj parkovisko. Môže sa stať, že sa počas lezenia skalami budete musieť vyhýbať premávke iných turistov z oboch strán. Aj keď je táto pláž výnimočná svojimi červenými útesmi a pieskom, nespravila na nás veľký dojem. Cez deň na nej ťažko nájsť kúsok tieňa, voda je plná rias, ktoré z vás budú ešte do večera vypadávať. Možno sa vám ale budú páčiť obrovské vlny, ktoré sa v zátoke tvoria.

Maják

Ak si spravíte výlet na červenú pláž, odporúčame ho spojiť so západom slnka pri majáku Akrotiri. Nachádzajú sa kúsok od seba na juhozápade ostrova. Čakanie na západ slnka si môžete skrátiť navštívením dedinky Akrotiri.

Amoudi Bay

Hneď pod mestečkom Oia sa nachádza malý prístav Amoudi, z ktorého vyráža väčšina výletných lodiek, ktoré vás vezmú napríklad na sopečné pramene na protiľahlom ostrove. Nájdete tu zopár rybárskych reštaurácií a práve tento prístav poslúžil ako miesto natáčania Putovných džínsov.

Keď ho celý prejdete a pokračujete pár minút popri mori, občas budete musieť preliezť nejakú tú skalu, dostanete sa na miesto, ktoré internet opisuje ako jednu z najkrajších pláží Santorini. V skutočnosti sa jedná o širšie mólo, z ktorého sa dá zostúpiť rovno do mora. Pre môjho manžela, ktorý sa rád potápa a do vody najradšej rovno skočí, to naozaj bola tá najkrajšia pláž. Voda v nej bola priezračná, plná rýb a naokolo len výhľad na skaly a občas nejakú tú loďku. Prišli sme tam zarána a už nás stihla jedna rodina predbehnúť. Zakrátko ale začalo pribúdať turistov, ktorí už ledva nemali ani kam zložiť uterák. Ak preplávate trošku za roh alebo sa vyškrabete na skaly (čo som v pohode zvládla v plavkách a žabkách), dostanete krásny výhľad na mestečko Oía, ktoré je postavené v útese a vyzerá presne ako z pohľadnice.

Columbo Beach

Naša obľúbená pláž bola tá, ktorú sme objavili až úplne posledný deň. Vybrali sme sa z našej jaskyne na severe ostrova s tým, že hádam ešte nejako využijeme posledné ráno dovolenky napriek horúčave. Pred plážou sme našli parkovisko a opustený bar s lehátkami. Pár krokov od neho pláž lemovali borovice, ktoré vytvárali presne ten tieň, ktorý sme potrebovali. Okrem nás tam boli len traja ďalší ľudia spiaci na uterákoch. Nebolo počuť nič iba šumenie mora a vial príjemný vánok. Bolo nám tam tak dobre, že sme si na obed objednali pizzu, ktorú nám doviezli až na parkovisko a ostali sme na Columbe celý deň.

Čarovné dedinky na preskúmanie

Vďaka tomu, že sme mali prenajaté auto, sme sa pozreli asi do každej dedinky, ktorú sme našli v odporúčaniach. Až tak veľmi sa od seba nelíšia, ale toto sú tie, ktoré nás oslovili.

Hlavné mesto Fira

Ak máte viac dní na preskúmanie ostrova, asi vám ako prvé napadne ísť do najväčšieho mesta. Fira je plná reštaurácii a obchodíkov a dá sa ľahko zatúlať v jej uličkách. Je v nej ale aj dosť rušno. Nájdete v nej krásny výhľad na more a možnosť zísť po schodoch alebo lanovkou až dole do prístavu. Niektorí turisti si dokonca zaplatia výstup do mesta na somárikoch. Nám v nej stačili dve hodinky a mali sme dosť. Najlepší objav bola zmrzlináreň s gréckym mrazeným jogurtom a posýpkami od výmyslu sveta.

Oia

Najkrajšie mesto na ostrove je jednoznačne Oia. Je slávna svojimi západmi slnka, ktoré ale prilákajú stovky turistov a budete radi, ak cez ten dav na Slnečnom bulvári aj na nejaké slnko dovidíte. Návšteva ale určite stojí za to. Doobeda tu nájdete tak o polovicu menej ľudí. Stačí sa prejsť po hlavnej ulici s výhľadom na domčeky a luxusné apartmány v útese. Ak pri pohľade na modré bazéniky dostanete túžbu osviežiť sa, vyhľadajte si bar s bazénom, v ktorom sa pri kúpe drinku môžete zadarmo okúpať. Nájdete tu aj rôzne umelecké obchodíky s keramikou a šperkami. Toto mesto je ale svojou popularitou o dosť drahšie ako napríklad oblasť Kamari.

Pyrgos

Na Santorini nájdete celý zoznam pekných dediniek, ktoré sa od seba len málo líšia. V dedinke Pyrgos vás nepravidelné kamenné schody zavedú až k bielemu chrámu s výhľadom až k moru. Hneď vedľa neho je veľmi príjemná kaviareň s osviežujúcimi nápojmi. Uličkami sa dá chvíľu potúlať a za každým rohom čaká nejaký milý obchodík s miestnymi výrobkami.

Megalochori

Keď sme prišli do tejto dedinky, úplnou náhodou sme zaparkovali pri nejakom zabudnutom kostole za cestou, z ktorého bol takýto krásny výhľad.

Vybrali sme sa pešo do centra dediny, ale chvíľu sa zdalo, že ho ani nenájdeme. Išli sme za nosom bielymi uličkami, nikde nikoho a už sme si mysleli, že to je teda asi všetko. Keď sa zrazu pred nami otvorilo námestíčko obrastené zeleňou, reštaurácie s prútenými terasami, zmrzlináreň a skupinky ľudí užívajúcich si poobedie. Je to veľmi príjemné miesto, kam je príjemné si zájsť na obed alebo poobednú kávu a len tak si posedieť.

Ďalšie pekné dedinky sú napríklad Emporio alebo Imerovigli – čo je vlastne taká menšia Oia, ale pod pražiacim slnkom sme v nej veľmi dlho nevydržali a keď sme nenašli žiadne príjemné posedenie, zbalili sme sa a išli ďalej.

Dedinka, v ktorej sme sa ubytovali, sa volá Finnikia a je naozaj malebná a asi najbližšie k tomu tradičnému pokojnému obrazu, keďže tu okrem jednej večierky a troch reštaurácii nič iné nie je. Už len kvôli tým reštauráciam (Meze Meze alebo Lefkes) stojí za návštevu.

Ako sa po ostrove premiestňovať?

Ak plánujete preskúmať celý ostrov, najlepšia možnosť je si prenajať auto. Ceny začínajú už pri 40 eurách na deň, ale auto si treba zajednať dosť dopredu. Veľmi populárne sú aj motorky a štvorkolky. Ak si nechcete prenajať auto, tak sa dá po celom ostrove presúvať miestnymi autobusmi. Musíte sa ale pripraviť na to, že nie sú úplne časovo spoľahlivé a veľmi často môžu byť plné. Raz sme sa autobusom odviezli. Okrem toho, že sme sa museli úplne natlačiť na seba a niektorých vôbec nezobrali, zážitkom bolo, keď šofér začal vyberať za lístky počas jazdy, tlačiac sa zpredu dozadu.

Čo dobré ochutnať?

Na Santorini ochutnáte tradičné grécke jedlá ako aj čerstvé ryby a iné stredomorské klasiky.

Gyros vám v reštaurácii naservírujú dekonštruovaný na tanieri s pita plackami bokom a bude chutiť naozaj výborne. Stále veľmi neviem, aký je v tom rozdiel, ale niekedy gyros volajú aj Suvlaki.

Zato kebab tu vyzerá skôr ako taká fašírka.

Vyskúšajte miestny vyprážaný syr saganaki, ako dezert si dajte baklavu a ak máte radi pivo, tak ochutnajte miestnu remeselnú značku Donkey.

Ďalšou gréckou špecialitou je musaka, ktorú majú asi v každej reštaurácii.

A nezabudnite na grécky šalát. Ak sa do Grécka vrátim, tak ešte ochutnám fetu vyprážanú v cestíčku so sezamom a medom.

Pokiaľ si vyslovene neobjednáte rybu, tak sa môžete výborne najesť aj do 10 Eur, čo nás celkom prekvapilo. Ceny ale samozrejme závisia aj od častí ostrova.

Už to sú ale 2 roky, čo sme sa naposledy na Malorku pozreli a celé 4 roky, odkedy som na Facebook uverejnila zoznam odporúčaní, ktorý som sem pôvodne plánovala len skopírovať. Ale potom som si znovu pozrela to moje video, a nostalgicky a s dojímavou piesňou v pozadí si spomenula na tento krásny ostrov, ktorý dlhé roky môj manžel nazýval domovom a ktorý sa svojím spôsobom stal aj tým mojím, aj keď som tam najdlhšie strávila 2 týždne. Pravdou je, že za tie roky mám po ňom roztrúsených toľko spomienok, od stanového tábora s mojimi slovenskými aj španielskými kamošmi až po deň, kedy som si mohla obliecť svadobné šaty mojej babičky na našu „druhú svadbu,“ ktorá bola v bare a kde som asi tretinu ľudí nepoznala. A tak som si povedala, že skúsim tento nostalgický pocit premeniť na slová a napísať úplne nový článok, v ktorom vám okrem zoznamu odporúčaní skúsim priblížiť to, čím je tento ostrov pre mňa špeciálny. Pohrabala som sa v rodinnom foto archíve, a teda tu nájdete kúsok z našej Malorky aj na fotkách.

Je zvláštne písať o Malorke ako o „tom ostrove“ v mužskom rode, pretože to pre mňa vždy bude „LA ISLA,“ ako aj všetky prívlastky, ktoré som o nej po španielsky počula, končili na ženské „a“…bonita.

Myslím, že väčšina ľudí na Malorku cestuje kvôli plážam. A pravda je, že sú naozaj krásne a s mnohými inými destináciami sa nedajú porovnať. Nájdete tam všetky možné, od tých hotelových s lehátkami a barmi po divoké skalnaté, z ktorých len zoskočíte do čírej vody.

Najpríklad úplne najobľúbenejšia pláž môjho muža je len taký veľký kameň uprosted vody v jednej vilovej štvrti. Žiadny piesok – žiadna špina – stačí zoskočiť alebo zliesť po rebríku, potom sa len osušiť a môžeš ísť domov. Asi sa to ani nedá nazvať pláž, ale odkedy tam ako malý chodil s maminou si po večeroch zaplávať toto miesto objavilo stále viac ľudí a naposledy sme si na tej skale ledva našli miesto, kam zložiť uterák.

Ja osobne nie som veľmi kúpací človek. Mám veľmi rada more a pláž, ale stačí mi si trošku posedieť, poprechádzať, na pár minút schladiť v plytkých vodách a som spokojná. To, čím si ma Malorka získala viac ako svojimi plážami je jej rustické vnútrozemie, a teda kamenné katalánske dedinky v horách, s ospalými okenicami a úzkymi uličkami. Oh a to, na čom sa s mužom vždy zhodneme je jedlo!

Či už ste morský tvor, kaviarňový povalač alebo vyhľadávač pekných zákutí, isto si v mojich tipoch niečo nájdete:) Skúsila som dať dokopy taký môj ideálny malorský týždeň plný oddychu, krásy, zážitkov ale aj dobrej kuchyne.

Kým sa do môjho zoznamu pustíme, sa ale musím vrátiť k tým katalánskym dedinkám. Neviem, či to viete, ale Malorka je súčasťou katalánskeho územia a napriek tomu, že tu všetci hovoria po španielsky, tak len, čo vystúpite z lietadla si všimnete všetky nápisy, cedule a inštrukcie v katalánčine. Katalánčina je prvým materským jazykom väčšiny rodín, čo sa na ostrove narodili a deti sa v škole učia všetky predmety okrem samotnej španielčiny v tomto jazyku.

Pre niekoho, kto pricestuje na Malorku s tým, že si opráši španielčinu to môže byť zaujímavé prekvapko. Samozrejme, že si tam španielčinu precvičíte. Okrem toho, že veľkú časť obyvateľov tvoria prisťahovalci z Južnej Ameriky (ktorých jazyk je latinskoamerická španielčina) tak sa tento ostrov živí prevažne turizmom a tak všade nájdete informácie (či jedálne lístky) minimálne po španielsky a pri najlepšom aj po anglicky. Španieli ale všeobecne nie sú veľmi anglicky zdatní, tým, že im ju vo svojom vlastnom kráľovstve až tak netreba. Oh a hej – majú kráľa a sú na neho buď bytostne hrdí alebo ním pobúrení, ale námestie republiky v žiadnom meste nenájdete.

Posledná vec, kým sa pustíme do zoznamu je, že Malorka je síce celkom malý ostrov, ale nachádza sa na ňom niekoľko miest a ešte viac dedín a pláží. Kým si rezervujete ubytovanie, dobre sa pozrite, kde sa na mape nachádza, aby ste náhodou neskončili na opačnej strane ostrova od tých miest, do ktorých sa vám nechce dochádzať. Na poriadne preskúmanie je asi najlepšie si prenajať auto, aj keď z hlavného mesta chodia autobusy na rôzne pláže v okolí.

1. Preskúmaj Palmu

Prvý krát som bola na Malorke ešte ako malá s mojou rodinou. Strávili sme ju v našom hotelovom komplexe a na deň sme sa autom vybrali do hôr. Nikdy sme sa ale nedostali do hlavného mesta a mojej mamine to dlhé roky bolo veľmi ľúto. Palma má presne tie krásy, ktorými si pýši veľa južanských miest: promenádu popri prístave, historické námestia, úzke kamenné uličky, pouličnú hudbu a nekonečne veľa kaviarní a reštaurácii. To, čím sa ale od iných miest odlišuje je jej majestátna katedrála, ktorá stojí priamo nad pobrežím a okolo ktorej vedie naozaj krásna prechádzka. Na druhej strane ostrova sa nachádza ďalšie väčšie mesto menom Alcúdia, ktoré tiež stojí za preskúmanie.

2. Neostaň na jednej pláži

Pláže tu majú svoje mená, väčšinou ich spoznáte ako „cala…“ a toto je zopár z tých, ktoré sme navštívili. Ako som už ale vravela, pláže nie sú našim najväčším hitom a popri návštevách rodiny nám na ne neostane veľa času. Možno nájdete nejaké ešte krajšie ako tieto.

Cala Comtessa je pomerne malá piesková pláž blízko Palmy. Nachádza sa pod borovicovým kopcom, kde si viete zavesiť sieť alebo sa skryť do tieňa.

Raz sme si spravili výlet na jednu z tých „tajných“ divokých pláží, ktoré sme po katalánsky vyhľadali na internete. Pár minút po opustenej púštnej cestičke nás doviedlo na Caló des Moro, ktorá je naozaj taká krásna ako na fotkách, ale asi nie až taká tajná, pretože sme tam započuli všetky možné národnosti, aj našich českých susedov. Mali sme z nej ale veľký zážitok a určite stojí za návštevu. Caló des Moro je celkom ďaleko od civilizácie a nenájdete tam žiadne moderné služby, až na bar, ktorý si niekto vyrobil z plážových kameňov, aby ponúkol chladené nápoje.

Pre tých, čo preferujú ľahký prístup a pohodlie alebo pre rodiny s deťmi je tu napríklad Palmanova, ktorá je jedna z tých dlhších pieskových pláží, kde ľahko zaparkujete, skryjete sa v tieni palmy a pár metrov vás delí od klasických plážových obchodov ako aj od Mekáča.

3. Horské dedinky, kde sa čas zastavil

Valldemosa

Vyberte sa na výlet do malebnej dedinky Valldemosa, v ktorej okrem iných strávil časť svojho života aj Chopin.

Prejdete ju celú do pol hodiny a potom si choďte sadnúť do pekárne/kaviarne CAN MOLINAS. Sadnite si do záhradky vo dvore a objednajte si ich špecialitu: coca de patata. Je to pečivo z jemného cesta posypané práškovým cukrom. Zapite ho čerstvo vytlačeným pomarančovým džúsom! (verte mi, stojí za tú cenu).

Fornalutx

Jedno z najkrajších miest s čarovnou atmosférou je horská dedinka Fornalutx. Ešte ju turisti úplne neobjavili, takže ak sa počas obedňajšej siesty prejdete cez jej uličky, budete mať pocit, že celé mesto spí. Sadnite si na hlavné námestíčko a objednajte si „una copa de Soller.“ Miestna špecialita, pôvodne z mestečka Soller – čerstvo vyšťavený pomarančový džús s kopčekom vanilkovej zmrzliny a kopou šľahačky.

A keď sme pri tých pomarančoch, cestou naspäť sa môžete zastaviť v Soller a prejsť sa v miestnom malebnom prístave.

Deià

A ak by sme hľadali to najlepšie spojenie rustickej krásy a prímorskej atmosféry, určite musíme ísť do Deià a v drevenej terase nad morom si objednať vyprážané kalamáre. Ak nás výhľad na more bude lákať, rovno sa pár od terasy môžeme aj okúpať.

Za pekným výhľadom

k majáku

Kľukatými cestičkami popri útese sa dostanete až k majáku El Formentor. Možno vás po ceste predbehne nejaký cyklista, pre ktorých je táto trasa veľmi obľúbená. Keď konečne dorazíte do cieľa, pravdepodobne tam nebudete sami, ale to nevadí, rozhliadnite sa na tú krásu naokolo, nadýchnite sa toho slaného vzduchu a objednajte si čerstvú pomarančovú šťavu (áno, aj tam je bar).

za západom slnka

Ak si chcete pozrieť krásny západ slnka, môžete risknúť miesto Son Marroig s výhľadom na more. Je ale celkom známe a čím viac sa k západu schyľuje, tým sa začne objavovať viac ľudí a môže sa stať, že si ako my, ani fotku nebudete môcť spraviť, bez toho, aby v nej nebolo vidno nejakú cudziu hlavu. Ak ale prídete cez deň, môžete si zaplatiť vstupné na nádherný altánok nad morom. Možno tu narazíte aj na nejakú svadbu. Toto miesto mám stále na zozname, pretože sme naposledy tesne prešvihli otváracie hodiny.

4. Ochutnaj

Café con leche a čerstvé pečivo

Slováci ešte stále nie sú zvyknutí na raňajkovú či brunchovú kultúru, ale ak sa niekedy vyberiete na raňajky do mesta, kamkoľvek pôjdete, nájdete kaviarne a bistrá plné ľudí, od študentov po starčekov, čo si pri „café con leche“ čítajú čerstvé noviny. Moje obľúbené miesto na raňajky je pekáreň Tuduri. Hipsteri ocenia krásny interiér plný detailov a asi každý si už vo výklade všimne výber toriet, ktoré kaviareň ponúka. Môj tip je objednať si zmes škoricových a čokoládových mini croissantov, ale ak niekto nie je až tak na sladké, určite sa poteší chrumkavým bagetkám „llonguet“ so španielskou šunkou a syrom.

Ensaïmada

Ak ste na Malorke, nemôžete neochutnať ensaïmadu – typický lokálny pekárenský výrobok, ktorý sa celkom náročne vyrába a datuje až do 17. storočia. Najlepšie miesto, kde ho môžete ochutnať je kaviareň Ca‘n Joan de S’aigo. Za červenými zamatovými stoličkami, mramorovými stolíkmi, mohutnými zlatými obrazmi a honosnými závesmi sa skrýva stará malorská atmosféra, ktorú sa snažili zachovať. Okrem klasickej ensaimady môžete vyskúšať aj plnenú, napríklad vanilkovým krémom a rovno si objednajte aj sorbet, v ktorom sa táto kaviareň tiež špecializuje. Mandľový a jahodový sú pecka.

Ak by ste chceli ochutnať ešte nejaký tradičný dezert, tak si dajte flan, ale žiadny polotovar zo supermarketu, ako počas španielskeho týždňa v Lidli, ale poriadny domáci poliaty karamelom v dobrej kaviarni.

Trhy pre fajnšmekrov

Ak chcete zažiť trhovú atmosféru, zastavte sa v Mercat de Santa Catalina. Pripravte sa ale na to, že španielsky trh je v budove pod strechou a okrem stánkov so zeleninou a kvetmi vám tam naservírujú aj teplé jedlo, ktoré zapijete s „una caňa“ – 2dc pohár vychladeného piva. V Španielsku vám k pivu väčšinou naservírujú aj nejaké malé tapas: väčšinou olivy, popcorn alebo nejakú jednohubku.

Okrem toho si určite kúpte dobrú Jamón Ibérico. Ja som nikdy nebola na mäso, ale táto šunka je naozaj niečo, mesiace sušená v soli a nakrájaná na tenučké plátky. Katalánsku špecialitu pa amb oli – čo je v preklade chlieb s olejom, tu nájdete aj v lepších reštauráciach zasypanú vrstvami tejto šunky. Možno vám príde zvláštne, že by niekto išiel na chlieb so šunkou do reštaurácie. To bol aspoň môj dojem, keď som s Josém prvý krát prišla spoznať jeho rodinu a pri tejto príležitosti zvolali veľké rodinné stretnutie so všetkými ujami, tetami a sesternicami v reštaurácii a každý si objednal presne tento slávny chlieb so šunkou. Aby som nezabudla povedať, nie je chlieb ako chlieb. Okrem toho, že je chrumkavo opečený, tak ten malorský chlieb chutí úplne inak a často je úplne bez soli. Keď už ochutnáte šunku, tak skúste aj menorský syr Mahones. A určite neopustite ostrov bez toho, aby ste ochutnali ich cesnakovú nátierku Alioli.

Pre gurmánov musím spomenúť aj Sobrasadu, ktorou sa veľmi pýšia a ktorú každoročne na Vianoce dostaneme do daru od mužovej rodiny. Nazvime to mäsovou nátierkou:D Ak pôjdete na naozaj tradičné a kvalitné miesto, kúpite ju napchatú v pôvodnom prasačom črievku. Akokoľvek to znie, tak sa musím priznať, že som ju prvý krát ochutnala bez toho, aby som vedela, čo to je a celkom mi chutila.

Preskúmajte miestny supermarket

Zahraničné supermarkety sú jednou z mojich obľúbených turistických aktivít. Momentálne ma najviac láka miestne ovocie (tie mangá!) a zelenina, ale je pár vecí, ktoré som si zvykla z Malorky voziť domov.

Aj keď ja paellu veľmi nemusím a preto som ju ani nespomenula v zozname, tak som si pravidelne domov nosila šafránové korenie, ktoré sa na jej prípravu používa. Väčšinou si kúpim aspoň jeden balík sušienok Filipinos v bielej čokoláde, lebo sú naozaj na zožratie. Oh a potom som objavila takú zvláštnosť, ktorú si vždy rada kúpim a tou je mliečny vitamínový džús Bifrutas! Znie to divne, ale chutí naozaj dobre. Môj muž si aspoň raz dopraje fľašu vychladeného Lacaa, ktoré si môžete objednať a v mnohých baroch. A áno, je to studené kakao.

Je život letušky taký, aký sa nám z diaľky zdá? Ktoré sú najkrajšie miesta, ktoré vďaka tejto práci navštívila? Aký je život v Dubaji? A ako v Emirátoch vyzeral príchod Covidu? Ďakujem Maťke, že nám ukázala kus zo života letušky a verím, že vám jej príbehy prídu také zaujímavé ako mne:) Ak by ste chceli sledovať jej cesty, nájdete ju na instagrame ako martina2nudzikova.

Ako si dostala nápad ísť na konkurz letušky? Bolo to niečo, o čom si už dlhšie premýšľala?

Nad prácou letušky som premýšľala už dlhé roky. Istou inšpiráciou sa mi stal  film Letuška prvej triedy a vždy som mala túžbu cestovať. Avšak prvotné kroky a rozhodnutie pre prácu letušky v skutočnosti začali až na konci vysokoškolské štúdia.

V čom spočíva práca letušky u Emirates? Aké zodpovednosti máš počas letu?

Hoci to na prvý pohľad vyzerá, že letuška je len servírka v oblakoch, realita je trošku iná. Samotný výcvik letušky zahŕňa okrem servisu aj celkovú znalosť lietadla, bezpečnostných opatrení a prostriedkov, znalosť prvej pomoci a základnej sebaobrany, či zvládnutie problematického pasažiera. Našťastie nie je nutné aplikovať všetky získané informácie na každom lete. Normálne prebiehajúci let spočíva v bezpečnostnej kontrole lietadla a jeho vybavenia, kontroly cateringu, postaranie sa o zákazníkov, ich komfortu a bezpečnosti, servisu, distribúcie a zberu pomôcok a produktov a následného „upratania“ lietadla. Samozrejme stane sa, že niekedy z vás musí byť záchranár prvej pomoci, psychológ, babysiter, pátrač skrytých pokladov, policajt, či požiarnik Sam pripravený na zásah. 

Čím je spoločnosť Emirates a práca pre ňu špecifická alebo odlišná od iných spoločností?

Spoločnosť Emirates sa vyznačuje svojou multi-kultúrnosťou, čo znamená, že na palube lietadla nájdete posádku zloženú niekedy z 26 rôznych národností hovoriacou 30 jazykmi, čím by mala byť pokrytá jazyková bariéra takmer pre každého cestujúceho. Na druhej strane Emirates sa spája s vysokokvalitnými službami, tým pádom aj požiadavky na letušku sú dosť vysoké. Veľa nalietaných hodín, niekedy minimálny rest medzi službami, neustála profesionalita a stres.  

Aké dlhé lety väčšinou máš?

V spoločnosti Emirates máme kratšie i dlhšie lety. Kratšie lety sú riešené formou „otočky“, čo znamená, že po pristaní v danej krajine ani nevystúpime z lietadla a ideme naspäť. Takéto lety sa pohybujú v rozhraní 1-5 hodín. Dlhšie lety sú 6 až 17 hodín (najdlhší let na Nový Zéland).

Počas letu sa môže všeličo nevyspytateľné stať. Ako vás na túto prácu vytrénovali?

Už od začiatku sme sa učili fungovať v rôznych časových rozmedziach, čím nás pripravovali na prácu v každom možnom čase. Hlavne prvé 3 týždne sa nás snažili vystaviť stresovým situáciám, púšťali nám videá leteckých nehôd, trénovali nás v simulátoroch reagovať na katastrofálne scenáre (dokonca sme sa šmýkali po nafukovacom rafte z lietadla, či skákali do vody) a učili nás absorbovať veľké množstvo informácií za krátky čas. Tréning zahŕňal taktiež kurz prvej pomoci (aj ako porodiť dieťa), spacifikovanie pasažiera a sebaobrany, úpravy, make-upu a nosenia uniformy a nakoniec servisu.   

Funguje to tak, že keď sa raz všetko naučíš, už to ide samo automaticky alebo je to skôr o neustálych výzvach?

Samotný tréning bol len nejakou výzbrojou, ale človek sa neustále učí na základe výziev, ktorým musí zakaždým čeliť. Každý človek, národnosť a let je iný a letuška sa musí naučiť, ako komunikovať a jednať s jednotlivými pasažiermi. Zároveň musíme na sebe neustále pracovať, udržovať sa vo forme, dbať na svoju postavu a výzor a hlavne dbať na svoje zdravie. Opakované zdravotné incidenty sa odrážali na osobných záznamoch a mohli priniesť letuškám problémy. Každoročne postupujeme opakovací test a kurzy, ktoré nám pomáhajú zoznámiť sa s novými predpismi a oživiť si informácie, ktoré sme na začiatku nadobudli.

V akých nečakaných situáciách si sa počas letu ocitla?

Na tréningu sa nás snažili pripraviť na všetky možné scenáre, ale vždy sa môže vyskytnúť niečo, čo ste nečakali. Vždy sa pýtam samej seba, ako by som sa naozaj zachovala v danej situácií. V mojom prípade som sa našťastie stretla maximálne so silnými turbulenciami, pri ktorých dôverujete pilotom, že vedia, čo robia a zdravotnými problémami ako sú odpadnutia, silné krvácania z nosa, mŕtvica, či neschopnosť poriadne dýchať.

Máš skvelú možnosť zažiť kultúrny rozdiel medzi národnosťami na palube. S kým sa ti najlepšie lieta a kto sú najnáročnejší pasažieri?  A čo Slováci?

Vo všeobecnosti si myslím, že charakter ľudí sa v lietadle mení a nie vždy je najlepšie hodnotiť na základe skúsenosti z lietadla. Veľmi rada lietam s pasažiermi z Austrálie a Nového Zélandu, ktorí sú veľmi slušní a poväčšine bezproblematickí. Sú národnosti, ktoré sa k vám správajú panovačne, povrchne, ako k sluhovi alebo k niečomu podradnému a neustále niečo požadujú. Vtedy sú lety náročnejšie. Vždy sa poteším, keď mám na palube Slovákov alebo Čechov, lebo sa cítite „ako doma“.

Verejnosť často považuje prácu letušky za dream job, ale nie vždy vidí, čo sa skrýva za týmto cestovateľským životom. Aká je každodenná realita, ktorú nevidíme alebo čo je na tejto práci najťažšie?

Nedostatok spánku, vyčerpanie, samota, bytie ďaleko od rodiny a priateľov, práca počas sviatkov, zmeškanie dôležitých rodinných udalostí, neustále usmievanie sa na palube, hoci je to pre vás veľmi ťažké sa usmievať, nie vždy dobré zaobchádzanie od pasažierov a život s kufrom v ruke.

A čo je na tom naozaj také dreamy? Čo máš na nej najradšej a čo by ti chýbalo, keby si skončila?

Určite možnosť skočiť kedykoľvek na nejaké lietadlo a ocitnúť sa „za chvíľku“ na inom mieste, ubytovania v krásnych hoteloch a určite ten pocit, keď kráčate cez letisko v uniforme letušky.

Na tvojom instagrame postupne začali pribúdať pestrofarebné fotky z každého kúta sveta. Podarí sa ti pri každom pracovnom lete aj navštíviť miestnu krajinu?

Ja sa snažím layovery vždy využiť naplno, čo znamená, že spánok ide do úzadia. Poväčšine máme tak 20 hodín na návštevu danej krajiny, ktoré som sa snažila využiť do poslednej minúty a na hoteli stráviť najmenej času. Na niektoré destinácie sa dostanete viackrát, tým pádom kúsok po kúsku môžete objavovať rôzne zákutia.  

Musí byť náročné po dlhom lete vymeniť spánok za výlet, keď ťa následne čaká let nazad. Máš ako letuška nejaké výhody pri cestovaní, okrem toho, keď letíš pracovne?

Naša spoločnosť nám v každej destinácii zaisťuje hotel, ktorý nám niekedy pomáha usporiadať tour na danom mieste, ponúka mapy, tipy a spôsob, ako sa kde dostať. Rovnako miestni turistickí sprievodcovia poznajú, v ktorom hoteli prespávame a kedy prilietame, častokrát nás už čakajú na recepcii. Posádka si taktiež odovzdáva informácie o danej destinácii prostredníctvom sociálnych sietí a veľkým pomocníkom je samozrejme starý dobrý google. Veľakrát ako zamestnanci leteckej spoločnosti dostávame zľavy.

Ktoré boli najkrajšie miesta, ktoré si vďaka práci mohla navštíviť?

Mojou obľúbenou destináciou sú Austrália a Nový Zéland, návšteva Hobittonu bol pre mňa jedným zo splnených snov. Z opačného konca sveta je to určite Brazília a Rio de Janeiro. Ale každá miesto malo svoje čaro.

Kde si bola najviac krát?

Deklarovala som, že viem hovoriť po čínsky, tým pádom sa moje lety najviac orientovali na Činu (v Pekingu a Shanghaji som ako doma) a Áziu vo všeobecnosti.

Aké destinácie máš ešte len na zozname, kam sa raz túžiš pracovne či nepracovne pozrieť?

Cestovanie je tak trochu ako závislosť. Na začiatku máte malý zoznam miest, ktoré by ste chceli vidieť, ale s navštívením ďalšieho miesta sa zoznam narastá. Určite by som veľmi rada ešte videla národné parky v USA a Kanade, Aljašku, či Viktóriine vodopády v Afrike.

Ako u ostatných zamestnancov Emirates, tak aj ty sa vraciaš domov do Dubaja, kde vám spoločnosť poskytuje ubytovanie. Ako sa v takomto kozmopolitnom mieste býva?

Musím sa priznať, že som s Dubajom veľmi dlho bojovala a keď som mala tri dni voľna medzi letmi, tak som sa vždy snažila odletieť. Trvalo mi najmenej 3 roky sa tu ako tak zabývať a nájsť si priateľov. Stále je to však pre mňa „zlatá klietka“ a chýba mi zeleň, ale určite môžem povedať, že sa Dubaj stal jedným z mojich domovov.

A konkrétne, aké je to byť ženou v arabskej krajine? Aké sú najväčšie kultúrne rozdiely, s ktorými si sa tam stretla?

Dubaj je veľmi moderný a určite nie je tak prísny, ako okolité arabské krajiny. Samozrejme, snažím sa rešpektovať arabskú kultúru a obliekať sa slušne, čo poväčšine znamená zakryté kolená a ramená. Občas sa mi stane na palube, že pasažier nechce hovoriť so mnou, ale s mužom, ale poväčšine som ako žena nemala problémy. Sú však krajiny, kde keď priletíme nemôžeme vyjsť von, lebo nemáme sukne zakrývajúce členky a pokrývku hlavy. Moje hodnotenie vychádza však z perspektívy cudzinky a verím, že pre miestne ženy platia iné pravidlá.

Aké sú nejaké výhody a nevýhody Dubaja, ako miesta na bežný život?

Veľa ľudí nazýva život v Dubaji komfortným, čo je do veľkej miery pravda. Nemusíte ani vyjsť z bytu, všetko od potravín, cez služby ako kozmetiku či upratovaciu službu až po osobného trénera si môžete objednať k vám domov. Neustály prístup k taxíkom, k internetu, 24 hodinové obchody, množstvo zábavných centier… . Jednou z vecí, čo na Dubaji mám veľmi rada je takmer neustály slnečný svit, čo určite prispieva k lepšej nálade. Výhody sa môžu vidieť aj ako nevýhody, pretože spôsobujú neustále cestovné zápchy, ruch, stres veľkomesta, priveľká horúčava v letných mesiacoch a jednou z najväčšou nevýhod sú vysoké náklady na život.

Veľa ľudí sem ide práve na dovolenku, ale čo sem privádza ľudí žiť?

Myslím, že hlavne financie, teplo, more a komfort.

Ako tráviš svoje voľné dni, keď nikam neletíš?

Cvičím, stretávam sa s priateľmi, chodím do kostola, venujem sa rôznym koníčkom ako maľovaniu, čítaniu kníh, či návšteve kina. Asi také bežné veci.

Spomínala si, že na každom lete pracuješ s úplne inými kolegami a možno sa už nikdy na rovnakom lete znovu nestretnete. Bolo ťažké si nájsť komunitu priateľov?

Áno, bolo to veľmi ťažké. Zo začiatku som dostávala rady, že by som sa mala začleniť do skupiny, ktorá nezahŕňa letušky, lebo každá máme iný rozvrh. Na druhej strane sa človek ani s nikým iným moc nemal šancu stretnúť. Som vďačná za môj kostol a biblické skupinky, ktoré mi pomohli nájsť sipriateľov. Rovnako sa stalo, že niekedy na lete ste si s niekým veľmi sadli a rozhodli ste sa stretávať aj mimo letov. Ale všetko vyžadovalo čas.   

Ako vyzeral začiatok Covidu z pohľadu letušky a ako rýchlo zareagovali Emirates?

Zo začiatku Covidu sme ako jedna z mála spoločností lietali do Číny a nemohli nosiť masky. Ja sama som sa tak nakazila niečím, čo až príliš pripomínalo koronu, ale namiesto testovania ma spoločnosť poslala naspäť do práce. (Keď si často vezmete voľno zo zdravotných dôvodov, môžete mať problém. Preto veľa letušiek pracuje aj cez chorobu). Postupom však Emirates rýchlo zareagovalo na situáciu, najskôr zatvorili letisko, neskôr spustili len repatriačné lety a nakoniec sa prispôsobili situácii tak, aby zabezpečili čo najbezpečnejší spôsob lietania.  To zahŕňalo dezinfekciu lietadla po každom lete, vzdialenostné rozostupy, zvýšené hygienické opatrenia a letuškám upravili uniformu tak, aby sme boli čo najviac chránené.

V čom všetkom sa kvôli pandémii tvoja práca zmenila?

Naša práca sa rapídne zmenila. Už to nie je o cestovaní. Sme radi, ak vôbec nejaký let máme. Veľa z letov sú otočky, takže v danej krajine ani nezostaneme. A ak áno, musíme byť zavretí na izbách a nevychádzať von. Určite sa nemôžem sťažovať na nedostatok spánku, či minimálny rest, práve naopak, každý sa teší, keď môže do služby ísť.  Jednou z drastických zmien bolo masívne vyhadzovanie, čomu sa vzhľadom na situáciu nedalo vyhnúť. Polovica letušiek a pilotov musela odísť. A samozrejme sa k tomu pridávajú rôzne iné opatrenia, PCR testy a podobne.

Vieš si predstaviť túto prácu robiť dlhodobo? Ako dlho sa väčšina ľudí zdrží a čo ich vedie k tomu, že odídu?

Určite nie. Je mnoho letušiek, ktoré sa rozhodnú pre túto prácu dlhodobo a zabezpečia si život tak, aby popritom zvládali aj rodinu aj sa finančne zabezpečili do budúcnosti, ale poväčšine je to záležitosť pár rokov, kedy si človek pocestuje svet a zarobí nejaké peniaze. Myslím, že každému postupne začne chýbať normálny život s pravidelnou rutinou, rodina, priatelia, fungovanie na jednom mieste a samozrejme aj šanca kariérne sa niekde posunúť. V niektorých prípadoch sú to aj zdravotné problémy, či únava.

Prvýkrát som sa sem bola kuknúť presne takto pred siedmimi rokmi počas môjho magisterského štúdia, kedže môj teraz už manžel a ja sme mali za sebou už 2 roky vzťahu na diaľku. Následne, skoro 6 rokov dozadu, tri týždne po mojich magisterských štátniciach, som zbalila kufor a presťahovala sa sem natrvalo.

Viem, že ťa na druhý koniec sveta doviedla láska, ale môžeš nám povedať viac o tom, ako to vlastne celé začalo?

Všetko sa to začalo v treťom ročníku môjho bakalárského štúdia, kedy som odišla na Erasmus pobyt do Prahy. Odbor Vzdelávania dospelých asi nebol veľmi populárny, pretože som mala „až“ dve možnosti pri výbere destinácií, a Praha bola rozhodne tá viac exotická voľba. To som však vôbec nečakala, že stretnem na intráku ľudí z celého sveta a skrz to skončím na opačnej pologuli.

Na prvej intrákovej párty moja spolubývajúca stretla v kuchynke Austrálčana Michaela. Kedže stretnúť Austrálčana v našich končinách je skôr rarita, bola z toho taká nadšená, že za mnou hneď dobehla a predstavila mi ho. Žiadne iskry ani ohňostroje zo začiatku neboli, ale tak sa začalo naše veľmi dobré kamarátstvo. Nakoniec som však podľahla tomu australskému šarmu a na konci študentského pobytu sme sa dohodli, že dáme tomu vzťahu šancu.

Keď si svojho už teraz manžela spoznala, vedela si si už vtedy predstaviť, že by si sa presťahovala do Austrálie? Ako to brala tvoja rodina, keď si im povedala, že sa tam sťahuješ?

Zo začiatku som mala veľký vnútorný boj, pretože ja som vždy milovala Slovensko a nikdy som netúžila žiť v zahraničí. Na druhej strane ma však lákalo toto nečakané dobrodružstvo a mala som pocit, že nemám čo stratiť, ak to vyskúšam. Aj sme rozmyšľali, že by Michael možno prišiel na Slovensko, ale nakoniec sme sa rozhodli, že ja prídem do Austrálie a uvidíme, ako sa nám tam spoločne bude žiť.

Moji rodičia sú tí najlepší rodičia na svete. Predtým, ako som sa presťahovala Michaela stretli možno trikrát a samozrejme bol im sympatický, avšak nemali šancu ho spoznať veľmi do hĺbky. A potom ich dcéra príšla jedného dňa s rozhodnutím, že sa sťahuje na druhú stranu sveta za týmto Austrálčanom. Naozaj ich obdivujem, ako zvládli celú túto situáciu. Ak aj mali svoje pochybnosti, tak ich neukázali navonok. Iba raz sa ma opýtali, či to naozaj chcem a ak áno, tak rešpektujú moje rozhodnutie. Ich rodičovská taktika je uč sa z vlastných chýb, očividne.

Samozrejme boli aj slzy a stále sú vždy, keď sa lúčime.  Vie to byť niekedy náročné a chýbame si navzájom, ale skrz tento zážitok som sa naučila si o to viac vážiť naše spoločné chvíle. Áno, trošku klišé na záver, ale predtým som brala rodinu ako samozrejmosť.

Ako by si opísala prvé mesiace po presťahovaní a následné aklimatizovanie? Musela si si prejsť ťažkou byrokraciou? Ozaj, a v akom meste bývate?

My žijeme v Brisbane, v štáte Queensland, na východnom pobreží Austrálie. Je to krásne moderné mesto vybudované pozdĺž rieky a v porovnaní so Sydney alebo Melbourne je menšie a také domáckejšie, čo mne veľmi vyhovuje.

Musím sa priznať, že pre mňa osobne prvé mesiace boli veľmi náročné. Samozrejme, po príchode som bola nadšená, že Michael a ja konečne zdielame jeden a ten istý kontinent. Rozhodne som však nebola pripravená na všetko, čo nás čakalo na ceste k tomu, aby sme spolu mohli zostať. 

 V časoch, keď som sem prišla, boli mojou jedinou možnosťou, ako tu zostať natrvalo partnerské víza. Tie sú však veľmi drahé a nie vždy ti garantujú úspešny výsledok. Taktiež je to neskutočne zdĺhavá byrokracia, a čakaciu dobu na rozhodnutie rátaš nie v mesiacoch, ale rokoch. Funguje to tak, že ak je tvoja žiadosť úspěšná, dostaneš najprv prechodný pobyt. Potom musíš opätovne podávať nové dôkazy o tvojom vzťahu a až ked prejdeš druhým kolom posudzovania tvojej žiadosti, konečne dostaneš trvalý pobyt. Celý tento proces od podania žiadosti až do konečného rozhodnutia v mojom prípade trval tri a pol roka.

Niekde pomedzi všetky tieto papierovačky som sa snažila prísť na to, čo s mojím pracovným uplatnením, kedže ako čerstvý absolvent som v tom nemala moc jasno.  Do tohto chaosu potom prišlo austrálské leto s povestnými vysokými teplotami a vlhkosťou vzduchu. V byte, v ktorom sme  vtedy bývali, nebola žiadna klimatizácia, takže jediné, čo si z toho obdobia pamätám boli dni nekonečného potenia sa a nočného nespánku. Teraz sa už len pousmejem, keď si spomeniem na ten prvý rok tu, ale vtedy mi do smiechu veľmi nebolo.

Nakoniec  som si našla prácu v jednej kaviarničke a popri tom zopár stáží v lokálnych vzdelávacích inštitúciach. Ako som začala spoznávať novych ľudí a zarábať nejaké tie peniažky, tak sa život konečne znormalizoval. Dokonca sme sa presťahovali do bytu s klimatizáciou, čo je tu určite povinná výbava.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo! Niekde pomedzi toto všetko som si našla záľubu v učení pilatesu, zorganizovali sme si našu mini svadbu a čo to trošku pocestovali po Austrálii a jej okolí.

Čo sú podľa teba také najväčšie kultúrne šoky, čo Slovák po príchode do Austrálie môže zažiť? Aká bola pre teba zmena klímy a ročných období?

Neviem, či je to tým neustálym prílevom slnečných lúčov a modrou oblohou, ale najväčší šok bol pre mňa zažiť, akí tu ľudia vedia byť zrelaxovaní a neformálni.

Zo Slovenska som bola zvyknutá na všetky tie formality na univerzite či v zamestnaní, kým tu to nikoho netrápi. Všetci ťa oslovujú krstným menom, žiadne drámy s titulmi, čo si osobne myslím vytvára príjemnú atmosféru v medziľudských vzťahoch.

Čo sa týka zmeny klímy, tak to som zo začiatku brala veľmi ťažko. Ja som vždy milovala každé jedno ročné obdobie pre svoju unikátnosť a s tým spojené aktivity. Tu je celý rok zeleno a buď veľmi teplo alebo menej teplo. Takže mi spočiatku chýbala tá rozmanitosť. Ale ked musíš, tak musíš a naozaj si zvykneš na všetko. Už mi ani horúce Vianoce neprídu divné.

Nalepilo sa na teba niečo z novej kultúry? Začala si nejaké nové zvyky? A čo Austrálčania – vie každý Austrálčan surfovať?:D 

Či vedia všetci surfovať bola jedna z mojich prvých otázok na Michaela. A veru som bola sklamaná jeho odpoveďou. Nie, nesurfujú všetci, a dokonca ani Michael. Keď tak nad tým rozmýšľam, nikto z mojich kamarátov tu nesurfuje. Ani ja som to zatiaľ nevyskúšala, pretože vlny tu vedia byť fakt veľké a ja som odmalička mala rešpekt pred vodou. Mne je dobre sa len trošku ošpliechať v oceáne a potom utekať naspät na uterák, odkiaľ mám pekný výhľad na tie vlny. To mi stačí ku štastiu!!!

Určite sa na mňa nalepila tá austrálska pohodovosť a hľadenie si svojho. Možno je to tým veľkomestom, ale tu je každému jedno, ako vyzeráš. Nemusíš sa parádiť, aby si vyzerala reprezentatívne, lebo ideš do supermarketu. Tu ľudia vyznávajú skôr pohodu a svoj vlastný štýl obliekania, ktorý sa páči im a nemusí byť vôbec v móde. Zriedkakedy teraz používam make-up, obliekam sa ako chcem a nie ako musím, pretože som dosiahla určitú vekovú kategóriu. Je to veľmi oslobodzujúce! Dalšiu zmenu vidím v tom, že sa zo mňa stalo ranné vtáča. Ľudia tu zvyknú začínať ich deň veľmi skoro, tak aby pred robotou si už aj zacvičili aj posedeli v kaviarni. Aj vo voľné dni vstáváme s Michaelom medzi piatou a šiestou ráno a ideme sa prejsť či sadnúť si na kávu do našej obľúbenej kaviarne.

Ako vyzeral tvoj každodenný život (pred Covidom)? Viem, že rada šiješ a v poslednej dobe učíš pilates hodiny online. Môžeš nám povedať niečo o procese hľadania si práce? Je to pre cudzincov ťažké?

Pred Covidom sa môj deň začínal ráno o piatej budíkom, tak aby som bola na šiestu v práci v lokálnej kaviarni. Ako som už spomenula, tu v meste ľudia žijú aktívnym životom už od skorého rána a po prechádzke či workoute milujú svoju kávu. Kvôli tomuto sa kaviarne otvarajú častokrát už o piatej ráno. Avšak úplne naopak, ako u nás na Slovensku, zatvárajú sa už v skorých poobedných hodinách. Ak ti náhodou príde na chuť kvalitná šálka kávy neskôr poobede, musíš si ju urobiť sám.

Večery som zase učila hodiny Pilatesu alebo Barre, čo je blend baletu, jógy a pilatesu, v štúdiu kúsok od našej bytovky. Niekde pomedzi to som sa naučila trošku šiť, tak poobedia som trávila buď na svojich mini projektech alebo varila, či si študovala viac o pilatese.

Pred Covidom bol moj život celkom ubehaný, tým že som balancovala medzi dvomi celkom dosť fyzicky náročnými zamestnaniami. Takže sa priznám, že mi to minuloročné spomalenie veľmi prospelo. Zrazu som mala priestor si viac užívať moje okolie a všetko krásne, čo austrálska príroda ponúka, na čo som predtým veľa času nemala.

Tak či je tažké si tu nájsť prácu závisí od tvojej profesie alebo od toho, ci už máš nejaké tie skúsenosti za sebou. V mojom prípade som sem prišla ako úplne čerstvý absolvent vysokej školy. Bohužiaľ, tu majú problém s veľkou kopou ich vlastných absolventov. Ďalšou premennou pri hľadaní práce sú tvoje víza. Častokrát musíš mať správny typ víz, aby si sa vôbec mohla uchádzať o určité zamestanie.

Musíš byť pripravená na to, že aby si si zarobila peniaze, budeš možno musieť začať úplne od nuly alebo robiť aj niečo, čo možno nie je tvoja vysnívaná robota hneď zo začiatku. Ak sa však nevzdáš, tak postupne sa ti tie dvere začnú otvárať alebo ti prídu do cesty celkom nové možnosti. Pár rokov dozadu by mi napríklad vôbec nenapadlo, že skončím ako inštruktorka pilatesu a teraz by som to za nič nevymenila.

Samozrejme, ak sem už prídeš ako vyprofilovaný skúsený človek s dlhoročnou praxou z určitého odvetvia, tak nemusíš mať vôbec problém sa tu uplatniť. Mám kamarátku z Nemecka, ktorá bola veľmi zbehlá v marketingu a prácu si tu našla hneď.

Austrália je známa svojou výnimočnou prírodou. Aký dojem na teba spravila? Ktoré sú tvoje obľúbené prírodné miesta, ktoré by mal každý navštíviť? Súčasťou prírody sú aj zvieratá, ktorých tam máte plno. Ako veľmi tvoria súčasť austrálskej skúsenosti?

Príroda je tu nádherná, celoročne zelená s krásnymi palmami a exotickými stromami v kombinácii s oceánom. Tým, že pochádzam zo Slovenska,  vnútrozemnej krajiny, mne je najvzácnejšie byť na pobreží oceánu.

Brisbane, bohužiaľ, nemá pláže, ale to nie je problém. Stačí ti jedna hodinka autom buď smerom na sever alebo na juh a môžeš si vyberať z nespočetného množstva krásnych piesočnatých pláží, ktoré vôbec nie sú preplnené, ako zvyknú byť v Európe. Taktiež sa tu v Austrálii môžu chváliť hustými dažďovými pralesmi s vodopádmi, ktoré sú najkrajšie v letnom období, kedy trošku viac prší. Naše najobľúbenejšie miesta sa nachádzajú na Gold Coast, ako napríklad Coollangatha beach alebo Lamington National Park, či na Sunshine Coast, kde radi navštevujeme Noosa National Park a Sunshine beach.

Mnohé nádherné miesta sme videli aj počas nášho výletu karavanom pár mesiacov dozadu. Cestovali sme na sever Austrálie pozdĺž východného pobrežia a najviac som si zamilovala svetoznáme Whitsundays a White Haven beach s priezračnou vodou a bielym pieskom alebo potom trošku severnejšie tropickú Mission Beach.

Čo sa týka zvierat, tak v meste ich prítomnosť moc nepociťujem. Teda ak nerátam všade prítomné pavúky, ktoré si robia siete medzi stromami. Sú neškodné, ale pohľad na ne nie je pekný. Ak sa chceš pokochať pohľadom, či si dokonca pohladkať alebo pomaznať koalku a kengury, môžeš navštíviť miestne záchranné centrá či zoologickú záhradu. Akonáhle však vybehneš z mesta do divočiny, vieš ich vidieť aj vo voľnej prírode. Musíš si však dávať pozor, lebo ako každé divoké zvieratko, aj kengurky môžu byť nevyspitateľné a zaútočiť, ak sa cítia ohrozené.

Na jednom takom krásnom mieste ste sa s Michaelom zobrali. Na fotkách vaša svadba pôsobila celkom netradične. Ako ste si svadbu naplánovali?

Naša svadba bola na Bruny Island, čo je maličký ostrov kúsok od Hobartu na Tasmánii. My sme totižto mali naplánovaný výlet na Tasmániu a asi štyri mesiace pred odletom Michael navrhol, aby sme jednu z našich zastávok využili ako svadobnú destináciu. Ja som vždy chcela svadbu v prírode len v kruhu najbližších a bez akýchkoľvek stresov, takže som bez váhania súhlasila.

Ako svadobnú lokalitu sme si prenajali nádherné AirBnb ubytovanie priamo na pobreží ostrova, kde navôkol nebolo absolútne nikoho. Dokonca sme mali také štastie, že majitel tejto nehnuteľnosti bol šéfkuchár a ponúkol sa pripraviť pre nás svadobné pohostenie z pochúťok z jeho vlastnej záhrady.

Čo sa týka vizuálu nás dvoch, tak sme sa chceli cítiť hlavne pohodlne v súlade s krásnou prírodou okolo nás bez toho, aby sme minuli veľa peňazí. Ja som mala jednoduché vitange inšpirované smotanové šaty, ktoré som našla v lokálnom obchode, a handmade korunku a kyticu zo sušených kvetov. Michael sa potom ku mne zladil v prírodných farbách.

Pozvali sme iba našich rodičov a súrodencov. Bohužiaľ moja rodina nemohla prísť, pretože sme tú svadbu zorganizovali trošku na poslednú chvíľu a letenky nie sú najlacnejšie. Samozrejme som to chápala, ale bolo mi z toho trošku smutno. To som však vôbec netušila, ze Michael poza môj chrbát zosnoval veľkolepý plán.

Asi dva tyždne pred svadbou ma Michael večer vyzdvihol z práce ako každý utorok. Unavená som kráčala po chodbe ku dverám nášho bytu a keď som vošla dnu, nemohla som uveriť vlastným očiam. Moja sestra sedela na sedačke v našej obývačke a mamina na mňa vybehla zo spálne. Bol to jeden z najlepších dní môjho života. Brat a ocino nemohli prísť, niekto musel zostať doma a pracovať. Vďaka skypu ale mohli byť súčasťou nášho špeciálneho dňa.

Mala si možnosť pocestovať do nejakých okolitých krajín alebo ostrovov?

Nie až tak veľmi, ako by sme obaja chceli, pretože hneď zo začiatku všetky naše úspory smerovali  do všetkého okolo víz. Postupne sme si ale začali plniť naše sny.

Necelé dva roky dozadu sme karavanom precestovali severný ostrov Nového Zélandu. Bol to neuveriteľný zážitok a jednoznačne toto miesto odporúčam navštíviť. Až na to ich more mi to tam veľmi pripomínalo Slovensko. Menšie mestá, všade prítomné  horúce pramene, krásne hory a zeleno navôkol.  Pol roka na to sme sa boli pozrieť na Tasmániu, čo je opäť prírodný skvost všade, kam sa pozrieš. A naposledy sme strávili dva tyždne v karavane cestovaním na sever Austrálie a späť pozdĺž pobrežia Tichého oceánu.

A čo Austrália a gastronómia? Čo sú nejaké typické jedlá a ako sa Austrálčania stravujú?

Súčasná gatronómia v Austrálii je na fenomenálnej úrovni, za čo môžu vďačiť vplyvu všetkých národností a kultúr, ktoré ju obývajú. Vidím tu hlavne dosah ázijskej, mediteránskej kuchyne či kuchyne Blízkeho východu, ktoré sa tu skĺbili a vytvorili základ pre kulinársku kreativitu, ktorá naozaj nemá obdoby. Návšteva reštaurácií a barov je tu považovaná za kultúrny zážitok a ľudia nemajú problém minúť veľké peniaze pri tejto príležitosti. Častokrát počuješ ľudí hovoriť, že svoj depozit na ich vysnívaný dom prejedli v miestnych kaviarniach či reštauráciach.

Ak sa však bavíme iba o tradičnej austrálskej gastonómii, dúfam, že mojím názorom nikoho neurazím, ale osobne ju považujem za nie príliš zaujímavú. Je to protoyp americkej a klasickej anglickej kuchyne dokopy a zahŕňa napríklad stejky, bugre či vyprážané ryby s hranolčekmi. Čo ale jednoznačne odporúčam vyskúšať sú morské plody, ktoré sú lovené lokálne a vždy čerstvé. Veľkou pochúťkou je napríklad lokálny Moreton Bay bug či ustrice a tasmánsky losos.

Z dezertov je tu tradičná Pavlova torta a hlavne v letnom období, kedy je zdobená všakovakým čerstvým ovocím. A ked už hovorím o tom lete, Austrália má obrovský výber exotického ovocia od manga, papáje či pitaye, ktoré sú vždy zrelé a sladké a robia supermarket naozaj farebným.

Ak si chcete doma upiecť kúsok Austrálie, vyskúšajte recept na kokosové Lamingtons.

Keď spomínaš ten supermarket, čo by sme mali vyskúšať alebo zobrať domov ako suvenír?

Jednoznačne TIM TAM !! To sú kultové austrálske sušienky z tej najlepšej čokolády a tých najchutnejších príchutí na svete. Vôbec nepreháňam!

Ja veľa sladkého nejem, ale keď mám chuť si zamlsať, tak pohotovo siahnem po TIM TAM. Rozhodne ich odporúčam aj ako suvenír, len sa tak po nich zapráši, vždy keď ich prinesiem domov na Slovensko.

Nesmiem tiež zabudnúť na klasickú VEGEMITE nátierku. Na túto vedia byť rozporuplné názory od cudzincov, ale ak chceš vyskúšať niečo, čo austrálske deti jedávajú po desatročia, tak toto je tá správna voľba. Mojej rodine nechutila, ale ja som si už na ňu zvykla.

Aké sú nejaké australské sviatky alebo tradície, ktoré stoja za ten zážitok?

Musím sa priznať, toto mi veľmi chýba zo Slovenska, kde som bola zvyknutá na folklórne tradície či sviatky pomaly na „každý“  kalendárny deň v roku.

Tu žije pokope toľko národností, ktoré si myslím častokrát udržiavajú tie svoje tradície. Ak však hovoríme vo všeobecnosti, tu vyslovene nejaké špeciálne austrálske sviatky nemajú a tradície sa tu moc neudržiavajú. Samozrejme majú tu dni volna, ako napríklad pri príležitosti oslavy narodenín anglickej kráľovnej, Vianoc a Veľkej noci. Avšak všetky tieto sviatky sa berú skôr ako príležitosť pozvať rodinu na grilovačku alebo sa ide na pláž či kempovať. V januári síce oslavujú Australia Day, ale tento sviatok je sprevádzaný veľkou kontroverziou. Spadá totiž na dátum, kedy Európania obsadili Austráliu, čo je bohužiaľ začiatok veľmi smutnej histórie pre pôvodné domorodé obyvateľstvo. Kvôli tomuto veľa ľudí bojkotuje tento deň a ani my ho neoslavujeme.

V tomto ohľade mám pocit, že ja prispievam do nášho vzťahu trošku viac. Už od začiatku sa snažím vniesť tie slovenské sviatky a tradície do nášho spoločného života aj tu v Austrálii. Vždy máme Mikuláša, robím tradičné slovenské Vianoce, a každú Veľkú noc ma chce Michael zliať a vyšibať. Taktiež mu hovorievam o fašiangových sprievodoch,  prvo-májových zábavách či svätojánskych ohňoch z môjho detstva, ktoré hádam raz spoločne zažijeme. Michael toto na Slovensku miluje a cez jeho reakcie som si viac uvedomila, že aj my Slováci by sme si mali viac vážiť našu bohatú históriu a krásne tradície, ktoré máme.

Sú nejaké kultúrne rozdiely, ktoré zažívate vo vzťahu?

Na tomto sa vždy smejeme, lebo máme vymyslenú teóriu, že Michael je v skutočnosti Slovák alebo Čech v prezlečení. Jeho fascinuje všetko okolo našej kultúry, chutí mu úplne všetko, dokonca aj tie najčudnejšie veci zo slovenského jedálnička a má veľmi rád Slovákov, Čechov a Poliakov a tú takú typickú pohostinnosť. Počas našich návštev na Slovensku bolo mnoho ľudí prekvapených, keď Michael začal hovoriť po anglicky, pretože on aj vizuálne úplne zapadá do toho nášho stereotypu. Takže musím povedať, že mi vôbec napadá žiadny rozdiel spôsobený našimi kultúrami, pretože aj on sám o sebe tvrdí, že sa vôbec nestotožňuje s tou klasickou západniarskou kultúrou, ktorá tu prevláda. A taktiež ani s tou lokálnou surferskou subkultúrou. 

Je niečo, čo ti na novej kultúre vadí alebo vadilo?

Možno tým, že pochádzam z menšej dediny, chýba mi tu niekedy ten komunitný duch a tá taká pravá slovenská pohostinnosť. Aj ked sú tu ľudia veľmi milí a usmievaví, za tym úsmevom vieš častokrát pocítiť trošku takého osobného odstupu. Pamätám si, ako som sa sem len presťahovala a bývali sme na predmestí v takej malej bytovke iba so 6 bytmi. Jedno poobedie som piekla koláč a navrhla som Michaelovi, že možno donesiem kúsok susedom cez chodbu a predstavíme sa im. Vydávala som ich každé ráno po ceste do roboty, ale keď sa mi nezdravili, myslela som si, že sa musíme najprv predstaviť. Michael sa len na mňa nechápavo pozrel a opýtal sa, či to myslím vážne.

Čo zo Slovenska ti najviac chýba? Od rodiny až po obľúbené sladkosti.

Najviac mi samozrejme chýba rodina a moji priatelia, s ktorými sa snažím byť v kontakte najviac, ako sa mi dá. Ale nie je to to isté, ako keby som bola doma.

Z tých prírodných krás mi veľmi chýbajú hory a vôňa ihličnatého lesa. Niežeby som predtým bola nejaký veľký horský turista, ale ten pocit, keď si v zime na horách a vdýchneš ten čerstvý vzduch s vôňou ihličia je na nezaplatenie. Toto možno vyznie divne, ale taktiež mi chýbajú zurčiace potoky. Ked Michael prišiel prvýkrát na Slovensko, pamätám si, aký bol nadšený z toho koľko potokov a riek tu máme. Vôbec som to nechápala, až kým som sa nepresťahovala do Austrálie. V okolí, kde bývame je jedna hlavná rieka a to je všetko, možno nejaké tie močariská alebo umelo vytvorené vodné kanály. Ešteže tu majú ten oceán, ktorý mi vynahradí môj potokový deficit.

Z kategórie jedlo, Michael a ja často snívame o tom, ako sa napchávame korbáčikmi, parenicou alebo pečenou kačkou s kapustou. Mne osobne ešte chýba starkin bazový sirup a z obchodu Kofola či Mila.

Čo máš na Austrálii najradšej? Aké sú jej najväčšie výhody oproti Slovensku.

Austrália je ekonomicky vyspelá krajina a dokážeš si zarobiť slušné peniaze pri výkone akejkoľvek práce. Nemusíš sa nútiť ísť študovať len určité preferované vysokoškolské odbory na to, aby si si zabezpečila finančnú slobodu do budúcna. Práve toto si myslím dáva ľuďom obrovskú slobodu pri výbere života, aký naozaj chcú pre seba. Môžeš byť automechanikom/čkou, krajčírkou/om či čašníčkou/om a žiť si naozaj spokojne, pretože robíš to, čo ťa baví, ale stále máš dostatok financií.

Taktiež je tu super, že naozaj vidíš všade navôkol, že tvoje dane idú tým správnym smerom. Cesty sú vždy opravené, chodníky rovné, parky a záhrady udržiavané a nesmiem zabudnúť na krásne a voňave verejné toalety skoro na každom rohu.

Plánujete tam ostať alebo by ste sa radi niekedy vrátili na Slovensko?

Radi by sme prišli na Slovensko na nejaký ten čas. V Austrálii sa žije výborne a som spokojná, len je to veľmi ďaleko od rodiny a priateľov. A keď jedného dňa prídu deti, neviem si predstaviť, že moja rodina nebude súčasťou ich každodenného života. Michael so mnou zdiela tento názor a veľmi sa teší na Slovensko. Do budúcna si dokonca vieme predstaviť žiť medzi oboma kontinentami, lebo moje aj Michaelove zamestanie vie byť kompletne online. Možno letné sídlo v Austrálii a zimné na Slovensku!

Čo by si poradila niekomu, kto by sa raz chcel zo Slovenska presťahovať do Austrálie?

Ak ťa to láka, určite choď do toho!! Je skvelé mať príležitosť žiť v úplne inej krajine a ešte aj podnebí. Samozrejme, má to aj svoje výzvy, ale tie nech ťa neodradia. Stojí to za to!

Ak sa však nechceš dostať do nechcenej situácie, určite si poriadne prečítaj všetko okolo víz a čo ti dané víza umožňujú, lebo tu to naozaj neberú na ľahkú váhu.

Jej pestrofarebný profil plný krásnych londýnskych zákutí ma hneď zaujal a neraz sa mi pri ňom zacnelo za týmto mojím milovaným mestom. Niekoľko príspevkov som si hneď uložila pre ďalší krát, keď sa do Londýna dostanem, aj keď po chvíli som zistila, že to by som si mohla rovno uložiť celý Lenkin profil. Či si potrpíte na tajné locations z natáčania Harryho Pottera, fotogenické uličky alebo originálne kaviarne, každý si u Dievčaťa v Londýne nájde to svoje. V jej blogových príspevkoch (na ktoré nájdete odkaz aj v článku) sa skrýva kopec zaujímavých tipov na výlet či rovno život v Londýne. Veľmi sa teším, že Lenka prijala moje pozvanie a túto novú rubriku môžeme odštartovať výletom za ňou do Londýna. Všetky fotky v tomto článku sú z archívu blogu Dievča v Londýne.

Môžeš sa nám trošku predstaviť? Odkiaľ pochádzaš a ako si sa vlastne do Londýna dostala? Koľko času ste tam s manželom strávili?

Som zo Smižian, od Slovenského raja. Vysokú školu som vyštudovala v Brne, kde som sa spoznala so svojím teraz už manželom. Na dva roky sme sa presťahovali do Londýna, pretože ho tam poslala firma, v ktorej pracuje. Ja sa venujem copywritingu a marketingu, pracujem na voľnej nohe.

Mimochodom, neštudovala som marketing, vyštudovala som blízkovýchodnú archeológiu, ktorej som sa aj venovala. Jazdila som na vykopávky do sveta, pozrela sa do Sýrie, Turecka… Počas doktorátu som si ale našla brigádu v PR agentúre a napokon som sa rozhodla v tejto oblasti zostať. Spája totiž všetko, čo ma baví: slobodu, kreativitu a písanie. Archeológia ma dodnes baví, občas sa vydám na zaujímavé lokality a potom o nich píšem. Ale cítila som, že vedecké bádanie nie je moja životná dráha.

Ako vyzeral tvoj bežný pracovný deň?

Môj pracovný deň v Londýne pred pandémiou bol rôznorodý: buď som pracovala z kaviarne, co-workingu alebo niekedy z domu, keď som sa potrebovala viac sústrediť. Často som tiež lietala do Česka, odkiaľ mám klientov. Počas pandémie sme potom väčšinou s manželom pracovali z domu.

Ako vznikol nápad založiť blog a instagram Dievča v Londýne? Aká bola odozva ľudí? Sledujú ťa prevažne Slováci?

Môj Instagram bol pôvodne iba osobný, ale keď som pred rokom a pol začala písať blog Dievča v Londýne, postupne ma začali sledovať aj neznámi ľudia, ktorí si radi čítajú moje články o Londýne alebo iba sledujú fotky… Myslím, že sa im páči, že píšem o miestach, ktoré navštívim, trošku inak – nesústredím sa na typicky turistické veci ako Buckinghamský palác alebo Tower Bridge, ale čitateľov beriem na menej známe časti, ktoré pozná iba človek, ktorý v Londýne skutočne žije.

Sledujú ma Slováci aj Česi. Sú medzi nimi takí, ktorí v Londýne žijú alebo sa tam nedávno presťahovali, takí, ktorí o živote v Londýne zatiaľ iba snívajú, ale aj tí, ktorí ho navštívili a ostal im v srdci. Verím, že každému moje príbehy dávajú niečo iné a baví ma si s ľuďmi písať a pýtať sa ich na to, čo ich zaujíma.

Z tvojho profilu úplne vyžaruje tvoja láska k tomuto mestu. Kedy si ho prvý krát navštívila?

Ďakujem, to je krásna pochvala, som rada, že moja láska k Londýnu sa prenáša na tých, ktorí si prečítajú moje príspevky!

Londýn som prvýkrát navštívila už pred rokmi, bola to typická návšteva so zoznamom pamiatok, ktoré som si postupne odškrtávala a bola som nadšená absolútne zo všetkého okolo seba! Keď sme sa sem potom presťahovali, mala som možnosť ho spoznať úplne inak. Zrazu som nemala žiaden zoznam, Londýn sa stal súčasťou mojej DNA, mojím druhým domovom… ten rozdiel bol pre mňa fascinujúci, pretože som vždy chcela aspoň nejakú dobu žiť vo veľkomeste.

Ako by si opísala čaro Londýna, niekomu, kto tam nikdy nebol – Londýn tvojimi očami. Čo máš na ňom najradšej? Je niečo, čo ti na ňom až tak nevyhovuje?

Ako by som opísala čaro Londýna? Jeho čaro podľa mňa spočíva v tom, že sa tu krásne mieša história s moderným svetom – sú v harmónii. Napriek tomu, že má Londýn svoje mrakodrapy, stále je v ňom cítiť génius loci, charizma mesta, akú nezažijete nikde inde. Sú tu miesta, kde sa čas akoby zastavil. V uličkách na vás často dýcha história alebo sa cítite ako postava zo Sherlocka Holmesa a o krok ďalej ste zas v tieni nejakej hypermodernej budovy… Moderné a historické sa ale v tomto meste nebijú, nevraždia sa, ale navzájom sa dopĺňajú, aspoň to je môj dojem :). Je to skrátka mesto, kde sa môžete vydať po stopách Rimanov či Tudorovcov a zároveň si vychutnávať kultúru a tep veľkomesta.

Páči sa mi tiež, že Londýn je síce ohromne veľký, ale dosť zelený, je to jedno z najzelenejších veľkomiest na svete a dokonca bol prehlásený za mestský národný park! Takže človek tu zďaleka nie je obklopený betónom.

A čo mám na Londýne najradšej? Rieku Temžu. S manželom sa veľmi radi prechádzame po Londýne pešo, máme ho za tie dva roky poriadne pochodený a moje najobľúbenejšie prechádzky vedú popri rieke. Každý jej úsek vám ukáže Londýn v úplne inom svetle a vždy je čo objavovať. Temža bola v minulosti posvätnou riekou, viaže sa k nej plno duchárskych historiek a zahrala si dôležitú rolu v mnohých obdobiach histórie. Je to skrátka Pani Rieka :).

Čo mi na Londýne nevyhovuje? Jednoznačne množstvo plastov!!! Oproti nášmu životu v Brne tu nákup obyčajných potravín obnáša plno zbytočných plastových obalov, skoro každý kúsok ovocia či zeleniny je obalený v plaste a bezobalové obchody sú tu stále veľmi drahé. Snažíme sa to minimalizovať, ale občas ma desí, koľko odpadu tu dokážu dvaja “normálni” ľudia vyprodukovať.

Tvoj instagram je nie len úžasným sprievodcom pre každého, kto navštívi Londýn a chce trošku odbočiť z tej vyšliapanej turistickej uličky, ale je aj vizuálnym potešením. Ako vznikali fotky?

Jééj, ďakujem za pochvalu môjmu Instagramu. Osobne je pre mňa ale významnejší môj blog, kam píšem príbehy a idem oveľa viac do hĺbky.

Fotím vždy na mobil, som v tom amatér, snažím sa iba, aby každá moja fotka rozprávala nejaký príbeh, mala myšlienku. Nemám rada prázdne a zbytočné pózy a vždy sa snažím, aby fotky na mojom profile neboli o mne, ale o atmosfére mesta, v ktorom žijem, alebo do ktorého som cestovala. Aby niečo človeku dali :). Fotkám upravujem farebný tón, aby mal môj blog určitý mne vlastný štýl, je to môj kreatívny prejav, ale inak sú vždy prirodzené, nikdy na žiadnom mieste hodinu nestojím, aby som všetko “nestajlovala” :). To by nemalo zmysel a myslím, že by to ľudí ani nebavilo!

Z toho, čo som videla mám pocit, že si spoznala Londýn lepšie ako niektorí rodení Londýnčania. V ktorých častiach to už tak poznáš, že ti ani google maps netreba? Už si sa niekedy v Londýne stratila?

Lichotíš mi. Naopak ja mám pocit, že Londýn ešte vôbec nepoznám a nechce sa mi sťahovať preč, navždy to bude môj druhý domov a ešte dlho o ňom chcem písať! Každopádne pre mňa najväčšia pocta bola, keď ma cudzí ľudia v meste začali zastavovať a pýtať sa ma na cestu, pretože som asi už pôsobila ako miestna To ma vždy potešilo a stalo sa mi to niekoľkokrát!

Bez Google Maps by som sa v Londýne okamžite stratila, ale to mám na prechádzkach najradšej! Keď si naplánujem nejakú trasu a potom z nej zámerne zlezieme, zatúlame sa do zákutí a máme pocit, že sme objavili nový kontinent :D. V Londýne som sa teda stratila veeeeeľakrát. A vždy to bolo super :). 

Aký je zoznam tvojich top 5 najobľúbenejších miest?

V Londýne sú to napríklad čarovné uličky Kynance Mews v South Kensingtone a Flask Walk v Hampsteade. Rada sa prechádzam popri Regentovom kanáli do Camden Townu. Úžasnú a kľudnú atmosféru má Richmond Park, velikánsky londýnsky lesopark, kde voľne žijú jelene a daniely, je to dokonalé miesto na piknik. A moje TOP miesta uzatvára zrúcanina kostolíka St Dunstan in the East, z ktorej je dnes park. Je to čarovné miesto uprostred moderného londýnskeho centra, kde sa akoby zastavil čas.

A ktoré z tých tradičných turistických spotov sa naozaj oplatí vidieť?

Podľa mňa určite Natural History Museum, ktoré je zadarmo a má nádhernú historickú budovu a úžasné kolekcie. Osobne odporúčam tiež navštíviť aspoň raz v živote Tower of London a katedrálu Sv. Pavla – jej interiér je nadpozemsky krásny a mimochodom sa tu vydávala princezná Diana. Navštívila som tiež Kensingtonský palác, v ktorom sa narodila a vyrastala kráľovná Viktória a bývala tu princezná Diana, to bolo tiež veľmi zaujímavé

Aké sú také najväčšie kultúrne šoky, ktoré by tradičný Slovák mohol v Anglicku po príchode zažiť? Ja si napríklad pamätám na sprchu, ktorá sa spúšťala potiahnutím špagátu visiaceho zo stropu, rovnako ako aj splachovača a svetla

Haha, takýchto drobností je miliarda, lebo britské byty sú kapitola sama o sebe! Úplne som sa usmiala, keď som tvoju príhodu čítala! Mňa dosť prekvapili oddelené kohútiky na vriacu a ľadovú vodu na opačných koncoch umývadla, je to veľmi nepraktické. Ďalej veľa tradičných bytov nie je dobre zateplená, takže človeku buď drkocú zuby od zimy alebo si musí veľmi zakúriť a potom sedí v kraťasoch a cíti sa ako na Havaji :D.

Inak pre veľa Slovákov je absolútne najväčší šok zažiť kozmopolitnú atmosféru takého veľkého mesta ako Londýn – sú tu napríklad veľké moslimské či pakistánske štvrte alebo ázijský Chinatown. Pre mňa to šok nebol, pretože som predtým na Blízkom východe bola vďaka archeológii a viem, že xenofóbia je niečo, čo v sebe človek musí prekonať. Londýn je veľmi otvorené mesto a žiť v ňom znamená prijímať fakt, že tu žijú všetky náboženstvá a kultúry. Čakať rozprávku o “typicky britskom” meste je podľa mňa dosť mimo :). Nehovorím, že Londýn nemá svoje problémy, ale ja to tak jednoducho nevnímam a nikdy som sa s tým osobne nestretla… človek asi vidí to, čo chce…

Stretla si sa s ďalšími Slovákmi žijúcimi v Londýne?

Áno, aj keď naše hlavné známosti tu boli Angličania, s ktorými manžel pracuje, s tými sme sa skamarátili najviac. Ale stretla som pár super Slovákov, niektorí dokonca rozprávali po anglicky tak dobre, že nemali žiaden prízvuk a vôbec by som netipla, že sú zo Slovenska. Poklona!

Príde mi, že Slováci, ktorí žijú v zahraničí, majú často viac odvahy skočiť do neznáma a naplno si vychutnávať, čo im život prinesie :).

Aký je tvoj dojem z Angličanov a ich spôsobu života? Je niečo na tých stereotypoch a vtipoch, ktoré o nich kolujú?

Spôsob života Angličanov vs. Londýnčanov sa veľmi líši a ja to nemám ako porovnať. V Londýne je život často veľmi rýchly a občas osamelý, ľudia strávia veľa času dochádzaním do práce a z práce a na rozdiel od nás sa väčšinou s kamarátmi stretávajú hneď po práci, než by sa trepali domov a potom zas do mesta. Je bežné ísť po práci hneď do pubu.

Povedala by som, že Briti predsa len sú trošku uzavrenejší národ, nie sú takí ukecaní ako Američania a radi si ľudí držia od tela, čo môže občas pôsobiť trošku arogantne, než ich ale skutočne spoznáte. Potom zistíte, že sú to úžasne vtipní a pohodoví ľudia, ktorí si vedia poriadne užívať život!

O britskej kuchyni sa dlho hovorilo, že za veľa nestojí (aj keď anglofilov niečo také vôbec netrápi). Posledné roky je hlavnou súčasťou britskej kuchyne práve indické, thaiské či iné jedlo, ktoré odrzrkadluje aj kultúrnu rozmanitosť. Ako to vidíš ty? Skúsila si nejaké naozaj echt tradičné britské jedlá? a ktoré by si odporúčila turistom? No a nezabudni spomenúť tvoj obľúbený anglický dezert:)

Hovorí sa, že najlepšiu indiu na svete varia práve tu v Londýne! Áno, jedlo je tu ovplyvnené tým, že tu žijú rôzne etniká, ktoré si priviezli svoju vlastnú kuchyňu a aj my sme v práci často chodili na obed do stánku po filipínske kura, japonské katsu alebo arabský faláfel :).

Britská kuchyňa je veľmi výdatná a ja osobne si ju občas rada doprajem, určite by som ju nezavrhovala. Zďaleka to nie je len fish & chips! Ochutnali sme tu napríklad domáci fish pie, skúšali sme si aj sami navariť britské recepty (mäsový pie aj kompletné vianočné tradičné jedlo) a osobne milujem anglické raňajky, ktoré si s manželom vždy doprajeme pred veľkým výletom, lebo potom celý deň nemusíme jesť! Môj obľúbený anglický dezert je datlový sticky toffee pudding so zmrzlinou!!! (Recept na Sticky Toffee Pudding nájdete TU.)

K návšteve Londýna podľa mňa určite patrí návšteva tradičného pubu, kde si dáte práve fish & chips alebo meat pie. Výborne varia napríklad v pube Ye Olde Cheshire Cheese (kam chodieval už Charles Dickens) alebo historické puby Ye Olde Bell Tavern a The Blackfriar. Vládne tam pravá atmosféra! 

Mimochodom, najlepšie fish & chips majú na pobreží v rybárskych mestečkách, kde vám naservírujú čerstvú catch of the day: to, čo v ten deň ulovili. Ochutnali sme tak napríklad morskú raju a žraloka :). A malý tip od Britov – skúste si k fish and chips objednať kari omáčku, je to výborná kombinácia!

Už dlho počúvam, že väčšina Británie sa dosť nezdravo stravuje a Jamie tam robí revolúciu v školských jedálňach, zároveň vo veľkých mestách ako Londýn je isto veľká skupina ľudí, ktorá sleduje posledné trendy v plant-based, gluten-free/vegan… diéte. Ako vyzeralo vaše bežné každodenné stravovanie – prispôsobili ste sa anglickej diéte alebo ste sa držali nejakej slovenskej klasiky?

Super na živote v Anglicku je to, že vegánske, gluten-free a lactose-free potraviny sú tu už bežne dostupné a aj v malej večierke majú dokonca na výber! Príde mi, že mladí Londýnčania dosť riešia kvalitu potravín, ale je ťažké generalizovať, pretože v Londýne žijú všetky typy ľudí!

Áno, ľudia tu dosť jedia aj junk food, ale to väčšinou po párty, a podobne. Na rozdiel od Slovenska sa takmer vôbec nejedia salámy a údeniny, naopak je tu oveľa väčší výber kvalitného ovocia a zeleniny od výmyslu sveta. Je tu tiež veľmi odlišné pečivo, náš slovenský chlieb tu nájdete jedine v poľskej sekcii potravín, rovnako ako napríklad majoránku alebo tvrdý tvaroh!

Londýnčania inak milujú víkendový brunch, ktorý sa v podnikoch bežne podáva aj do štvrtej! Patrí k nemu napríklad gigantická hora palaciniek so slaninkou a javorovým sirupom a samozrejme bottomless bubbles (Prosecco, ktoré môžete piť neobmedzene). A k víkendu tiež patrí nedeľný veľký obed – Sunday Roast, to je tiež niečo veľmi typické, čo si často dopraje celá rodina.

Viac o káve v Londýne si prečítate TU.

Keď cestujem, jedna z mojich obľúbených vecí je navštíviť lokálne potraviny. Vedela by som tam stráviť hodiny a minúť kopec peňazí na cudzích produktoch, ktoré chcem vyskúšať. Ktoré sú nejaké tvoje obľúbené kúsky z anglických supermarketov? Čo ti bude na Slovensku (Česku) najviac chýbať a čo je zas niečo, čo ti stačilo raz ochutnať a dosť?

No jasné, to máme rovnako, tiež rada kde-čo skúšam a z každej krajiny som si priniesla rôzne recepty, ktoré teraz bežne varím. Z anglických špecialít mám veľmi rada black pudding a škótsky haggis, to si občas radi kúpime. Vyskúšali sme yorkshírsky puding, ktorý je niečo ako naša žemľa a podáva sa k mäsu.

Naopak vôbec mi nezachutil Marmite, ale je to preto, že som si do pusy strčila celú veľkú lyžicu, pritom sa ho má dávať iba štipka! A nemusím octové chipsy, netuším, ako Angličanom napadlo niečo také vytvoriť.

To zas my si z každého výletu do Británie nesieme plný balík octových čipsov Walkers, asi je to ako s tou Marmite, buď to miluješ alebo neznášaš.

Aký je tvoj zoznam top 5 podnikov?

Z kaviarní je moja najobľúbenejšia asi Host Café, kaviareň v gotickom kostole, odkiaľ sa dá aj v kľude pracovať a je to tam nádherné a netradičné. Milujem indickú reštauráciu Dishoom a veľmi mi chutilo v portugalskej Casa Do Frango, kde je dobré si objednať rôzne startery a hlavné chody a podeliť sa o ne v rámci stola. Výborne tiež varia v reštaurácii Megan’s, ktorá má nádherný a romantický interiér, ochutnali sme tu napríklad netradične pripravený kebab (Deconstructed Pan Kebab). Z barov môj jednoznačný top je The Cauldron, bar v kúzelníckom štýle, kde si sami miešate koktejly, ktoré napríklad dymia, horia a vybuchujú – ako na hodine elixírov!

Anglicko a Slovensko majú predsa len inú úroveň života. Ako si prežívala rozdiel v cenách? Na čom sa dá ušetriť a čo je zase pre nás Slovákov drahé? Máš nejaké tipy na šetrnú dovolenku?

Londýn je jedno z najdrahších miest na svete, takže samozrejme sa so Slovenskom iba ťažko porovnáva. Veľkú časť príjmu tu ľuďom zhltne cena nájmu, bývanie je tu extrémne drahé a mnoho ľudí preto býva ďaleko od centra v lacnejších zónach, kde sú náklady na život  výrazne nižšie. My sme bývali v časti Battersea, ktorá nie je tak extrémne drahá ako centrum, ale stále má dobrú dojazdnosť do práce (pre nás to boli dve zastávky vlakom). Ľudia však bežne bývajú aj omnoho ďalej.

Ušetriť sa celkom dá na doprave, keď tak ako ja radšej chodíte pešo (zároveň si tak mesto lepšie vychutnáte) alebo si požičiate na bežné presúvanie sa po meste bicykel. Autobusy sú pomalšie a trčia v zápchach, sú ale trošku lacnejšie než metro. Metro má denný aj týždenný limit, čo môže výrazne pomôcť, ak ste na dochádzanie odkázaní. Naopak veľmi drahé sú taxíky, black cabs. Londýnčania radšej cestujú Uberom alebo Boltom.

Asi najviac ale na Londýne ušetríte, ak sa nestravujete v reštauráciách a puboch. Aj my si na celodenný výlet do mesta radšej zabalíme sendvič do batoha alebo si dáme len lacnejšiu kávu v Prete, aby sme si zas inokedy mohli dopriať jedlo v reštaurácii a viac si ho vychutnať. Podľa mňa turisti v Londýne najviac zaplatia práve na jedle.

Veľa atrakcií a múzeí v Londýne je zadarmo, čo väčšinou návštevníkov poteší a hlavne sa do múzea dá zadarmo schovať, keď vám celý deň prší :). To je zároveň môj tip pri návšteve Londýna: nežeňte sa za drahými vecami, radšej sa choďte poprechádzať do uličiek mesta a potom zájdite do nejakého super múzea, kam je vstup zdarma a každé je niečím zaujímavé. Ušetriť sa dá aj na kultúre – napríklad na Leicester Square sa dá vystáť rada na veľmi lacné lístky do divadla… Ja osobne sledujem plno stránok o Londýne, kde sú vždy tipy na zaujímavé veci, ktoré sa v meste dajú robiť a zažiť – napríklad Timeout London alebo Secret London.

Zažila si v Londýne aj nejaké sviatky alebo špeciálne udalosti? Máš nejaký zaujímavý zážitok? Kedy je podla teba najlepšie obdobie na návštevu Londýna?

Pred pandémiou sme tu zažili St Patrick’s Day, Notting Hill Carnival (po Riu druhý najväčší pouličný karneval na svete), London Pride (velikánsky LGBT festival) a tiež Bonfire Night – Noc Guya Fawkesa, kedy si Angličania pripomínajú zmarený atentát na kráľa a parlament. Sviatok sa koná 5. novembra a sprevádzajú ho veľké ohňostroje a pálenie vatry, je to veľmi silná tradícia a v niektorých malých mestách dokonca ľudia dodnes nosia masky Guya Fawkesa alebo upaľujú jeho postavu ako u nás Morenu. Počas koróny sa ale všetko zrušilo a nie je bohužiaľ vôbec isté, kedy sa tieto slávnosti obnovia… V Londýne ich totiž navštevujú milióny ľudí.

Zažili sme tu tiež Remembrance Day, kedy Angličania nosia symbolické vlčie maky na počesť padlých vojakov a veteránov. A asi najzaujímavejší pre mňa bol indický sviatok Diwali na Trafalgar Square, kedy na námestí naraz tancovalo niekoľko stoviek indických súborov. Bola to najväčšia indická slávnosť tohto druhu na svete (v Londýne je totiž veľká indická komunita) a som rada, že sme to zažili na vlastnej koži! No a samozrejme oslavy čínskeho nového roku v londýnskom Chinatowne sú niečo, čo človek musí zažiť, sprevádzajú ich rôzne exotické vystúpenia a zvyky.

Najlepšie obdobie na návštevu Londýna je prakticky kedykoľvek, pretože Londýn má v každom ročnom období čo ponúknuť. Moje obľúbené obdobie je jar, kedy kvitnú čerešne a vistérie, ulice sú nádherne zelené a hlavne neprší a je tu príjemne teplo! Milujem tiež anglickú jeseň, napríklad september, kedy je tu stále relatívne dobré počasie a príroda sa začína vyfarbovať. A potom predvianočné obdobie Adventu, kedy je Londýn krásne vyzdobený, ale musíte počítať s väčším počtom ľudí a tlačenicou.

Isto sa ti podarilo občas pozrieť aj za hranice Londýna? Aký je najlepší spôsob na cestovanie po Anglicku, ak niekto nemá auto? Nejaké tipy na jednodňové výlety v okolí Londýna?

My sme si na výlety požičiavali často kvôli pohodliu a flexibilite auto, s čím máme výbornú skúsenosť a nevychádza to ani tak draho. Ale inak najlepší spôsob je podľa mňa vlak, ktorým sa dostanete takmer všade. Vlaky sú spoľahlivé a plno zaujímavých miest je napríklad hodinku až dve od Londýna.

Z výletov je to jednoznačne južné pobrežie – Seven Sisters a White Cliffs of Dover a tiež maličké pobrežné (a veľmi fotogenické) mestečko Rye.  Veľmi mi učaroval aj Oxford a historické mestečko Warwick s krásnou tudorovskou architektúrou. A neskutočne sa mi zapáčil Peak District, oblasť, kde sa odohráva román Jane Eyre a kde sa natáčal film Pýcha a predsudok, ale tam odporúčam ísť na viac dní. Neďaleko od Londýna je národný park Cotswolds, kde má každé mestečko typickú, romantickú architektúru ako zo škatuľky a dajú sa tu podnikať skvelé výlety.

Mimochodom, odporúčam vybrať sa na výlet na zámok Eltham, ktorý zvonku vyzerá ako obyčajný zámok, ale vnútri sa nachádza netypický a nádherný art deco interiér! A pre milovníkov anglického ginu odporúčam výbornú prehliadku destilérie Bombay Sapphire, ktorá je tiež ľahko dostupná z Londýna.

Viac o potulkách Anglickom si prečítate TU.

V tejto dobe mi nedá nevenovať jednu otázku celej situácii ohľadom Covid19. Isto si sledovala situáciu na Slovensku, vedela by si nejak porovnať ten postupný priebeh, reštrikcie a takú komunitnú náladu v Londýne? Zatiaľ čo chystáme tento rozhovor prišli nové správy z Anglicka o novej mutácii vírusu. Ako to zasiahne vás osobne?

To je veľmi zložitá otázka, ku ktorej by sa dal napísať celý román… počas celého prvého lockdownu som si na blog písala denník, kde je všetko vystihnuté tak, ako sa to okolo nás odohrávalo, ako sme to videli a pocítili na vlastnej koži :). Náš život sa samozrejme kompletne zmenil a asi najvýraznejšia zmena bolo zažiť Londýn úplne bez ľudí, bez turistov. To je niečo, na čo nikdy nezabudnem.

Čo sa týka najnovších obmedzení, my sme s manželom stihli z Británie odletieť, ale pravidlá sa zmenili práve vo chvíli, keď sme sedeli v lietadle a to nás zarazilo. Musíme absolvovať karanténu a ísť na testy, ale inak sme mali šťastie a sviatky strávime v najužšom kruhu blízkych.

Viac o lockdowne v Londýne si prečítate TU.

Z Londýna ste sa práve odsťahovali naspäť do Brna, ale Dievča v Londýne tým nekončí. Plánuješ s blogom dlhodobo pokračovať? Na aký post sa do budúcna môžeme tešiť?

Dievča v Londýne určite nekončí, naopak, konečne mám pocit, že už som si našla štýl, ktorý je len môj a v ktorom chcem pokračovať, či už z Brna alebo Londýna. Momentálne mám námety a príbehy na niekoľko desiatok článkov :). Chcem sa viac do hĺbky venovať londýnskej histórii a prechádzkam po menej známych štvrtiach a zákutiach. Pracujem tiež na novej rubrike, ktorá by obsahovala rozhovory s inými Slovenkami, ktoré žijú v Londýne, myslím, že ich príbehy budú pre mojich čitateľov zaujímavá inšpirácia :).

A čo ty a Londýn? Ako budú vyzerať tvoje návštevy v budúcnosti? Čo si z Londýna berieš so sebou?

Verím, že Londýn bude navždy moje druhé doma a že tam budeme často jazdiť, ak to situácia dovolí. Predsa len, dva roky zďaleka nestačia na to, aby sa človek Londýna nasýtil, naopak, mám chuť na viac!

Z Londýna si toho beriem veľa, ale osobne to pre mňa bolo hlavne zistenie, kým chcem byť a ako chcem písať. Nikdy predtým som totiž nemala dostatočný priestor a odstup, aby som na to nabrala odvahu. Z toho mám veľkú radosť a dúfam, že mi to vydrží! Naučila som sa tiež, že život vo veľkomeste nemusí byť len hektický, ale aj pomalý a iný, než by ste čakali. A že si aj dievča zo Smižian môže splniť svoj sen a dostať sa až do Londýna.

A moje plány? Rada by som jedného dňa napísala knižku, momentálne mám na blogu e-book s tipmi na moje obľúbené miesta a prechádzky – písanie tohto e-booku mi ukázalo, že toho je vo mne ešte veľa, čo by som rada dala na papier Držte palce!

Okrem bosých výletov na pláž, spoločenských hier či pečenia domácej pizze sme boli nadšené zo samotnej chatky, ktorá (narozdiel od našich slovenských víkendovích chát) vyzerala, akoby vypadla z pinterestu alebo časopisu o bývaní. Pôsobila takou útulnou harmóniou medzi divokou prírodou naokolo a moderným škandinávskym minimalizmom. Námornícke doplnky ladili s dych-berúcim výhľadom na fjord, biele presvetlené priestory chatke dali letný nádych a rustické drevo dodávalo pocit domova.

Keď som rozmýšľala, ktorý interiér by ďalej obohatil našu rubriku Na návšteve, spomenula som si na náš krásny deň pri fjorde a nadšene napísala Ingrid, ktorý nás veľmi ochotne aj so svojou rodinou znovu privítala v ich krásnej víkendovej idylke. Veľmi sa teším, že si tento krát môžeme nabrať inšpiráciu z trošku iného štýlu a pozrieť sa aj za hranice Česka a Slovenska. Tento raz som si interér nemohla prísť sama nafotiť, ale myslím, že vám fotky z ich rodinného archívu dajú dostatočnú predstavu. Pridala som aj pár momentiek z nášho letého výletu, ktoré atmosféru tohto domova celkom dobre zachytávajú.

Ingridina mamina Cecilie mi na diaľku zodpovedala pár otázok o tejto krásnej chatke a inšpirácii za ňou

Ako dlho už máte túto chatku a s akým účelom ste si ju postavali?

Kúpili sme si ju pred 8 rokmi. Dovtedy sme si prenajímali chatku v tej istej oblasti a veľmi sme chceli mať vlastné miesto. Nachádza sa menej ako hodinu autom od nášho domu, takže v nej môžeme tráviť veľa času.

Keby si mala chatku opísať tromi slovami, aké by to boli?

Jednoduchá, pohodová, jasná a pokojná (aj keď to sú štyri).

Čo sa nachádza vo vnútri?

Je tam kuchyňa, obývačka, 3 spálne a kúpeľňa. Vzadu je malá prístavba s manželskou posteľou.

Aká bola inšpirácia pri zariaďovaní interiéru? Je táto chatka podobná väčšine nórskym chatkám?

Tá pôvodná chatka bola veľmi tmavá s malými oknami a izbami a terasou smerom na sever a teda preč od mora. Chceli sme to spraviť viac svetlé a priedušné. Zabudovali sme veľké okná a skladacie dvere, ktoré otvoria kuchyňo-obývačkový priestor smerom na prednú terasu. Kvôli nariadeniam sme nemohli pridať ďalšie metre štvorcové k hotovej stavbe, tak sme pôvodnú terasu prerobili na extra izbu a kúpeľňu. Steny a podlahy sme natreli na bielo, aby sme dnu dostali čo najviac svetla. Narozdiel od vertikálnych dosiek, ktoré sú v Nórsku tradičné, som chcela horizontálne dosky. Páči sa mi, ako chatke dávajú ten správny plážový nádych.

Aký je váš obľúbený kútik chatky?

Milujeme naše veľké okná a to, že aj keď si dnu, je to ako keby si bola vonku. Ten pohľad je nádherný.

Kde ste si zadovážili nábytok a vybavenie? Hľadali ste nejaké konkrétne kúsky?

Nábytok v kuchyni a obývačke je z prírodných materiálov ako drevo, slama, vlna alebo bavlna ako aj v prírodných tónoch s výraznými prvkami okrovej žltej. Obliečky v izbách sú ladené do tlmených zemitých farieb, k čomu ma inšpirovala fotka vankúšov v jednom časopise. Konferenčný stolík ako aj nočné stolíky sme si vyrobili sami zo starých drevených bedničiek na jablká. Jedálenský stôl so stoličkami sme si priviezli z nášho mestkého domu, keď sme ich vymenili za nové. Tie stoličky sú od tradičnej nórskej značky Axel a vyrábajú sa na západe Nórska z borovicového dreva a slamy. Máme aj klasické Adirondack stoličky z cédrového dreva, ktoré v lete používame ako vonkajšie lehátka a keď sa ochladí ich prikryjeme kožušinou a máme z nich vnútorné kreslá. Krb je z pôvodnej chatky a páči sa nám jeho rustický vzhľad. Tiež tu máme krásne sklenené banky, ktoré pôvodný majiteľ používal na rybárskych sieťach. Položila som ich ako dekoráciu na okno a je to naozaj krásne, keď sa svetlo odráža cez ich farebné sklo.

Akým spôsobom v chatke trávite čas?

Počas leta tam trávime skoro každý víkend. Je to veľmi dobré miesto pre hostí. Tým, že je veľmi blízko nášmu domu tak nás známi niekedy spontánne prídu navštíviť a veľmi si to užívame.

Využívate chatku na nejaké špeciálne príležitosti?

Trávime v nej skoro všetky jarné a letné víkendy ako aj dovolenky a sviatky. Niekedy nám slúži aj ako home office.

Čo máte na tomto mieste najradšej?

Máme na tom radi, že sme tak blízko prírody, hlavne mora a pláže. Veľmi radi chodíme na túru popri popbreží. Najradšej ale trávime čas plávaním alebo opaľovaním sa. Často hráme hry alebo chodíme na výlet na člne.

Vždy tu zažívame akýsi zvláštny pokoj. Myslím, že to je preto, že sme tak ďaleko od dopravnej premávky a tak blízko prírody. More je tiež veľmi upokojujúce.

Je pre Nórov typické mať letnú chatku pri pláži?

Je u nás veľmi typické mať buď chatku na pobreží alebo chatku v horách. My máme to šťastie, že máme obe. Nóri veľmi radi trávia čas v ich „hytte“ (drevenej chatke). Tradičná hytte je veľmi jednoduchá, bez tečúcej vody alebo kúpelne, ale moderné dovolenkové chatky sa svojím štandardom vyrovnajú alebo ešte prevýšia naše bežné domy. Nóri tiež veľmi radi cestujú okolo celého sveta, ale v tomto koronovom období sú nám naše chatky veľmi vzácne.

Máte nejaké obľúbené jedlá, ktoré v chatke počas prázdnin pripravujete?

Veľmi radi prirpavujeme kávu v mojich Bialetti konvičkách rôznych rozmerov. Vymyslela som veľmi múdry systém viacfarebných hrnčekov, aby si každý zapamätal ten svoj a nemuseli sme zbytočne umývať viac riadu, než treba. Robíme domácu pizzu na grile. Máme tu miestne talianske potraviny, kde kupujeme múku na pizzu a mozzarellu. Radi tiež grilujeme a pripravujeme šaláty zo zeleniny od nášho miestneho organického farmára a byliniek z našej malej bylinkovej záhradky.

Je niečo, čo by ste do budúcna chceli na chatke zmeniť?

Radi by sme mali prístrešok nad vonkajšou terasou, aby sme mohli tráviť ešte viac času vonku, ale kvôli nariadeniam spojených s pobrežnými stavbami to nie je možné.

Tak to ale býva, že toto vďačné detstvo po pár rokoch vystrieda tá odutá puberťácka etapa. Zrazu je tu vymenené dievča, ktorá berie dovolenku s rodičmi ako najväčšie utrpenie, ktoré ju na týždeň oddelí od kamošov (vtedy neboli smartphony ani wifi – pamätám si, ako sme raz uprostred dovolenky išli do internetovej kaviarne a ja som si dobila svoje facebookové potreby). Ráno frfle, kedy konečne pôjdeme na pláž, tam po pol hodine frfle kedy konečne pôjdeme domov. Proste existencionálna nuda. Každá časť dovolenky je otrava a nakoniec pokazí náladu celej rodine a všetci sú šťastní, keď ďalší rok idú rodičia k moru radšej sami. Keď na to spomínam, je mi ľúto mojich rodičov a zároveň viem, že som sa vtedy cítila úprimne beznádejne. Zatiaľ čo detstvo by nemuselo nikdy skončiť, ešteže puberta netrvá naveky (aj keď niekomu dlhšie než by bolo treba).

Raz príde čas, kedy táto istá puberťáčka zrazu dokáže oceniť tie maličkosti, voči ktorým dovtedy bola slepá. Skoré ráno na terase, voňavé stromy, nová kultúra. Dokonca ide sama na prechádzku po pláži, vodovkami si namauje loďky, nafotí si zátišie na analóg a vychutná si miestny chlieb. Ešteže ma rodičia so sebou zobrali, lebo takto si spomínam na našu poslednú spoločnú dovolenku a posledný krát, kedy som bola v Chorvátsku. S tatinom sme chodili na výlety do Trogiru, kam som si vždy obliekla nejaký nový outfit a v pekných kútikoch mi urobil fotku. Prešli sme sa po trhu s jedlom, poslala som pohľadnice. Znovu som sa vedela tešiť z mora a na chvíľu sa v ňom len tak nechať vznášať a nemyslieť na to, či podo mnou práve nepláva nejaká ryba. Bola som stále na strednej, ale odvtedy sme mali iné letné plány a začali chodiť na dovolenky zvlášť. Keď som si zrazu začala vyberať dovolenky sama, po detstve v Chorvátsku, som vždy volila buď Britániu alebo miesto, kde som ešte nebola. A tak to je doteraz.

Keď som stretla môjho muža, ktorý vyrastal na ostrove s tými najkrajšími plážami, akosi nedávalo zmysel sa do Chorvátska vrátiť. Našim novým Jadranom boli teraz Baleáry a pri plánovaní leta sme ako prvé rezervovali aspoň týždeň na návštevu jeho rodiny. Keď toto niekomu poviem, väčšinou mu zaiskria oči a predstaví si, ako ležíme na lehátku v nejakej plážovej vile a pijeme koktejl. Dovolte mi vám pokaziť túto ilúziu. Predstavte si nás skôr v hosťovskej izbe vysokého paneláku uprostred rušného hlavného mesta za zvuku motoriek. Samozrejme, že je skvelé mať rodinu na Malorke, kde sa okrem mnohých bratrancov, ujov a tiet nachádzajú aj krásne pláže, rustické dedinky, historické uličky a vynikajúce jedlo. Pravda ale je, že za ten týždeň sa niekedy na pláž dostaneme len raz. Už dávno sme tento týždeň prestali volať dovolenkou a upravili si očakávania. Malorka je pre nás hlavne o návštevách. Keď vidíte rodinu raz za rok, tak by to mala byť priorita. Znamená to ale, že sa vraciame domov zničení, občas trošku sociálne vyždímaní s kvapkou iritácie a potrebou druhej dovolenky (na ktorú nám nie vždy už ale zostanú zdroje).

Ale naspäť k tomu Chorvátsku. Ako sa z môjho muža stával stále väčší a väčší Slovák, jeho obľúbené jedlá sú Halušky a Segedín, jazdí na škodovke, radí mi koho mám voliť a má predplatený Denník N, tak sa dopočul o tej typickej slovenskej dovolenke v Chorvátsku a zistil, že by ju vlastne veľmi chcel zažiť. (Aj keď by som veľmi chcela vidieť, ako si to predstavuje). Najprv to bola celkom milá novinka, až kým sme sa začali dohadovať, kam v lete ísť. Chorvátsko bola destinácia môjho detstva. Keď sa raz za rok môžeš niekam pozrieť (okrem Malorky), a máš plný zoznam miest, ktoré túžiš navštíviť, tak sa ti (alebo aspoň mne) nechce ísť niekam, kde si už toľko krát bol. A tak sme spravili „kompromis“ a Chorvátsko odložili na neurčitú budúcnosť, keď bude dávať väčší zmysel trepať sa autom 12 hodín namiesto toho, aby sme si zaleteli do čo ja viem Lisabonu (stále na zozname). A tak sme spolu za poslendé roky spoznali niekoľko krásnych miest.

Už asi tušíte kam to smeruje. Áno, prišiel rok 2020. Na instagrame som videla jeden hashtag „rok, kedy cestovatelia viac nakupujú“. My sme sa celkom zmierili s tým, že do zahraničia nepôjdeme a už sme mali vyhliadnuté výlety a ubytovanie po Česku a Slovensku. Raz začas som ale pocítila tú cestovateľskú nostalgiu. Na Veľkú Noc sa mi zrušil výlet, na ktorý som sa veľmi tešila a ako niekto, kto sa cez školský rok takmer nikam nedostane som bola smädná po tom pocite z novej kultúry, klímy, jedla, uličiek a cudzích jazykov. Aj tú Malorku sme tento rok z bezpečnostných dôvodov vynechali. Predstava, že si budem musieť počkať možno ďalší rok ma jemne frustrovala. (Teraz si niekto určite povedal: #firstworldproblems a ja úplne súhlasím, mám to ja ale luxusné problémy čo).

A práve vtedy tá predstava Chorvátska začala pôsobiť tak lákavo. Kto by to bol tušil, že to bude práve počas svetovej pandémie , kedy José konečne dočká svojej vysnívanej slovenskej dovolenky v Chorvátsku. Alebo aspoň si to on tak myslí. Od tej typickej to má stále ďaleko, lebo som sa uistila, aby v našom apartmáne neboli žiadne gumenné obrusy, zarámované obrázky z kalendára alebo štýlové gorálkové závesy a kufor auta sme namiesto litrov mlieka a sáčkových polievok naplnili zlacnenými avokádami a Nespresso kávovarom na každodenný vychladený espresso tonic. Tá jeho predstava o tejto dovolenke sa točila okolo obrazu, že s priateľmi v pohodičke večer griluje na terase, a to sa mu splnilo. Obaja sa vraciame oddýchnutí a spokojní, zvedaví kam to bude o rok. José si odškrtol Chorvátsko, konečne mal svoju ideálnu dovolenku: 10 dní nič nerobenia. A ja som po deviatich rokoch zavítala naspäť do Jadranu a doplnila svoju zahraničnú potrebu na tento rok a poslednú dávku leta.

Okrem pečenia a fotografie je mojím príležitostným hobby aj dokumentovanie našich výletov do filmových zostrihov. V tomto amatérskom výtvore je okrem niekoľkých momentiek zachytená aj atmosféra našej slovenskej dovolenky v Chorvátsku.

Z ulice vyzerá možno celkom nenápadne, počkajte ale až vám ukážem, čo sa skrýva dnu:)

Na Slovensku nájsť mnoho dedinských apartmánov blízko prírody, to čo nás práve na tomto domčeku tak očarilo je do detailu premyslená atmosféra, ktorá z neho sála. Izby sú zariadené v rustikálnom duchu a naozaj vám dajú ilúziu takého pravého folklórneho života a tak zachovajú históriu samého domčeka a rodiny, ktorá v ňom niekoľko generácií žila. Napriek tomu je ale domček vybavený modernou kúpelňou a všetkými spotrebičmi, ktoré by ste počas víkendu mohli potrebovať. Cítite sa útulne, ale pohodlne.

V domčeku nájdete dve útulné izbičky, každú s vlastnou kúpeľňou, a spoločnú obývačku s kuchyňou. Dobre by sa tu vyspalo aj 7 ľudí, ak počítame gauč. Na záhrade sa dá opekať na ohnisku aj na grile alebo len tak posedávať na tráve.

Počasie nám krásne vyšlo, tak sme si obed aj so stolom presunuli z kuchyne do záhrady pod strom. V celej dedinke vládne príjemný pokoj, ktorý nám dodal novú energiu. Strávili sme niekoľko hodín čítaním na tráve a jediný zvuk v pozadí boli piesne vtákov.

Poprosila som Evku, tú kreatívnu osobu za týmto projektom, aby nám povedala kúsok príbehu, ako sa zo starého dedinského domu stala dokonalá víkedová idylka pre celú rodinu.

Evka, ja som domček v pôvodnom stave nevidela, ale viem, že prešiel poriadnou rekonštrukciou. S akou predstavou si sa do prerábania pustila?

Je to domček po mojich starých rodičoch, kde som chodielavala na prázdniny. No niekoľko rokov bol opustený a chátral, nakoľko nikto nemal financie na rekonštrukciu. Vždy keď som išla okolo alebo sme prišli na návštěvu k rodine, ktorá býva v susedstve a videla som domček, tak som prežívala taký zvláštny pocit na srdci, neviem to popísať, ale ma to vždy ťahalo k tomu domčeku. Až raz mi bola vnuknutá myšlienka, ako by sme ho mohli zobytniť, predniesla som ju rodine (kdeže domček nie je naše osobné vlastníctvo) rodina súhlasila a pustili sme sa do rekonštrukcie. Aby sme získali financie, museli sme najskôr predať časť pozemku.

Do veľkej časti prác ste sa pustili svojpomocne. Odkiaľ si čerpala inšpiráciu a čo bola najväčšia výzva?

No práveže, začiatok rekonštrukcie sme zverili firme, nakoľko nikto z rodiny nemal toľko času a energie, aby sme to zvládli. Keď bol dom v obývateľnom stave, tak som sa pustila do zariadenia domu a môj manžel so švagrami ešte dokončujú exteriér, vonkajšiu izoláciu domu a podobne. Zvládli sme to za 1 rok, bolo to náročné, ale neskutočne ma to bavilo. Je to práca, ktorú si viem predstaviť robiť na plný úväzok

Čo sa týka inšpirácie, tak pretváranie interiéru tak, aby plnil  účel a aby vyhovoval konkrétnym požiadavkam a potrebám ma vždy bavilo. Boli to hodiny kreslenia náčrtov, hľadania inšpirácií na internete a potom hľadania možnosti, kde už konkrétny materiál, ktorý som mala v predstave kúpiť – to bolo asi najhoršie. Po zariadení domu, som mala nejaký čas odpor vstúpiť do obchodov ako sú Merkury market, Obi a pozrieť sa vystavené laminátové podlahy alebo obklad

Ktorý kút domčeka je podľa teba najkrajší? Na ktorý kúsok si špeciálne hrdá?

To je tažká otázka, som hrdá na celý domček. Ale najviac sa mi páčia kúpelne a kuchyňo-obývačka. A konkrétny kúsok? Asi jedálenský stôl z dverí, ktorý som vyrobila pre vonkajšie sedenie

Vnútro domčeka je ozdobené množstvom krásnych ľudových a rustikálnych kúskov. Väčšina z nich vyzerá autenticky a zároveň veľmi zachovale. Kde sa dá takéto vybavenie zohnať?

Veľa vecí je pôvodných, ktoré som zreštaurovala a niektoré zohnala cez Bazoš alebo na trhu so starožtnosťami. Nejaké prvky sme si museli dať vyrobiť jako napr. stolík a zrkadlo v kúpelni, poličky v kuchyni. Moje hobby je reštaurovať staré nábytky a dávať im novú šancu resp. vyrábať z už nepotrebných vecí niečo užitočné alebo len pekné. Podobné hobby objavila aj moja sestra, ktorá napríklad zohnala a zreštaurovala tie staré kreslá v obývačke.

Najnovší projekt, ktorý by som chcela v domčeku zrealizovať je výroba svietidla zo starého trámu a drevenej lavice z čela postele. Takže sa už teším na dovolenku.

Môžeš nám povedať niečo o oblasti, v ktorej sa domček nachádza? Aké sú jej najlepšie kvality? Nejaké tipy na víkendový pobyt?

Domček je v tesnej blízkosti Demänovskej doliny, takže lokalita je veľmi atraktívna v zime aj v lete. Zároveň je to veľmi tichá pokojná dedinka, takže tam skoro nie je poznať turistický ruch. Je tam veľa možností na turistiku, určite odporúčam výstup na Demänovskú horu s krásnym výhľadom, pre trochu náročnějších výstup na Sinú alebo Chopok, Demänovské jaskyne, artikulárny kostol v Svätom kríži. Ja osobne milujem ranné alebo večerné vychádzky len tak nad dedinou, odkiaľ je krásny výhľad na celú panorámu od Malej Fatry po Západné Tatry a Kriváň, kde celú atmosféru dotvára ranná hmla, stádo ovečiek alebo krásny zapad slnka.

O C. S. Lewisovi som toho už mala veľa naštudované, keď som začala čítať jeho knihy pre dospelých. Na moje sklamanie som v nich môjho známeho rozprávača z Kroník Narnie nenašla. Pravidelne som sa stratila vo filozofických a antických referenciách. Moju fascináciu to ale neuhasilo. Stále som ho považovala za jedného z mojich obľúbených autorov, čo mi dalo odhodlanie sa nimi prelúskať.

Prešlo niekoľko rokov od mojej narnijskej fázy, keď sa zúfalo blížil deadline zadania bakalárskej práce. Práve som bola na 5-mesačnom pobyte vo Francúzsku a diaľková komunikácia s mojou školou mi ten proces neuľahčovala. Jeden víkend som šla na výlet so skupinkou mojich medzinárodných kamarátov. Pridal sa k nám párik z Oxfordu, ktorý akurát prišiel navštíviť moju kamarátku Claire. V noci sme sa vybrali na prechádzku cez dedinku Arles. Chlapec z Anglicka mi práve rozprával, ako vo voľnom čase vyrába hodinky, keď spomenul, že otec jeho priateľky je uznávaný expert na Tolkiena. Neviem presne, čo nasledovalo, ale pamätám si tento moment, ako ten podnet, ktorý mi zakričal: „To dáva úplný zmysel, aby si písala o Lewisovi a Tolkienovi, veď už o nich toho toľko vieš!“

A tak som písala bakalárku o Inklings, skupine oxfordských profesorov, ktorí sa pravidelne stretávali v miestnom hostinci pri pive a fajke a komentovali svoje literárne výtvory. (Ak by mal niekto chuť si prečítať 50 strán o mythopoeia, eucatastrophy a sehnsucht, stačí napísať). Jackove knihy mi zrazu dávali oveľa väčší zmysel a moje nadšenie z nich sa ešte prehĺbilo. Ak som dovtedy túžila navštíviť Oxford, teraz sa moja túžba stala oveľa naliehavejšou. Už som si aj hľadala výhovorku, ako tam musím ísť vrámci výskumu, keď som medzitým zoštátnicovala a namiesto Oxfordu som si zo zoznamu odčiarkla Paríž.

Keď sme toto leto plánovali výlet do Anglicka, povedala som manželovi, že ak sa konečne po 6 rokoch vrátim do tejto krajiny a pritom sa mi nepodarí ísť do Oxfordu, asi to neprežijem. A tak sme do nášho týždňa napchali jeden celodenný výlet do miesta, kde sa stretávali Inklings, natáčal Harry Potter či zrodila Alica v krajine zázrakov. Pre nás oboch to bol najkrajší deň celej dovolenky. Aby som náš krátky čas čo najlepšie využila, dopredu som si napísala zoznam miest, ich polohu na mape a časy, v ktorých ich treba navštíviť. Napriek tomu, že sme sa nikam neponáhlali a užívali si atmosféru mesta, sme za pár hodín stihli zažiť to čaro, ktoré toto mesto ponúka.

Ak sa do tohto krásneho mestečka niekedy zatúlate, mám pre vás

10 tipov, ako zažiť Oxford za 1 deň

1. The Turf Tavern

Všade píšu, že je taký skrytý, že je ťažké ho nájsť, tak sme sa pripravili na poriadne blúdenie. Prešli sme asi 5 metrov, keď sme na stene zbadali ceduľu  s rukou, ktorej ukazovák smeroval do ultra úzkej bočnej uličky. A hľa, Turf Tavern! aj so svojimi mnohými komôrkami a terasami, z ktorých posedení si môžete vybrať. Hneď pri vchode si prečítate zoznam celebrít, ktorí hostinec navštívili, medzi ktorými okrem politikov a vedcov nájdete celé obsadenie Harryho Pottera, ktorí tu počas natáčania strávili nejeden večer. Útulná budova pochádza zo 14. storočia a predovšetkým slúži ako večerné posedenie študentom Oxfordskej univerzity. Napriek tomu, že sa z hostinca stal obľúbený turistický bod, sme sa v ňom vôbec necítili turisticky. Atmosféra je naozaj kúzelná. Niečo medzi Harry Potterom a Shakespearom. Ideálne miesto na ochutnanie Britských špeciálít (odporúčam fish and chips v pivnom cestíčku).

2. Radcliffe Camera

Majestátnu okrúhlu budovu v samom centre Oxfordu je veľmi ťažké prehliadnuť. Dovnútra vás síce nepustia, ale to vôbec nevadí. Pohľad zvonku úplne stačí. Ak sa ho chcete poriadne nabažiť, odporúčam sadnúť si do záhrady protiľahlej katedrály.

3. Vaults and Garden Café

V meste, kde sú všetky budovy niekoľko storočí staré a pomaly na každom rohu nájdete katedrálu, je celkom ťažké rozlíšiť, o akú tento krát ide. Hneď oproti Radliffe Camere (v spomínanej záhrade) sme jednu takú našli (University Church of St Mary’s the Virgin). Boli sme zvedaví ku akej cirkvi patrí, tak sme nazreli dnu. Práve tam prebiehal koncert spevokolu a pár turistov prechádzalo uličkami a fotili za chodu. Ako sme sa posúvali smerom k druhému východu, sme ale našli niečo, čo sme v katedrále vôbec nečakali: hipsterskú kaviareň. Zatiaľ čo sa vedľa konali bohoslužby, v kamennej komôrke s klembami pripomínajúcimi stredovekú hrobku baristi pripravovali cappuccina, banánové chlebíky a vegetariánske obedy. Za pultom stála plná rada mladých ľudí s táckami s univerzitným vzorom. Celkom úžasný spôsob ako sprístupniť stredovekú katedrálu dnešnému človeku. Zo všetkých dobrôt ma najviac očaril scone s clotted cream a džemom (povinná ochutnávka pri návšteve UK). Vychutnala som si ho v záhrade s výhľadom na Radliffe Cameru.

4. Člnkovanie okolo Magdalen College

Zo všetkých colleges Oxfordskej univerzity som najviac chcela navštíviť Magdalen (čítaj „madlen“). Práve tu totiž C. S. Lewis strávil dlhé roky ako profesor anglickej literatúry. Do samotnej školy sa nám nakoniec vojsť nepodarilo, ale plavenie sa okolo nej na drevenom člnku sa tomu viac než vyrovnalo. Jednou z tradičných univerzitných športov je punting – člnkovanie, kde máte namiesto vesla dlhú kovovú tyč, ktorou sa „kromidelník“ po stojačky odráža odo dna rieky – oveľa ťažšie, než to vyzerá. Vo viacerých riečnych prístavoch si túto loďku za dobrého počasia môžete prenajať. Môj drahý manžel sa na to podujal a zatiaľ čo ja som sa po sediačky vytešovala, chudák zápasil s tou nemotornou tyčou, ktorá nás neraz nasmerovala priamo do cudzej loďky. Krásne výhľady a plavenie sa popod staroveké mosty Oxfordu stoja za tých 20 libier. Nabudúce ale ževraj berieme veslový čln.

5. The Eagle and Child

Toto miesto bolo na mojom zozname ešte dávno pred tým, než som si Oxford vyhľadala na trip advisore. Môcť si sadnúť do toho istého pubu, v ktorom sa stretávali Inklings, kde zaznelo toľko osudných nápadov a rozhovorov, bolo niečo ako môj detský sen – áno, od malička snívam o tom, že pôjdem do krčmy. Hostinec sa touto históriou veľmi pýši, a každodenne privíta mnohých Tolkienových či Lewisových fanúšikov. Na stene nájdete ich výroky a rezerváciu vám napíšu na Tokienov portrét. Napriek týmto „turistickým“ predpokladom sme našli The Eagle and Child ako normálnu krčmu, ktorej atmosféra stále prichýli miestnych ľudí, ktorí si po práci vychutnajú pivko s priateľmi. Barmana sme sa spýtali, ktoré pivo by si dal Tolkien a spokojne si pripili jeho odporúčaním.

6. Blackwell’s Bookshop

Tak toto je (spolu so Shakespeare&Company v Paríži) jedno z najúžasnejších kníhkupectiev, v akom som bola (ešte čakám na City Lights Books v San Franciscu). Keď sme doň vkročili, ani sme nevedeli, čo nás dnu čaká. Čím ďalej dovnútra sme sa posunuli, tým väčší dojem nám ostal na tvári. V tomto obchode by ste sa seriózne mohli stratiť. Ja som mala pocit, že za každým oddelením čaká ešte ďalšia miestnosť alebo poschodie. Každý tam isto nájde práve to, čo hľadá. Radosť z čítania a srdečný personál z neho robia čarovné útočisko pre každého navštevníka.

7. Bodleian Library

Už dávno som počula, že sa v Oxforde dá navštíviť tá starodávna knižnica, ktorú poznáme ako Hermionine obľúbené miesto v Hogwarts. Keďže sú knižnice moja srdcovka, pri výbere medzi miestami z natáčania Harryho Pottera (väčšinou platenými) bola Duke Humfrey’s Library na prvom mieste. Táto nádherná knižnica je súčasťou univerzitného celku knižníc – Bodleian Libraries a dnes stále slúži študentom univerzity na štúdium. Nie som veľmi na prehliadky so sprievodcom, ale našla som jednu 30 minútovú variantu, ktorá nás mala okrem iného zobrať aj do tejto knižnice. Po návšteve Divinity School – starodávnej haly s nádherným stropom, ktorá slúžila na ústne skúšanie študentov teológie, a ktorú poznáme ako nemocničnú miestosť z Harryho, nás sprievodkyňa konečne zobrala po schodoch do Humphreyho knižnice – ak sa to tak dá nazvať. Stáli sme na začiatku miestnosti s výhľadom na knižnicu, ale od samotných políc a študijného priestoru nás oddeloval turniket a vrátnik. Viete si predstaviť moje sklamanie, keď pred mojimi očami niekoľko študentov spokojne prešli turniketom po označení kartičky. Nevedela som, že nás dnu nepustia, ale napriek tomu nám táto krátka prehliadka spestrila výlet a neľutujem ju.

8. Bridge of Sighs

Kúsok od Bodleian Library nájdete tento krásny most, ktorý spája dve časti Hertfort college. Ako ďalšie meisto z natáčania Harryho Pottera, je skoro nemožné si s ním spraviť fotku, ak nechcete, aby vám cudzí turisti vytŕčali z ucha. Keď sa zatúlate pár krokov uličkou pod ním, narazíte na spomínanú odbočku do Turf Tavern.

9. Covered Market

Ak hľadáte koláčik, dobrú kávu, darček na pamiatku alebo sa len chcete prejsť zaujímavým prostredím, na tomto trhu nájdete všetko možné od kvetov po cukrársku školu. Vyzdobený britskými vlajočkami a plný farieb a vôní, tento trh má autentickú náladu, ktorú stojí za to nasiať, aj keď len na pár minút.

10. Ashmolean Museum

Aj keď ja nie som úplne človek, ktorý vie oceniť múzeá, keď máte jedno z tých najslávnejších kúsok cez ulicu, tak sa tam idete pozrieť. A zabudnete urobiť fotku:) Vstup je zadarmo a v gift-shope majú úžasný výber pohľadníc.

Keby som mala o deň viac

Z nášho výletu sme sa vracali úplne spokojní. Keby som mala ale viac času, tu je pár vecí, ktoré by som zvážila. Tento zoznam mám odložený na ten deň, keď sa do Oxfordu vrátim:

• The Kilns – dom C. S. Lewisa necelých 6 km od Oxfordu
• Prehliadka Magdalen College
• Prechádzka po Addison’s Walk a Meadows
• Botanická záhrada
• Jedáleň v Christ Church, ktorá slúžila, ako inšpirácia pre Hogwarts Great Hall
• miesta, ktoré inšpirovali Lewisa Carolla a Krajinu zázrakov

Táto chvíľa v mojej mysli vystihuje náš víkendový únik do Krakova. 

Aj keď to bola moja tretia návšteva tohto mesta, sama som bola prekvapená tou pohodou a ľahkosťou, ktorú som na sebe spozorovala napriek tomu, že som kráčala centrom turistického veľkomesta práve na začiatku sezóny. 

Aj keby som to tu nenapísala, z nasledujúcich odporúčaní zistíte, že náš výlet bol vysoko ležérny a točil sa viac okolo jedla ako pamiatok. Ak plánujete zájsť si do Krakova na pár dní pohodičky a objaviť miestne zákutia mimo hlavnej turtistickej trasy, v tom prípade ste tu správne a neviem sa dočkať, až vám o týchto pokladoch porozprávam.

1) Zatúlajte sa uličkami Kazimierz

Aj keď sme bývali v inej štvrti, niekoľko krát do dňa sme sa pol hodinu prešli do Kazimierzu. Všetky veci, ktoré nás zaujímali boli proste tam. A aj keď sme ich našli, išli sme ďalej a ďalej pretože všetko na tejto štvrti bolo pekné a každý nový roh skrýval nové zákutie. Židovská história tejto štvrti dávala našim prechádzkam ešte inú atmosféru.

Na námestí Plac Nowy v soboty ráno nájdete autentický blší trh. Aj keď si nič nekúpite, choďte sa prejsť pomedzi stánky so starými foťákmi alebo strieborným príborom a ak vám z toho vyhladne, v strede námestia nájdete chrumkavé zapekanky, miestny street food.

2) Choďte sa najesť do Alchemia od Kuchni 

Hneď na rohu od Plac Nowy vás táto maličká reštaurácia hneď vedľa susedného baru s rovnakým menom privíta pravým hipsterkým menu. Od indických rezancov, cez hummus až po domáce hamburgre si tam každý niečo nájde – ideál pre mňa a môjho manžela (fanúšik vegetariánov a sympatizujúci kravožrút). Tým, že v Žiline ešte stále nemáme výber z každého konca sveta a kulinárske novinky si teda ručne pripravujeme doma, rada pri cestovaní nájdem aspoň jednu „hipsterskú“ reštiku, pretože presne viem, čo tam nájdem a že sa tam budem cítiť dobre. V tejto som si dala vege burger s falafelom, halloumi syrom a paprikovým hummusom, no proste sen  

3) Na kávu do Cytat cafe si zoberte knižku

Doslova jednu uličku pred Alchemiou nájdete túto útulnú kaviareň. My sme ju objavili cestou na večeru a hneď nás lákala svojimi veľkými otvorenými oknami, v ktorých posedávali ľudia popíjajúci ľadový čaj. Keď nazriete dnu, objavíte úplne nový svet. Kým sa dostanete na koniec, prejdete 4 miestnosťami, všetky zariadené v čitateľskom duchu ale každá trochu inak. Dnes sa cítite na sedenie na gauči, tulivaku, pohodlnom kresle či sa vystriete na stoličke? Po stenách nájdete citáty, čo je vlastne v preklade meno kaviarne, ak ste na to ešte neprišli, a nie len to, ale k objednávke vám jeden náhodný citát prinesú aj na pamiatku. Objednať si treba pri pulte, oh a nezabudnite ísť pozrieť na wc v téme Harryho Pottera, len pozor, aby vás to nespláchlo až na Ministerstvo Mágie. 

4) Choďte sa vyvaliť na deku na breh Visly pod Wawel

Zbalte si deku, desiatu a nájdite si dobré miesto na brehu rieky. Nebojte, nebudete sami, okrem občasných holubov je tento breh obľúbeným miestom pre miestnych, ktorí si sem chodia oddýchnuť, opáliť sa alebo sadnúť na piknik.

Výhľad stojí za to. 

5) Ochutnajte žurek

Toto je asi jediný tradičný bod na tomto zozname, ale je taký dobrý, že si ho tam s hrdosťou nechám. Polský žurek som prvý krát ochutnala ako malá, a jediná spomienka, ktorá mi naňho ostala bola, že mi naozaj chutil. Odvtedy som čakala na príležitosť dať si ho znovu. Pred naším výletom som si robila výskum najlepších žurkov v Krakove, čítala recenzie, porovnávala ceny, ale vyšlo to tak, že ten najlepší žurek sme našli len pár krokov od našej čítacej kaviarne. Bolo teplo a miesta z môjho výskumu boli všetky ďaleko. Ale potom som našla novú recenziu na toto malé miestečko menom Szynk, ktoré sa z popisu zdalo ako nejaké lacné bistro. Len čo sme vošli dnu mi manžel vraví: „To čo za posh reštiku si našla?!“ A ja som len prekvapene pozerala na úplne prázdnu miestnosť s prestretými stolami, ružami vo vázach a čašníka v košeli zapnutej do posledného gombíka. Svojich jediných zákazníkov usadil ku stolu pri okne, zapálil sviečku a postaral sa o to, aby sme mali krásny zážitok z výletu. Cítila som sa zle, že sme prišli iba na polievku, ale namiesto urazeného personálu sme dostali predjedlo zadarmo.

6) Vyrazte si von na raňajky

Len vyjdete z domu zistíte, že na každej ulici nájdete aspoň 2 pekárne. My sme do jednej takej zaliezli, vybrali si ochutnávku z miestneho sladkého pečiva a k tomu čerstvo vytlačnú pomarančovú šťavu a na letáčiku sme sa dočítali (alebo skôr naše lingivstické hlavy rozlúštili), že vraj pravý new yorský bagel pôvodne pochádza z Krakowa. Fíha tak v tom prípade, by sme ho asi mali skúsiť (a ani sa nemusíme hanbiť že namiesto lokálnej kuchyne dávame prednosť amerikanizácii – veď pochádza z Krakowa :D). Tak na druhý deň sme sa za raňajkami prešli ďašiu pol hodinu naspäť do Kazimierzu do Bagel Mama. Ešteže tak, lebo inak by sme prišli o veľkú pochúťku. Na výber máte asi 15 kombinácií a naše odporúčanie je John McEnroe! 

7) Na večerný drink

 Len kúsok od nášho ubytovania sme našli výnimočné miesto s názvom Tytano.  Ide o starú továreň prerobenú na bar – alebo skôr bary.

Popisujú to ako „urban lifestyle complex.“ Je to celý areál malých podnikov s ošúchanými stenami, vlajočkami a nekonečnou terasou. Vždy keď sme mysleli, že už sme na konci sa pred nami vynorili ďalšie podniky až sme skončili tam kde sme začali. Okrem koktejlového baru tu nájdete napríklad aj palacinkáreň. My sme sa usadili v časti s remeselnými pivami, ktorých čapovali 25 druhov. Každý sme si vybrali po dvoch a posledný večer v Krakove zakončil náš mini beer tasting (jupí višňové pivo!).

8) Ubytovanie v centre

Samozrejme, že sme si ubytko našli cez airbnb.

Čarovný pavlačový dom na tichej ale centrálnej ulici s vlastným dvorom. Napriek starej budove bol náš byt krásny, čistý a moderne vybavený, vrátane klímy. Na vedľajšej ulici sme mali supermarket 24/7 a kaviareň s úžasnými panini. Na hlavné námestie sme prešli do 10 minút. Pred domom je platené parkovanie, ktoré je ale cez víkend zadarmo. Jediný problém je, že berie iba mince, ktoré nám ani v 8 obchodíkoch nechceli rozmeniť. 

Zabudla som na nejakú dôležitú krakovskú zastávku? Napíšte mi prosím do komentára, nech si ju nabudúce pridám na zoznam.