Tak ako skončila posledná scéna filmu a na plátne sa zjavili titulky, mala som pocit, že na chvíľu zamrzol čas, ako som niekoľko minút sedela bez pohnutia či zvuku a spracovala pocit krásy, ktorý som práve zažila.
Režisérka Greta Gerwick si dala veľmi záležať, aby každý malý detail jej diela odrážal práve tento zámer. Srdcom jeho úspechu je ale krásny príbeh, ktorý Louisa Alcott už skoro pred 200 rokmi napísala vo svojej malej komôrke na poschodí rodičovského domu v Concorde a ktorý sa nás dnes rovnako dotýka svojím živým úžasom z radostí, triviálností ale aj trápení bežného života.
Ja sama som vyrastala na pre mňa dokonalej verzii z 1994 s Winonou Ryder a ešte malou Kirsten Dunst a bolo ťažké si predstaviť, že by ju niečo prekonalo. Moje pochyby sa zmenili na netrpezlivé nadšenie, len čo uverejnili mená obsadenia s ukážkami fotiek z natáčania a zbadala som Emmu, Timothéeho, Saoirse a spol, ako sa radostne vyškrierajú zo starej povaly v Orchard House, klobúky na hlave a fajky v ústach, ako praví gentlemeni Marchovského literárneho klubu.
Konečne som sa dočkala slovenskej premiéry a môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že Gretina adaptácia je nádhernou poctou príbehu Malých žien ako aj samej Louise Alcott. S krásnou hravosťou sa jej podarilo zachytiť tú atmosféru, ktorú na tomto príbehu tak milujeme.
Tu je niekoľko vecí, ktoré ma na novom filme očarili:
Rozprávanie
Greta nám príbeh podáva v rozhádzanej chronológii. Zo začiatku mi to prišlo trochu zvláštne, ale hneď som si všimla prvý efekt, ktorý tento rozdiel na divákovi spôsobí.
Film začína scénou v new yorkskej ubytovni, kam Jo (už skoro ku koncu knihy) odišla za prácou učiteľky a spisovateľky. Už v prvých sekundách na chodbe prejde okolo Friedricha, ktorý na ňu hľadí s obdivom v očiach a divák je tak od začiatku prezentovaný s jeho prítomnosťou v príbehu a potentionálnym spojením s Jo. Stará verzia príbeh rozpráva chronologicky a po sledovaní rozvíjajúceho sa vzťahu Jo s jej roztopašným a zamilovaným susedom Teddym bola pre mňa zápletka s Friedrichom vždy sklamaním. Pamätám si, že raz som ho z toľkého nesúhlasu a neochoty vzdať sa tej idylickej prvej časti filmu musela v tomto bode vypnúť. Okrem toho, že Friedrich je v novom filme oveľa sympatickejší, to že ho spoznáme hneď na začiatku nám premieša očakávania a dopraje slobodu tešiť sa z jeho podielu v príbehu. (Napriek tomu, Laurie bude snavždy môj favorit.)
Pre niekoho, kto príbeh Malých žien dobre nepozná môžu byť skoky v čase trochu mätúce. Časom si na nich ale isto zvykne. Režisérka na všetky scény z detstva použila teplejší filter, ktorý ich sfarbuje do zlatej farby spomienok. Ďalší jednoduchý spôsob, ako sa v nich zorientovať je účes hlavnej hrdinky Jo. V dlhých rozcuchaných kučerách ju nájdeme uprostred dobrodružného detstva, v stále rozcuchanom, ale už vypnutom drdole k nám hovorí už dospelá učiteľka Jo, ktorá prácou podporuje svoju rodinu. Do toho sa nám ešte zamieša pár scén v krátkej ošklbanej parochni, po tom, čo uprostred príbehu Jo predá svoje vlasy.
Presuny v čase navyše poslúžili Grete ako úžasný nástroj na vykreslenie skutočností bez použitia slov. Poukladaním scén z rôznych časových období sa jej podarilo vytvoriť vzory, ktoré divák okamžite rozpozná. A tak sa niekoľko krát vrátime do identickej situácie, v ktorej rozdiel spôsobený uplynutím času vyznie s o to väčším dôrazom. Najsilnejšie je asi scéna ráno po Bethinej chorobe. Aj keď to bola celkom riskantná stratégia a možno sa nebude každému páčiť, myslím, že táto časová koláž umožnila zachytiť hĺbku postáv vo väčšej komplexnosti.
Rozmanitý portrét ženských postáv
Už dávno sa šírilo internetom, že táto filmová verzia bude o dosť feministickejšia. Už tak feministické dielo na svoju dobu, Malé ženy pod Gretinou réžiou nám ukážu zas trochu inú hĺbku svojich ženských postáv. Niekomu by sa mohlo zdať, že Jo je jediná feministická postava, tým, že prácou živí svoju rodinu a odmieta sa vydať. Tá krása Louisinej knihy je ale v tom, že odráža ako feminizmus môže pre každú ženu znamenať niečo iné.
Emma Watson hrá najstaršiu sestru Meg, postavu úplne opačnú Jo. Meg sa túži elegantne obliekať, vydať sa a mať vlastnú domácnosť. Ešte chvíľu pred svadbou sa ju Jo od tejto budúcnosti snaží odhovoriť a ponúka jej únikový plán, keď jej Meg odpovie: „Len preto, že sú moje sny iné od tvojich, neznamená, že nie sú dôležité.“ Sama Emma sa v interview podelila o svoju teóriu, že Louisa vložila do každej zo 4 sestier kúsok seba – tak ako Jo chcela byť finančne nezávislá, oslava ženskosti pre Meg znamenala vytvorenie útulného domova pre svoju rodinu.
Ďalej môžeme bližšie spoznať matriarchálnu postavu Marmee, ktorá sa obetavo stará o svoju rodinu za neprítomnosti manžela. V úprimnej scéne sa táto na prvý pohľad dokonalá matka dcére Jo prizná, že každý jeden deň bojuje s hnevom. Gretine malé ženy sú prezentované s novou transparentnosťou. Reprezentujú situáciu žien v 19. storočí o čosi reálejšie a ich univerzálne zápasy k nám prehovárajú aj dnes.
Krása v maličkostiach
Vždy keď sa vrátim k Louisiným románom, premôžu ma pocitom vďačnosti a radosti z obyčajnej chvíle. Jej postavy žijú v prítomnosti, učia sa byť užitočnými a nemárniť čas, ale vedia sa tešiť z maličkostí a oceniť ľudí okolo seba. Keď sa v interview Grety pýtali, čo by si želala, aby si ľudia z jej filmu zobrali, jej odpoveď bola „túžbu žiť svoj život živšie“. To je presne tá túžba, ktorá vo mne zostala po prečítaní knihy a našla som ju aj v novom filme. Ak dáva divák dobrý pozor, všimne si krásne drobnosti, ktoré režisérka do filmu jemne zakomponovala, až sa zdajú úplne prirodzené. To, ako zvedavý Laurie počas nudnej hodiny z okna vyzerá svoje veselé susedky a kým jeho učiteľ sedí za stolom, on stojí na stoličke. Alebo to, keď starý pán Laurence poprosí hamblivú Beth, či by občas neprišla zahrať na jeho klavír, aby sa nerozladil, keď ho nájdeme v krásnej scéne, ako potajomky sedí na schodoch a s dojatím počúva jej melódie. A všimli ste si, že počas divadelnej hry, ktoré sestry u nich doma pripravia je zem posypaná jesenným lístím? Keď sa zbierka týchto premyslených a zároveň prirodzených maličkostí spojí do 2-hodinového zážitku, vznikne nám portrét rodiny March evokujúci tie isté nostalgické pocity, aké v nás vyvolali stránky knihy.
Útulná atmosféra
Ako jediná verzia Malých žien sa tento film celý natáčal na mieste v Massechusetts, kde sa príbeh ako aj väčšina Lousinho života naozaj odohrali. V mestečku Concord dnes môžete navšíviť Orchard house, v ktorom rodina Alcott strávila niekoľko rokov života aj s ich pôvodným nábytkom a zariadením. Práve podňa neho vytvorili filmovú repliku Marchovského domčeka. Ako nadšenec útulného amerického štýlu z polovice 19. storočia ma milé kútiky v pozadí scén ako aj premyslené kostými veľmi nadchli. Na chvíľu som si predstavila ako môj budúci dom premením na Orchard House. Okrem toho sa mi páčilo, že tento film zahrnul scény pri mori, ktoré boli v predošlom vynechané.
Greta povedala, že jednej veci, ktorej sa pri natáčaní chcela vyhnúť boli veľké okrúhle sukne a korzety. Kostými, v ktorých malé ženy spoznáme, odrážajú ich jednak šetrný, ale aj praktický životný štýl – behanie po zablatených lesoch a nosenie dreva či pomáhanie miestnym sirotám. Táto maličkosť, ale odráža aj historický fakt, že rodina Alcottovcov bola vo svojom okolí považovaná za niečo niečo ako hippies tej doby. Revolučné myšlienky ich otca ich viedli od vegetariánstva až po utopickú komunitu transendentalizmu.
Z biografie autorky sa dozvieme o ťažkom živote v hlade, chudobe a emocionálnom šikanovaní, ktoré často od svojho otca zažívala. Je teda trefné, že režisérka na úvod filmu vybrala Louisin citát: „Mala som veľa ťažkostí, a preto píšem veselé príbehy.“
Literárna čerešnička na koniec
Ten istý citát zo začiatku sa vynorí ako ozvena na samom konci, kedy Greta veľmi šikovne prekryla príbeh z románu Malé ženy so skutočným príbehom ich autorky. A tak nám v jednej chvíli Jo – alebo stelesnená Louisa, hovorí, ako sa príbeh naozaj skončil, keď ju jej vydavateľ presvedčí, aký koniec by sa lepšie predával. Zatiaľ čo Louisa vyjednáva jej províziu za vydanie knihy, vidíme Jo v scéne pod dáždnikom, ako zažije svoj happy end, ktorý si čitatelia od autorky vyžiadali.
Napriek tomuto kompromisu je záverečná scéna zo školy Plumfield, ktorú Jo otvorila s Friedrichom asi moja obľúbená. Zatiaľ, čo kamera nasleduje Jo s tortou do záhrady, vidíme malé deti pobehovať po dome, hrať na husle alebo trénovať šerm, Laurieho s bábätkom na rukách a všetkých členov rodiny šťastne vo svojej vlastnej úlohe v príbehu. Farebnosť, rušnosť a radosť tejto záverečnej scény ma nechala sedieť bez slov po tom, čo film skončil.
