Na instagrame ju možno poznáte ako autorku za profilom Kaiah illustrates, no dnes nám okrem svojich nádherných ilustrácií Kaja odhalí aj kúsok z príbehu o tom, ako sa dostala do Colorada a trošku neplánovane v ňom aj ostala. Veľmi sa teším, že sa mohla pridať do našej rubriky Slovenka v zahraničí a aj takto na diaľku ju môžeme spoznať viac. Všetky ilustrácie v tomto článku sú z Kajinej vlastnej tvorby.
Mnohí ťa už poznajú či už osobne alebo z instagramu, ale mohla by si sa trošku predstaviť pre tých, ktorí o tebe počujú po prvý raz? Ako si sa do Ameriky vlastne dostala?
Volám sa Kaja, pochádzam z celkom veľkej rodiny (vyrástla som so siedmimi ďalšími súrodencami!). Som z Bratislavy, kde som aj dokončila strednú školu (anglické bilingválne gymnázium C.S.Lewisa). Po zmaturovaní som začala študovať Dejiny Umenia na filozofickej fakulte Univerzity Komenského, no tak rýchlo, ako som začala som aj skončila. Po dvoch týždňoch som sa už do školy nevrátila, lebo som cítila, že sa musím/chcem venovať svojmu umeniu. Keď sa teraz pozriem späť, som si istá, že to bolo to najlepšie rozhodnutie, no vtedy mi nebolo všetko jedno. Krátko potom, teda koncom roka 2019, som odletela do Coloráda navštíviť svojho (vtedy) priateľa. No veci sa udiali tak, že som tu už aj zostala. V januári 2020 sme sa zasnúbili a presne dva mesiace potom aj vzali. Od vtedy som sa žiaľ ešte nedostala späť domov na Slovensko kvôli imigračnému procesu či korone. Zatiaľ to bol šialený prvý rok manželstva, no aj tak je nám nad slnko jasné, že rozhodnutia, ktoré sme urobili boli tie správe…respektíve tie, ktoré sme vo vnútri cítili, že sú správne pre nás a ani náhodou ich neľutujem. Všetko do seba zatiaľ krásne zapadlo.
Ako ste naplánovali svadbu? Mala si nejaké detaily, po ktorých si dlho túžila a ktoré sa ti podarilo zrealizovať?
Naša svadba nebola vôbec konvenčná, ale myslím, že to bolo všetko krásne tak, ako to bolo. Ešte v marci sme mali malinký obrad iba s Ryanovou rodinou a zopár kamarátmi. Vymenili sme si sľuby a prstene na kopci nad mestom s výhľadom na obrovskú priehradu. Bolo to krásne a naozaj v ten deň mrzlo. Celé to trvalo asi 20 minút a mali sme oblečené biele svetre…žiadne šaty ani nič podobné. Potom sme sa celá skupina išli najesť do reštaurácie, podpísali sme papiere, a noc sme strávili v hoteli. Bolo to skvelé, lebo sme nemali žiaden stres. Jediné, čo je mi ľúto je to, že tam s nami nemohla byť aj moja rodina. Našu väčšiu svadobnú oslavu sme mali až o pár mesiacov na to, v augute, kedy nám to opatrenia už dovolili. Bola to celkom ležérna záhradná slávnosť, na ktorej sme sa už aj riadne vyfešákovali. Mala som biele šaty, obrovskú kyticu a Ryan samozrejme oblek. Na večeru sme mali šalát a pizzu a ako zákusok ovocie a cookies. Ako hovorím, my dvaja sme celkom ležérni a chceli sme, aby to naša oslava aj pekne odzrkadľovala.
Profil máš pod menom Kaiah, asi aby sa Američanom dobre vyslovoval, volajú ťa tak aj v Amerike?
Presne tak, ak by to bolo po našom ako „Kaja“, vyslovovali by to ako „Kadža“, čo je podľa mňa fakt hrozné. Keď idem ku doktorovi a vyslovujú moje celé meno „Karolína“, je to vždy “Karolajna”, čo sa mi tiež nepáči, ale už som si na to tak zvykla, že ich ani neopravím. Je pre mňa jednoduchšie ich nechať tak. Ryan sa tomu vždy čuduje a stále mi hovorí, že by som im mala povedať, aby ma volali „Kaiah“, ak sa mi nechce vysvetľovať výslovnosť mena Karolína.
Kedy si sa do USA prvý krát pozrela, kam presne to bolo a aký dojem si po príchode mala? Čo ťa na Amerike prekvapilo?
Prvýkrát som letela do Ameriky v roku 2017 na výmenný pobyt. Dostala som štipendium na americkej univerzite v Montane. Leteli sme spolu aj s kamarátom a pristáli sme na letisku v Seattli. Hneď nás privítala obrovská americká vlajka, všade boli koberce, čo mi prišlo strašne zvláštne, no a potom…potom som išla na záchod. Doteraz si pamätám ten šok z amerických záchodov, haha. Ak ste boli v Amerike, tak asi rozumiete, čo myslím. A ak nie, nuž, neviem, čo k tomu povedať. Je v nich viac vody, sú menej súkromné – vačšinou sú medzi dverami obrovské škáry a nesplachujú sa tlačítkami, ale pákami. No a potom, keď sme sa konečne dostali do Billings v Montane a vyšli von z letiska, boli pre mňa obrovským šokom aj tie obrovské autá a neskutočné široké cesty! Do teraz ma to fascinuje.
Sú nejaké rozdiely, ktoré si začala pociťovať až po nejakej dobe, čo si tam bývala? Na ktoré prvotné šoky si si zase rýchlo zvykla a už ti neprišli čudné?
Dlhšie mi trvalo zvyknúť si na to, ako sa Američnia všetkým zdravia. Keď vojdete do kaviarne, hneď to ide “Ahoj, ako sa máš zlatíčko?”…niekedy aj len tak na ulici. Samozrejme nečakajú siahodlhú odpoveď, je to pre nich len súčasťou pozdravu. No mne to vždy prišlo zvláštne… Načo sa pýtať, ak nechcú počuť odpoveď? Ale popravde aj na to som si už úplne zvykla a začala som to robiť aj sama bez toho, aby som si to uvedomovala.
V čom to podľa teba majú Američania oveľa lepšie vymyslené, a čo si zas teraz možno viac vážiš na Slovensku?
Customer service je tu omnoho omnoho lepší. Už som sa úplne prestala báť ísť niečo vrátiť či vymeniť, ak treba. Doma na Slovensku z toho mám strašné traumy, lebo som vždy mala pocit, že tých pracovníkov veľmi otravujem. To má člověk pocit, že to robia s radosťou a úplne bez problémov.
Na Slovensku máme zase omnoho lepší systém MHD-čky. To mi tu dosť chýba, kedže nemám vodičák…
Čo sú nejaké slovenské zvyky, tradície, sviatky ktoré by si si rada uchovala? A zase, ktoré americké si ťa získali?
Už dva roky za sebou sme oslávili Vianoce aj 24. (Tu sa oslavuje až ráno 25.). My sme si to skombinovali. Na Štedrý večer pripravím tradičnú slovenskú večeru, teda zemiakový šalát a rezne, a potom ráno rozbalíme darčeky. Páči sa mi to takto skombinované. Dokonca sa mi teraz páči (aj keď to nie je úplne tradícia ako taká), že je tu zvykom sa všetkým pozdraviť, páči sa mi, že je normálne sa porozprávať s predavačkou v potravinách. Je to také oveľa príjemnejšie podľa mňa. Ale popravde, ja nie som veľmi zaťažená na tradície, takže mi vôbec nevadí ich meniť a upraviť podľa potreby, podľa toho, čo nám spoločne vyhovuje.
Povedz nám niečo o mestečku, v ktorom bývate? Aké sú jeho najväčšie výhody a nevýhody?
Bývame v meste Fort Collins na severe Colorada, počet obyvateľstva je cca 150 tisíc, takže to vôbec nie je také veľké. Je to veľmi príjemné miesto na bývanie. Je tu veľa mladých rodín, veľa bohatých štvrtí s peknými domami a hlavne krásny výhľad na hory hádam z každého uhla. Nie je tu veľa vysokých budov, takže máte vždy pocit, že nebo je obrovitánske, čo je podľa mňa skvelé. Na druhej strane mi trochu chýba taká ozajská mestská atmosféra, s ktorou som vyrástla v Bratislave. Před tým, než som sem priletela som bývala v byte blízko pri hrade. To je niečo, čo tu člověk nenájde…krásne staré budovy, nekonečne inšpirujúca architektúra, ten vek a charakter, ktorý je taký výrazný v každom európskom meste tu veľmi chýba.
Obľúbené miesta vo Fort Collins?
Čo sa týka prírody, je to určite Horsetooth reservoir — teda to miesto, kde sme mali náš svadobný obrad. Dokonca sa dá ísť na menšiu túru až hore na Horsetooth Rock, čo je veľmi príjemný výlet. Najlepšie ísť buď na východ alebo západ slnka. Je odtiaľ krásny výhľad na celé mesto. No a čo sa týka mesta, najradšej mám asi jeho kaviarne…Či už Bindle alebo Harbinger, sú to veľmi príjemné miesta s príjemnými ľudmi a skvelou kávou.
Aký je turistický bucket-list pri návšteve Colorada? Ktoré je najlepšie obdobie na návštevu?
Podľa mňa naozaj stojí za to navštíviť západ Coloráda, kde sú kopce tak majestátne, že sa hádam nedá prestať ich obdivovať. Malé lyžiarske mestečká ako Telluride alebo Veil sú neskutočne krásne a ak ich navštívite na jeseň, keď sú všetky listy krásne žlté, určite nebudete ľutovať. No a na juhu Colorada…to je vlastne púšť. Nachádzajú sa tam tzv The Great Sand Dunes a to máte pocit, že ste sa ocitli niekde na Sahare. Colorado je naozaj krásny štát a počasie je tu úžasné. Takmer každý deň svieti slnko a kedže sa nachádzame celkom vysoko, aj v zime je slnko horúce. A síce si treba brať opaľovací krém so sebou všade, tie slnečné lúče celý rok neprestajne sú na nezaplatenie!
Mala si šancu pozrieť sa aj na iné miesta v USA? Kam plánujete ísť, až to zas bude možné?
V septembri sme si urobili road trip po Colorade, cez Utah až do Arizony a Grand Canyon-u. Geografia stredo-západnej Ameriky ma neprestáva udivovať. Je to naozaj ohromné a úplne iné, ako doma na Slovensku. Keď sa bude dať, určite chceme nastaviť Havaj, San Francisco alebo aj Nashville, Portland či Chicago. Ale je veľa veľa miest, ktoré chceme navštíviť, toto je len zopár z nich.
Ako na teba pôsobia Američania ako národ? Čo sú podľa teba najväčšie rozdiely medzi Slovákmi a Američanmi? Bolo pre teba ľahké zblížiť sa s manželovou rodinou a kamarátmi?
Myslím, že je ťažké Američanov ako takých generalizovať. Predsa len je Amerika obrovská krajina s 50-imi štátmi a miliónmi obyvateľov. Mentalita sa tak tiež prirodzene mení od štátu k štátu, z východu na západ. Ak by som však mala generalizovať, povedala by som, že Američania sú ako celok otvorenejší, rozprávajú hlasnejšie a výraznejšie a sú oveľa viac hrdí na svoju krajinu, ako som bola zvyknutá ja sama u nás na Slovensku. To je však další problém v tejto rovnici. Neviem to porovnať úplne objektívne, kedže všetko porovnávam so svojou skúsenosťou so Slovenskom: s Bratislavou, so svojou rodinou, svojimi kamarátmi a so svojou vlastnou bublinou. A tak isto mám skúsenosť s Amerikou veľmi obmedzenú oproti celku (bývala som zatiaľ len v Montane a Colorade, čo sú štáty, ktoré od seba nie sú veľmi vzdialené, no aj tak medi nimi vnímam obrovský rozdiel!)
Čo sa týka manželovej rodiny, sme si veľmi blízki a nemali sme žiadne problémy. Myslím, že som celkom dobrá v stanovovaní svojich hraníc a je pre mňa dôležité ich komunikovať hneď na začiatku vzťahu. Moji švagrovci teda neboli výnimkou. Iné kultúrne pozadie v našom vzťahu nehrá veľkú rolu a radi sa o týchto rozdieloch rozprávame. Máme sa radi a som vďačná, že som sa stala úplne prirodzenou súčasťou ich rodiny.
Sú nejaké stereotypy o Amerike pravda? a ktoré sú zas podľa teba úplným mýtom?
Jeden stereotyp, ktorý je podľa mňa celkom pravdivý, je, že Američania sú skvelí v tzv. „small talk”. (Teda v povrchných rozhovoroch napr. o počasí). Je to pravda, od mala sú vedení k tomu, aby s ľudmi jednoducho nadviazali rozhovor kdekoľvek a o čomkoľvek. Avšak mám pocit, že sme tento stereotyp prekrútili a spojili do iného. Často sa ma ľudia pýtajú, či je možné mať s Američanmi hlbší vzťah. Asi majú viacerí skúsenosť, že to na tom povrchnom leveli aj končí. Podľa mňa je to mýtus. S týmto sa totiž neviem stotožniť. Asi to bude opäť individuálne, ale Američania v mojom kruhu blízkych sú mi skvelými kamarátmi a nezaplatiteľnou oporou. Vieme sa rozprávať o čomkoľvek a medzi sebou sa „small talku” vyhýbame. Áno, poznám aj takých, s ktorými to pri tých povrchných rozhovoroch končí, ale to je pre mňa úplne prirodzené. Neviem si predstaviť rozprávať so všetkými o všetkom.
Čo ti najviac chýba zo Slovenska?
Toto je jedna z najbežnejších otázok – či už sa to týka jedla alebo kultúry. Vždy sa nad tým pozastavím a nikdy neviem jako odpoveď sformulovať. Je to zvláštne, lebo domov mi samozrejme chýba, naša kultúra, mentalita…ten pocit poznať a byť poznaná. Verte či nie aj naša MHDčka, krásne staré budovy a všetky kaviarne… Ale najviac zo všetkého mi chýba moja rodina a blízki. Už sa neviem dočkať kým ich všetkých vyobjímam!
Stihli ste už v manželstve zažiť nejaké kultúrne rozdiely, ktoré vás prekvapili? O to viac, že ste sa zobrali po chodení na diaľku. Aj keď ako niekto, kto je sám v 2-kultúrnom manželstve musím povedať, že tie rozdiely sú často o tom, že sa stretnú dvaja ľudia z 2 rôznych rodín, viac ako z 2 kultúr.
Presne ako hovoríš. Rozdiely sa týkajú toho, ako sme vyrastali, aké vzorce sme sa naučili v našich rodinách. Kultúrne rozdiely v našom prípade nie sú nejako veľmi výrazné, ale to je asi aj tým, že sme si naše kultúry podrobne vysvetlili a navzájom sme ich aj zažili. Toto bolo niečo, v čom nám chodenie na diaľku práveže pomohlo. Strávili sme hodiny a hodiny rozprávaním sa, a preto sme boli pripravení urobiť rozhodnutie vziať sa. Vedeli sme, že sme prebrali každý dôležitý aj nedôležitý detail a že nás už nič nemôže prekvapiť. Tak to aj bolo. Po takmer roku manželstva môžem povedať, že nebolo nič, čo by ma prekvapilo a naše skĺbenie životov bolo zatiaľ veľmi príjemné. Všetko je to však o dobrej komunikácii. Ak je pre nás niečo veľmi dôležité, vysvetlíme si to. Ak niečomu nevieme porozumieť kvôli inému kultúrnemu pozadiu, vysvetlíme si to. Niekedy sa zhodneme na tom, že sa nezhodneme, ale aj to je úplne v poriadku.
Zmenil sa ti po presťahovaní jedálníček? Zvykla si varievať aj pred svadbou? Ako ste si nastavili stravovanie v 2-kultúrnom manželstve?
Milujem variť a piecť, takže áno, už dlho dlho si pripravujem jedlo sama. Jedálniček sa mi nijako výrazne nezmenil. Nikdy som nemala tradičný slovenský jedálniček a teraz nemám tradičný americký. Jem zdravo, veľa zeleniny a ovocia, čerstvé potraviny, sladkého nejem veľa, moja sladkosť je moja šálka kávy (ale inak na bezlaktózovú zmrzlinu mám slabosť).
Aké americké jedlá/ potraviny máš obľúbené a odporúčaš na ochutnanie?
Ani neviem, či sa to dá zohnať na Slovensku, ale milujem BAGELS! To sú také „žemle” s dierou v strede. Zapiecť trošku v toastovači, natrieť smotanovou pomazánkou a na to volské oko alebo praženica…to je asi moje najobľúbenejšie raňajkové jedlo, čo som doma veľmi nejedávala.
Obľúbené kútiky v americkom supermarkete
Ach, sto-percentne tá bezlaktózová zmrzlina. Je ich tu kopec! To je niečo, čo mi doma vždy chýbalo. Ak ste takú našli, tak akurát možno nejakú vanilkovú z Kauflandu alebo niečo veľmi predražené. Asi je to postupne stále lepšie, ale aj tak sa to nevyrovná tomu výberu tu.
Ako si celý Covid prežívala z Ameriky? Vedela by si miestnu náladu porovnať s priebehom, ktorý si asi sledovala na Slovensku?
Mám pocit, že zo začiatku to tu nikto nebral vážne. My sami sme prvý mesiac, kde sa už v Európe všetko zatváralo spochybňovali či sa to dostane až ku nám. Deň po tom, ako sme sa s Ryanom vzali sme sedeli v poloprázdnej reštaurácii a raňajkovali. Bol piatok, vonku snežilo a nikde nikoho. Popíjali sme kávu a popritom v diaľke zahliadli správy v telke o korone a rozprávali sme sa o tom či to bude také vážne, ako to pôsobilo. Och, ani by nám nenapadlo, že o pár dní budeme na dlhé týždne v karanténe. No a potom samozrejme prišla panika, nikde nebol toaleťák, múka či cukor alebo cestoviny. Bolo to práve v čase, keď sme sa presťahovali do našeho prvého bytu a nemali sme nič. Veľa z týchto základných vecí sme si museli zobrať od Ryanových rodičov, lebo v žiadnych obchodoch sme nepochodili. Dnes je nám to už vtipné.
Myslím, že od vtedy sa to celkom ukľudnilo. Tu vo Fort Collins je celý priebeh od vtedy už veľmi pokojný, ale popravde, tým, že obaja pracujeme z domu ani nemáme veľa možností vycítiť atmosféru tam vonku, haha. Je pre mňa ťažké to porovnať so Slovenskom, kedže som tam od začiatku pandémie nebola, ale myslím, že je to veľmi individuálne. Máme vo svojom živote ľudí z celého spektra: konšpirátorov, aj tých, ktorí nad tým stále len mávnu rokou a povedia, že je to len prechladnutie. A myslím, že tak isto je to aj na Slovensku…a asi aj na celom svete. My sa hlavne snažíme byť zodpovední, nosiť správne rúška, byť dobrým príkladom a hlavne rešpektovať jednak autority, ale aj ľudí v našom okolí. Je pre nás dôležité im komunikovať, že rozumieme, ak sa necítia príjemne byť v jednej miestnosti s viacerými ľudmi, ísť von či dokonca ak chcú byť dobrovoľne v karanténe. Lebo koniec koncov, v tejto celej kríze by malo ísť hlavne o ľudí. To najmenej, čo môžem spraviť je ochrániť tých, s ktorými som v kontakte.
K tvojmu presťahovaniu do USA sa okrem Covidu pridali všetky imigračné papierovačky, na ktoré sa človek načaká. Ako tráviš tvoje bežné dni? Našla si si nejaké nové zvyky, záujmy?
Celý môj život sa riadne prevrátil hore nohami a čelila som mnohým zmenám. Je to obdobie čakania a čakania… a ďalšieho čakania. No napriek tomu som si v tom celom dokázala nájsť rutinu, čo mi výrazne pomohlo zmieriť sa so všetkými zmenami aj mentálne. Obaja s Ryanom pracujeme z domu, a tak si vždy pripravíme raňajky aj kávu spolu. Potom pracujeme pri tom istom stole. Tento čas trávim odpisovaním na emaily, plánovaním a pripravovaním rôznych spoluprác či marketingových plánov pre budúci rozvoj mojej značky. Okrem toho veľa kreslím (asi celkom pochopiteľne). No a popri tom si obaja radi pravidelne zacvičíme rôzne workouty od HIIT, pilates, plávanie či jógu, chodíme často na prechádzky von, radi spolu varíme a po večeroch si pozrieme dobrý seriál či film. Máme v živote pekný rytmus a myslím, že aj veľmi zdravý balanc medzi prácou a zvyškom života. Všetko toto dokopy nám dáva pocit normálu v našich životoch a je to dôvod, prečo sme sa minulý rok nezbláznili, aj keď sme zrazu a úplne neplánovane prešli zo vzťahu na diaľku ku životu spolu 24/7.
Na tomto blogu máme aj rubriku o interiérovom dizajne, tak by ma zaujímalo, ako ste si zariadili váš nový domov a odkiaľ ste čerpali inšpiráciu.
Momentálne bývame v byte, ktorý si prenajímame. Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby náš priestor bol príjemný a hlavne pokojný. Teda, aby tu neboli žiadne šialené a krikľavé farby (alebo v mojom prípade takmer žiadne farby) a aby sme priestor nenaplnili zbytočnosťami. Náš interiér je teda veľmi minimalistický bez veľa zbytočností. Ja sama milujem interiérový dizajn a je to jedna z vecí, ktorú by som išla študovať, ak by som sa znovu rozhodla ísť na vysokú školu. Neviem sa dočkať, kým budeme s Ryanom vo svojom vlastnom, aby sme to všetko mohli zariadiť presne tak, ako chceme. Bude tam veľa bielej a krémovej, minimalistické prírodné farby, veľa prírodného svetlého dreva a hlavne veľmi veľa svetla.
Čo sa ti na amerických domoch najviac páči a čo je na nich také špecificky iné od tých našich? Je ten váš typický americký?
Typické americké domy tu na stredo-západe Ameriky na mňa pôsobia ako domy z papiera. Celé domy sú tu z dreva a je to pre mňa veľmi zvláštne. Všade tu dávajú koberce, čomu absolútne nerozumiem (z dizajnového hľadiska) a nepáči sa mi, že každý dom pôsobí tak isto. Voláme ich „cookie cutter houses“ (alebo vykrojené cez tú istú formičku). Staršie domy vo väčších mestách sa mi páčia, tie majú oveľa viac charakteru a pôsobia na mňa decentnejšie a zaujímavejšie. Ale samozrejme, je to naozaj o preferencii. Ja v dizajne milujem miešať staré a nové elementy a pracovať s veľa charakterom, aby priestor nepôsobil príliš plytko. Náš byt je v klasickej americkej novostavbe. Je pekný, priestranný a príjemný. Určite mu ale chýba presne ten aspekt charakteru, ktorý opisujem. Na teraz nám však veľmi vyhovuje jeho lokalita a pocit bezpečia a pokoja, ktorý v tejto časti mesta panuje. Máme blízko dva krásne parky a výhľad na kopce. Človek má pocit, že sa tu dá dýchať. A k tomu máme obrovskú kuchyňu, takže sa naozaj nemáme na čo sťažovať. Sme za náš domov veľmi vďační.
A teraz viac o tvojich ilustráciach. Ako si sa ku tejto práci dostala? Prešla si si nejakým výtvarným procesom, kým si sa začala tvoriť cez ipad? Ako sa z hobby stala práca? Ako si u teba môžeme ilustráciu objednať?
Kreslím a tvorím už odjakživa. Už od základnej školy som snívala, že raz budem tvoriť a budem sa tým aj živiť. Vtedy som si však ani nevedela predstaviť, ako tento sen zrealizovať. Všetko to tak do seba zapadlo po mojom semestri v Montane, kde som študovala Dejiny umenia a mala zopár hodín vizuálneho umenia. Úplne ma to nadchlo a vedela som, že s tým musím pokračovať. Začala som oveľa viac a pravidelne maľovať akvarelom a postupne som prešla na digitálne ilustrácie. Stalo sa to mojim hobby a postupne si moju tvorbu ľudia začali všímať aj na instagrame. Netrvalo to dlho a prišla prvá objednávka ilustrácie na zakázku. No a tak sa to nejako celé rozbehlo. Momentálne stále prijímam svoje objednávky vďaka môjmu portfóliu na instagrame, no tento rok mám v pláne konečne spustiť svoj vlastný eShop a posunúť svoju tvorbu a biznis zase o kus ďalej.
Ako by si opísala svoj štýl? Čo najradšej kreslíš? Majú tvoje ilustrácie nejaké spoločné prvky, taký tvoj rukopis?
Hmm, to je dobrá otázka. Myslím, že môj štýl je taký mix všeho-všudy. Ide o štylizovanú ilustráciu, veselú digitálnu grafiku a v neposlednom rade o 2D florálne a iné vzory. Moje ilustrácie ľahko spoznáte podľa veselých pastelových farieb. Asi v každej ilustrácii nájdete ružovú, tá je moja obľúbená. Rada všade pridávam nejaké florálne prvky, listy a konáre a všelijaké kvetinky sú obrovskou súčasťou môjho estetického vizuálu. Čo sa týka portrétov, pre radosť si kreslím postavy s menšími hlavami a širokými ramenami. No na zakázku tvorím aj viac realistické podobizne. Rada sa hrám s organickými tvarmi, pokojnými kombináciami farieb a nikdy neprikladám príliš veľkú dôležitosť realite a pravdivým pomerom. Umenie som nikdy nevyštudovala a v ilustrácii som samouk, čo mi dáva voľnosť tvoriť tak, ako sa mi len chce.
Aké máš plány s tvojou značkou do budúcna? Máš publikum aj medzi Američanmi aj Slovákmi? Tvoj instagram je dvojjazyčný, čo je výhoda.
Kedže teraz bývam v USA, chcem sa venovať rozšíreniu svojho amerického publika. Momentálne je 70% mojich sledovateľov zo Slovenska a Čiech a zvyšok z Ameriky a ostatných kútov sveta. Aj preto je môj IG hlavne po anglicky. Niekedy prekladám veci do slovenčiny, ale zvyčajne to nechávam všetko po anglicky, aby čo najviac ľudí mohlo rozumieť. Mojim cieľom tento rok je svojich sleodvateľov rozdeliť asi 50 na 50. Ako som už spomínala, tento rok sa chcem venovať spusteniu svojho eshopu, s čím prídu aj nové produkty. Postupne by som chcela menej času tráviť individuálnymi portrétmi na zákazku a vytvoriť si skôr stabilný pasívny príjem, aby som sa mohla venovať aj väčším projektom ako ilustrovaniu kníh či väčším spoluprácam s rôznymi firmami a tvorcami.
Chcela by si sa kresleniu venovať naplno?
Určite áno. V podstate je to jediná vec, ktorú momentálne aj konzistentne robím. Nechodím do školy a inde pracovať nemôžem kvôli imigračným zaležitostiam, preto sa moje umenie stalo mojou jedinou prácou. Zatiaľ z toho však nemám dostatočne vysoký príjem na uživenie sa — hlavne tu v Amerike, kde sú ceny vyššie. Našťastie na mojom príjme nestojí chod našej domácnosti, a tak môžem bez stresu tvoriť koľko sa mi chce a nie je to problém, ak mesačne nezarobím danú sumu.
Máš nejaké plány do budúcna, keď už budú všetky papierovačky s pobytom uzavreté?
Mojim snom je mať jedného dňa nejaké pekné štúdio a asistentku – niekoho, kto mi bude pomáhať so všetkou administratívou. Vizuálne to už mám všetko naplánované. Bude tam stena, ktorú celú vymaľujem svojimi klasickými lístkami a kvetmi v ružovej, bude tam pekný tmavo-tyrkysový gauč, ktorý bude ladiť so všetkými ilustráciami. Budeme mať vysoké okná a stropy, dobrý kávovar a príjemný priestor. Ja som klasický vizionár. Často neviem zaspať, lebo si v mysli predstavujem a vizualizujem svoje sny a túžby (ako napríklad aj toto štúdio). Ale ked sa všetka imigrácia konečne vyrieši, hneď budem letieť späť na Slovensko. Oficiálne si zmením meno a pôjdem do všetkých obľúbených bratislavských kaviarní…samozrejme, ak to situácia dovolí!
