Ani neviem ako som sa ku Katke a jej profilu dostala, ale veľmi rýchlo sa mi k jej príspevkom vytvorila asociácia s prírodou, krásou, jednoduchým rodinným životom a inšpiratívnym vizuálnym pohľadom. Či už deti vo vlnených kabátikoch pobehujúce lesom alebo jemná geometria útulného interiéru s výhľadom do polí. Z jej fotiek som cítila pokoj a jednoduchosť, ktorá ma zastavila uprostred rušného navigovania Instagramu. Katka fotkami zachytáva bežný život jej rodiny a ich vysnívaného domčeka, ktorý si len nedávno dostavali uprostred prírody a v ktorom svoje deti sama vyučuje. Katka má veľký cit pre dizajn a estetiku, ale svoj pohľad vie krásne preniesť aj cez vlastné fotografie. Veľmi som sa potešila, keď súhlasila s rozhovorom a okrem toho, že som ju mohla lepšie spoznať, nechať sa inšpirovať jej myšlienkami a dozvedieť sa viac o tom krásnom dome, môžete sa jej príbehom, ale aj fotkami inšpirovať aj vy. Na instagrame ju nájdete pod menom katarina.mechale.
Katka, aká cesta viedla k vášmu domčeku na stráni?
Žili sme v Bratislave, vtedy s dvoma malými deťmi. Bývali sme na byte vo veľmi
príjemnej štvrti, no vedeli sme, že sa chceme posunúť a určite chceme vlastný domček.
Ja pochádzam z Oravy a veľmi často sme sem na víkendy cestovali. Preto padlo po
dlhom rozhodovaní konečné slovo a presťahovali sme sa na Oravu, kde sme postupne
začali budovať náš Dom na stráni, na mieste, kde sme sa s deťmi často hrávali.
Aké boli vaše predstavy pred realizáciou?
Mala si nejaké vysnívané detaily, ako by mal dom vyzerať? Podarilo sa všetko splniť? Brali ste pri nejakých plánoch špeciálne ohľad na vaše malé deti?
Vedeli sme, že chceme vysoké stropy, drevenú fasádu, veľké okno, kde sa môžu
deti hrať a priehľady v každom rohu domu a chceli sme dobrých architektov, ktorých sa
nám aj podarilo nájsť. Guča architektúry, ďakujeme. Krásne učesali naše predstavy,
presvedčili ma na veci, ktorých by som sa sama bála, napr. schodisko popred celé okno.
Špeciálne ohľady na deti sme nebrali. Kvôli svetelnosti im do budúcna necháme
pôvodne našu spálňu, lebo v nej poobede krásne hrá svetlo a my si necháme tmavšiu
izbu, kde nás ráno bude budiť východné slnko. Vedeli sme, že chceme veľký priestor v
kuchyňo-obývačke, kde budeme ako rodina spolu. Celkovo máme pocit, že tento dom je
aj vďaka galérii tak poprepájaný, že kdekoľvek v dome sa nachádzame, stále sme
jednou súčasťou.
Čo bolo inšpiráciou pri stavbe a zariaďovaní domu?
Čomu ste sa práve naopak chceli vyhnúť? Sú nejaké konkrétne materiály, farby, tvary alebo značky, ktoré ste cielene zapojili do dizajnu?
Myslím, že od začiatku som mala jasnú predstavu ako má dom aj interiér
vyzerať. Minimalistický na materiály aj farby. Chcela som vymurovanú kuchyňu
doplnenú smrekovým drevom, veľký ostrovček uprostred, kde budeme spoločne
pripravovať večeru. Rovnako som mala v hlave ako ma vyzerať kúpeľňa. Všetko to boli
ale predstavy, ktoré boli finančne veľmi náročné a vďaka môjmu šikovnému mužovi sa
veľa veci pod jeho rukami premenilo na realitu. Samozrejme sa všetko učíme od
začiatku, preto sme zistili, že niektoré veci nefungujú a musíme ich už teraz opraviť.
Mám rada zemité farby, manžel čiernu, tak sme ich prepojili. Z materiálov
prírodne drevo, betón, kov, ľan. Všetko zariaďujeme veľmi pomaly a postupne.
Jednak sú moje predstavy finančne náročne a nerada veci lepím len aby boli. Na druhej strane
nechcem dom hneď zaplniť vecami, ktoré budú napokon zbytočné. Mám rada
minimalizmus, tak aby veci lahodili oku a zároveň bývanie pôsobilo útulne. Priestor, v
ktorom sa nachádzam, výrazne ovplyvňuje ako sa cítim. Mne sa veľmi páči napríklad
japonský štýl a niektoré prvky škandinávskeho štýlu, no sme na Slovensku, na Orave,
tak to treba trošku prispôsobiť.
Dom ste stavali svojpomocne alebo ste si najali firmu?
Narazili ste na nejaké prekážky alebo prekvapenia?
Väčšie veci ako hrubá stavba, omietky, stierky robili firmy, v istom bode to
prevzal do rúk môj muž a postupne dorába. Prekážky sa pri stavaní domu nájdu asi vždy
ale asi to nebolo nič nevyriešiteľné a veľké, keďže si nato nespomínam.
Ako sa vám od marca býva?
Už ste skúsili 3 ročné obdobia, v čom ste si každé užili? Pestujete alebo plánujete do budúcna aj nejakú vlastnú úrodu?
Býva sa nám výborne, je to náš vytúžený a vysnívaný domček. Okrem toho sa
nám niečo vyše mesiaca od nasťahovania narodil synček a všetky tieto zmeny prežívam
veľmi intenzívne. Keď niekedy len tak sedím doma za stolom a pozerám z okna, mám
pocit, že sedím priamo vonku, v prírode. Máme taký jeden strom, na ktorý pozeráme
vždy z postele a vnímame jeho premeny od jari až teraz do jesene a čoskoro ho pokryje
vrstva jemného snehu a to bude pre nás opäť niečo nové.
Záhrada je zatiaľ pre mňa veľká otázka. Vytvoriť ju tak, aby v našom okolí
splynula, aby hrala spolu s ňou. Určite chceme na jar zasiať vlastnú úrodu, kvety.
Chcela by som si počas zimných mesiacov, rozšíriť svoje vedomosti. V tomto smere nie
som znalec. Ako vybudovať peknú prírodnú záhradu. Na jeseň sme stihli vysadiť ovocné
stromy, každý si vybral ten svoj. Najmladšiemu synovi sme posadili lipu.
Aké máš očakávania od zimy?
Ako budete tráviť prvé Vianoce v dome? Máte nejaké rodinné tradície? Aké jedlá sú vo vašej rodine spojené s Vianocami? Zapájaš do varenia aj deti?
Na prvú zimu sa veľmi tešíme. Čakáme, či bude sneh aj na Vianoce, pretože
posledné roky to nebýva samozrejmosť. Predstavujeme si, že nás tu zasneží a
nedostaneme sa z nášho kopca. Asi by sme si to celkom aj užili, piekli chlieb, sánkovali
sa. Pred zimou a počas nej tu chodia srnky vždy ráno a poobede, sledujeme ich rovno
pred našimi oknami, je to taká naša malá rozprávka. Vianoce máme všetci veľmi radi ale
nezvykneme ich prežívať už mesiac pred. Skôr sa teším, že si počas tohto zimného
adventného obdobia budeme veľa čítať, vyrábať lampáše, sviečky, ozdoby, ktoré nám
spríjemnia toto čakanie na veľký príchod. Že sa rozvonia v dome vôňa včelieho vosku a
čečiny vo váze. Od prvého decembra si každý deň do Vianoc zapálime jednu sviečku na
našej adventnej špirále a čítame si pri tom zimné a vianočné príbehy, pomodlíme sa a
poďakujeme. Stromček zdobíme počas týždňa pred Štedrým dňom. Doposiaľ sme vždy
večerali aj s mojou rodinou a na štedrovečernom stole bývalo u nás toho vždy dosť. A
to, oblátky s medom, cesnak, praženica s rybou, kyslé ryby, slivková polievka, makové
opekance, kapustnica a ryba so šalátom. Z každého sme vždy aspoň trošku ochutnali.
Uvidíme ako tradície dodržíme tento rok. Deti všeobecne radi pomáhajú v kuchyni. Sú
takmer pri každom pečení. Niektoré ľahšie koláče zvládnu aj sami, ja musím už len
spraviť po nich poriadok. A keďže máme radi sladké, určite budeme piecť aj vianočné
koláče a pečivo a najviac sa teším na štedrák.
Ktorý je tvoj obľúbený kútik a kde tráviš najviac času?
Je ich viac. Rada sedím v obývačke a pozerám na rozpálený oheň v piecke, za
stolom v kuchyni s výhľadom na les v diaľke ako sa skrýva v hmle. Alebo v spálni na
posteli, v tichu, pri kojení syna sa nechávam objať západným slnkom.
Čo by si do budúcna ešte chcela na dome doplniť?
Je toho veľa, náš dom ešte ani z ďaleka nie je dokončený. Veľmi sa teším, keď
konečne dostane svoju drevenú fasádu. Postupne dorábame skrine a veľmi sa teším na
knižnicu pod veľkým oknom. Chýba nám veľa malých aj veľkých detailov, ktoré náš vždy
potešia, keď sa nám ich podarí zrealizovať. A vždy mi spraví radosť malá drobnosť,
nová váza, keramika, svietnik, veniec …
Ako vyzerá váš bežný deň doma?
Momentky z vášho rodinného života, ktoré sú zachytené na tvojom instagrame
pôsobia veľmi pokojne a pomaly.
Mám rada naše pomalé rána. Nikam sa neponáhľame. Manžel pracuje z domu,
ja som s deťmi doma. Máme čas na raňajky, zomlieť kávu a v kľude si ju vypiť. To je
najkrajší štart do dňa. Potom nastupujú povinnosti. Deti riešia školu, pomedzi to sa
hrajú, ja varím, uspávam a robím bežné práce doma. Chodíme von a poobede majú deti
krúžky. S príchodom jesene sa večery predlžujú a to je čas na stíšenie a spomalenie.
Častejšie berieme do rúk knihy, spoločenské hry. Niekedy mám pocit, že sa dni zlievajú
a pri tom si každý nesie svoju vlastnú vôňu spomienok.
Ktoré sú nejaké hodnoty, ktoré sa doma snažíte budovať a ako ich prepájate do každodenného života?
Dôležité je pre mňa tráviť ako rodina veľa času spolu, byť prítomná pre deti.
Rodina je pre mňa najviac. Rozprávať sa s deťmi, počúvať ich a odpovedať na otázky.
Chcem tu byť pre nich. O pár rokov si začnú tvoriť vlastné životy a ja chcem spomínať
na ich krásne detstvo a byť ich oporou a kamarátkou naďalej. Niekedy je ale naozaj
ťažké zachovať si chladnú hlavu, nevybuchnúť, keď je všade navôkol chaos. Nechcem,
aby náš život pôsobil ako jedna veľká idylka, lebo sme ako každá iná rodina, ktorá má
svoje radosti aj starosti. Učím deti aby boli vďačné za všedné maličkosti dňa, aby si avšímali krásu všade navôkol, aby neboli ľahostajní k ľuďom , prírode. Svet potrebuje
sebaistých a láskavých ľudí, ktorí nebudú rozdeľovať ale spájať.
Je očividné, že máš veľmi silný vzťah k prírode a vedieš k tomu aj svoje deti. Ako sa v lese cítia tvoje deti? V čom je podľa teba najväčší benefit detstva stráveného uprostred prírody?
Vyrastala som na dedine, obklopená lesom a kopcami. Pre mňa je príroda mojou
terapiou. V tichu kráčať a počúvať vlastné myšlienky, triediť a upratovať alebo len tak
byť. Von, na lúkach a v lese môžu byť deti skutočne slobodné, môžu počúvať sami seba
bez akýchkoľvek vplyvov, sú autentické. Často ich sledujem pri hre ako pracuje ich
fantázia, ako si z listnatého stromu spravia zmrzlináreň, ako predávajú malé ihličnaté
stromy na Vianoce, ako sa neboja dažďa. Mali sme aj taký zvyk, na ktorý sme posledné
dni pozabudli. Keď začne byť doma dusno, treba sa ísť prejsť a ono to opadne.
Fungovalo to 🙂
Tvoje deti nechodia do klasickej školy, ale učíš ich doma.Na Slovensku je to stále netypická forma vzdelávania. Ako ste sa k domácemu vzdelávaniu dostali? Ako vyučovanie u vás doma prebieha?
Keď sme sa presťahovali z hlavného mesta na Oravu, vzdelanie deti bola moja
najväčšia dilema. Okrem klasickej školy u nás na dedine, tu nebola iná alternatíva. Syn
navštevoval predškolskú triedu veľmi málo, prišla korona. Dcérka mala pár pokusov v
škôlke ale veľmi sa jej nepáčilo, chcela byť s nami doma. Syn nastúpil do prvej triedy aj
keď som v tom čase intenzívne rozmýšľala o domácom vzdelávaní, no strach ma
premohol. Všetko sa to začalo viac formovať práve počas toho prvého školského roka.
Veľa sme sa o tom rozprávali s manželom, ktorý ma v mojej myšlienke podporoval, aj so
samotným synom, ktorý v podstate prvý oznámil triednej pani učiteľke, že ďalší rok sa
bude učiť doma. Spoznala som aj pár rodín v okolí, ktoré mali takýto domškolácky prvý
rok už za sebou. Preto sme sa rozhodli syna z klasického systému vziať. Nepáči sa mi
forma vzdelávania v našom štáte, že malé deti musia sedieť 5 hodín v škole a častokrát
popri krúžkoch a iných povinnostiach nestihnú za celý deň ísť von. Taktiež sa mi nepáči
memorovanie, známkovanie, porovnávanie a stres, ktorý tam deti prežívajú.
Pri našom domácom vzdelávaní si stále hľadáme systém, v ktorom nám to bude
najviac vyhovovať. Na začiatku som verila idei unschoolingu ale rýchlo som pochopila,
že moja hlava to zatiaľ nedokáže prijať tak, aby som bola spokojná, kľudná a vyrovnaná
matka. Preto sa pridržiavame klasických osnov, to znamená, keď sa v 3. ročníku
preberajú vybrané slová, viem, že si ich za ten rok nejak osvojíme. Momentálne sa snažíme
fungovať systémom učenia v čase od 9 do 11, pričom sú dni keď sa neučíme vôbec(v
zmysle osnov) a sme len von alebo sa učíme dlhšie, ak ich niečo zaujme. Učenie je
široký pojem a verím tomu, že deti sa učia stále. Vnímajú svet okolo seba, pýtajú sa,
učia sa riešiť konflikty, prekonávať sa, pomáhať si navzájom.
Ak sa nemýlim, tak máte za sebou celý jeden školský rok. Ako to hodnotíš? Čo ste si s deťmi na tom užili a čo bolo naopak náročné? Komu by si takýto typ školy odporučila?
Prvý školský rok na domácom vzdelávaní bol veľmi príjemný. Bolo to pre nás
nové, a tú voľnosť sme si veľmi užívali. Tento rok začal pre mňa o dosť náročnejšie a
sama si hľadám spôsob ako v tomto celom kolotoči fungovať, tak aby nám všetkým bolo
príjemne. K tretiakovi pribudla prváčka a náš malý 7. mesačný chlapček. Asi by som
klamala, keby poviem, že je to úplne jednoduché. Sú dní a dní. Nie vždy chcú deti
spolupracovať a ja občas bojujem sama so sebou, aby som im to neznechucovala.
Napriek všetkému som nesmierne vďačná za tento čas navyše, ktorý môžeme s deťmi
tráviť. Viem, že nie je bežné, aby rodičia takto dlho fungovali s deťmi v podstate 24/7 a ja
to beriem ako veľké privilégium. Veľmi neplánujeme dopredu, čo bude. Môže sa stať, že
to z nejakého dôvodu nebudeme zvládať a deti sa vrátia do systému alebo budeme
ťahať takto spolu ešte veľmi dlho. Rovnako by som rada začala pracovať, aspoň
čiastočne, preto uvidíme, či sa všetky tieto povinnosti budú dať skĺbiť. Domáce
vzdelávanie je forma pre všetky deti ale nie pre všetkých rodičov. Veta, s ktorou som sa
stretla a stotožňujem sa s ňou. Veľa ľudí mi píše, že sa mu táto froma páči ale neverí si,
že nato nemá. Ja som pochybovala o sebe rovnako a sú dní, keď pochybujem stále.
Potom je to o tom uvedomení si, čo pre tie deti ozaj chcem, čo mi dáva väčší zmysel.
Ako si ako mama nachádzaš rovnováhu medzi starostlivosťou o deti a časom pre seba? Čo sú nejaké veci, ktoré ťa bavia a z ktorých načerpáš? Ako ste radi trávili spoločný čas s mužom ako ste to popri deťoch museli pozmeniť?
Posledné obdobie veľmi ťažko. Boli časy, keď som každý deň chodila behávať
alebo na prechádzku, minimálne na hodinu som potrebovala byť sama, v tichu. Veľmi mi
to pomáhalo nájsť vnútorný pokoj. Túžim sa k tomu vrátiť. Cítim, že to potrebujem, aby
som vedela zvládať vyhrotené situácie. Mám rada maličkosti doma, ktoré ma vytrhnú zo
stereotypu. Rada vytváram prijemnú atmosféru, ktorá vo mne vzbudzuje pokoj. Túžim
opäť začať tvorit, viac fotiť, to mi tiež povznáša dušu. Teším sa, že prichádza zima, malý
synček už bezo mňa chvíľkuvydrží a ja sa budem môcť vrátiť k obľúbeným bežkám. Čas
s mojím mužom sa točí okolo detí a nového domčeka. Či je to správne neviem ale
myslím, že to prirodzene vychádza z aktuálnej situácie, v ktorej sa nachádzame. A že sa
to postupne bude všetko meniť, podľa toho v akom životnom cykle sa budeme práve
nachádzať. Teším sa, že už niekoľko rokov môžeme byť stále spolu a väčšinu okamihov
dňa spoločne zdieľať bez toho, aby sme mali zo seba ponorku.
Je niečo, čo ti na živote na dedine občas chýba? Kam sa vyberiete, keď potrebujete zmenu prostredia?
Určite je veľa vecí, ktoré mi chýbajú. Od kultúry, divadiel, cez kvalitné potraviny,
školy, širšia možnosť práce. A najmä priatelia. Hlboké rozhovory a tvorivé chvíle s ľuďmi,
ktorých mám rada, s ktorými sa vznášame na jednej vlne. Taká vlastná bublina. Keď
nám chýba mesto, ideme do Žiliny. Náš program je tam väčšinou vždy rovnaký.
Bábkové divadlo, dobrá káva, kníhkupectvo. Párkrát do roka ideme naspäť do Bratislavy
alebo si spravíme výlet v blízkom okolí. Posledný rok je pre nás skutočne pomalým
jednoduchým rokom, kde si spoločne užívame chvíle v novom dome a najmä nášho
malého synčeka. Nie je sa kam ponáhľať. Niekedy človek nemusí utekať za krásou
ďaleko, aj keď sa to mnoho ráz mne samotnej žiada. Krása je niekedy bližšie ako si
myslíme len sa ju musíme naučiť nachádzať a pozorovať.
Na tvojich fotkách je vidno inšpiráciu prírodou aj na oblečení, ktoré ty a deti nosíte. Ako vyberáš, do akého oblečenia zainvestovať? Vedela by si nejak opísať váš štýl?
Obliekanie je pre mňa istý spôsob vyjadrovania. Nejdem po kvantite, skôr kvalite,
prípadne takom oblečení, ktoré viem vynosiť roky. Mám rada neutrálne, zemité farby,
prírodne materiály bavlna, vlna, ľan. Snažím sa nakupovať jednofarebné a ľahko k sebe
ladiace kúsky. Keď videla kamarátka náš šatník, smiala sa, že ešte aj ten ladí k domu 🙂
Deťom prirodzene nakupujem oveľa častejšie ako sebe lebo stále z niečoho vyrastú.
Kvalitné topánky a funkčné oblečenie sú na Orave potrebné. Sebe dlho nedoprajem nič
nové a na narodeniny som si kúpila Fjallraven bundu, po ktorej som už tri roky pozerala
a verím, že mi bude slúžiť dlhé roky. Začala som veľmi využívať vinted. Skvelá forma
nakupovania, najmä deťom. Pri častom sliedení, viete nájsť krásne kúsky za oveľa
nižšiu cenu. Keď niečo veľmi potrebujeme a nenájdem to tam, kúpim aj vo väčšom
reťazci. Kvalitné oblečenie malých značiek je nádherné a rada ho podporujem, keď si to
môžem práve dovoliť. Na druhej strane je aj veľmi drahé a netreba mať výčitky, keď si
človek kúpi niečo vo fast fashion, pokiaľ vie, že to naozaj potrebuje a vynosí to v
najväčšej možnej miere. Ale veľmi by som sa chcela naučiť šiť, aspoň základne veci a
pracovať na mojich základoch štrikovania. Milujem vlnené svetre, také poctivé, hrejivé
krásne. Vlastne taký poriadny doma nemám, to bude možno najbližší úlovok. Ale teda
behanie po obchodoch s oblečením naozaj neznášam.
Na záver, akými slovami by si opísala váš domov?
Náš domov, je miesto, o ktorom sme dlho snívali a teraz sme tu. Sedím v
kuchyni pri malom svetle, deti spia a píšem tieto riadky. Vždy som tu cítila veľký pokoj,
ešte dávno pred tým ako tu boli základy domu. Neviem, čím to bude. Spomienky na
detstvo? Veľa slnka a krásne výhľady? Možno áno. Prajem si, aby mali naše deti
najkrajšie spomienky na detstvo, aby tu ich duša rástla slobodne a vytvorili sme im
pevné základy, radosť, úctu k prírode, ľudom a k ním samotným. Cítim, že nechcem
ostať ukotvená len na tomto jednom mieste, časom chceme začať viac cestovať,
spoznávať a ukázať deťom väčší svet ale rovnako si prajem, aby sme sa vždy mohli
vrátiť na miesto, kde sa cítime najlepšie a bezpečne. Domov.