Dávnejšie ste si mohli prečítať o čitateľskom klube mňa a mojej maminy, ktorý vlastne nie je žiadnym klubom, ako spoločným nadšením nad príbehami. Už je to niekoľko rokov, čo mamine posúvam knihy, ktoré ma niečím nadchli, či už štýlom písania, originálnym prostredím alebo myšlienkou.
Tento krát som ale chcela skúsiť taký experiment a pozvať vás do čítania s nami. A teda myslím, že to už môžeme naozaj nazvať tým knižným klubom. Príbeh, ktorý spoločne čítame je poviedkový román Olive Kitteridge od Elizabeth Strout. Tento príspevok je predovšetkým pre tých, čo knihu čítajú a chcú sa podeliť so svojimi dojmami, na ktoré sa mimochodom veľmi tešíme. Nebol by to klub, ak by to bolo iba jednostranné. Preto sme pre vás pripravili pár otázok na záver, na ktoré môžete odpovedať do komentára. Ak ste knihu ešte neotvorili, kľudne čítajte ďalej. Namiesto spoilerov tu nájdete niečo málo z našich dojmov, ktoré vám možno poradia, či je to kniha pre vás. Po dočítaní odporúčam pozrieť seriálové spracovanie na HBO.
„Veľa ľudí malo svoje obľúbené kúsky a Angie im ich niekedy zahrala, ale nie vždy. Henry Kitteridge bol iný. Skladbu mu hrala zakaždým, pretože pri pohľade naňho mala vždy pocit, že vkĺzkla pod hrejivú prikrývku.“
Ku koncu leta som narazila na túto milú knižku z malomestkého ihličnatými stromami prevoňaného zákutia Maine. Tento americký štát mám spojený s filmom Pravidlá moštárny (Slová: „Goodnight, you princes of Maine, you kings of New England“ sa mi navždy uložili do pamäti), niekoľkými literárnymi dojmami z vysokej a jednou z mojich práve obľúbených blogeriek, ktorá si tam uprostred lesa postavila s rodinou drevený domček.
Môj dojem pred začatím knižky teda bol spojený s divokou prírodou, lesmi, pobrežím burácajúcich sa morských vĺn, zimou a jednoduchším až romantickým spôsobom života. Tento pocit vo mne prvé stránky knižky hneď potvrdili. Celá atmosféra pekne ladila s jeseňou, v ktorej som sa práve ocitla a príbehy bežných ľudí v malom mestečku, ich denná rutina a spojenie s miestnou krajinou vo mne vzbudili túžbu po spomalení. Také bežné veci ako pohľadnice v lekárni stáli za opísanie a ani postavy, ani rozprávač sa nikam neponáhľali.
„Keď sa v tie rána vracal k autu zaparkovanom pri maríne, niekedy ho prekvapil pocit, akoby sa mu zem pod nohami zmenila, že je príjemné kráčať v ostrom vzduchu, keď ševeliace duby pripomínajú priateľské šepkanie. Po rokoch si prvýkrát spomenul na Boha a mal dojem, že z police zložil zaprášené prasiatko s mincami a díval sa naň úplne novými očami.“
Táto knižka ale nie je taká romantická ako by sa mohlo zdať. Jej krásny rozprávačský jazyk odkrýva reálne hĺbky svojich na prvý pohľad obyčajných postáv. Nie je jedna, ktorá by bola dokonalá alebo by si neniesla svoju vlastnú ťarchu životom. Boli chvíle kedy som ich osud cítila na vlastnom tele a ich zlomené srdce bolo na moment tým mojím. To je ale tá krása dobre napísanej knihy, že cez ňu pocítime kus pravdy o tomto svete, o ľudskosti, o nás samých.
Kniha si berie meno po hlavnej postave, a teda ma zaskočilo, keď sa Olive v prvom príbehu ledva mihla.
Ďalej pokračuje moja mamina Evka:
Olive Kittleridge je učiteľka matematiky na dôchodku a so svojim manželom Henrym je akýmsi ústredným pilierom všetkých trinástich príbehov. Desiatky postav žijúcich pri mori na severe USA v mestečku Crosby v štáte Maine sa nám prezentujú pred očami tak celkom samozrejme a nevtieravo, až máme pocit, že ich už dávno poznáme a žijeme medzi nimi. Každý tu pozná takmer každého, susedia poznajú klebety a rodinné historky o tých naokolo, len ťažko niečo ututlať.
A Olive ako tá, ktorá sa cez svoju dlhú učiteľskú prax dotkla takmer každého, prestupuje príbehmi všetkých. Je akýsi pevný stĺp, dosť vysoký, takže vyčnieva z davu a v svojom dôchodkovom veku už aj tučný. Je trocha nevyspytateľná, poriadne protivná, drsná, ale v jednom okamihu zasa nežná a opatrujúca. Nevie si predstaviť život bez svojho manžela, aj keď jej ide poriadne na nervy. To ako stále každému hľadá partnera, on, láskavý a starostlivý, ako ho nazvala Kittleridgovcoch nevesta od jediného syna „zlatíčko“ a ten, ktorý „sa neustále sústredil na to, aby boli ľudia spokojní“ a aby neboli sami. Avšak nedá mi, na druhej strane a Elizabeth hádam prepáči, na mňa kniha pôsobila veľmi smutne. Takmer väščina jej postáv sú viac či menej osamelé a nešťastné.
„Ale keď lietadielko začalo stúpať a Olive pod sebou zahliadla jasno zelené polia v rannom svetle, trochu ďalej pobrežie, trblietajúci sa oceán s bielymi pruhmi spenenej vody ťahajúcimi sa za rybárskymi loďami, prepaodl ju pocit, ktorý už v živote nečakala: posadla ju náhla zúrivá túžba žiť. Naklonila sa, dívala sa cez okienko na nádherné bledé oblaky, blankytnú oblohu, svieži zelenú trávu, na širokú vodu. Zhora to všetko vyzeralo zázračne, úžasne. Spomenula si, čo je to nádej. A nádej bolo vrenie vnútri, ktoré nás ženie ďalej, rozráža nám vodu tak ako lode tam dolu, ako lietadlo, ktoré ju vezie tam, kde ju potrebujú.“
Niečo o autorke:
Elizabeth Strout prežila detstvo pri brehoch Maine a ako sama hovorí, to nie je vzťah, to je DNA. Aj keď sa životom túlala všelikde, nakoniec dnes býva len kúsok od svojho rodného domu a veľa z jej kníh sa zasa odohráva práve v Maine. Písala dlho a do štyridsiatky vydala len zopár článkov, aby sa nakoniec nestala ani právničkou ani „servírkou, ktorá podáva koktaily“, ale naozajstnou spisovateľkou. V roku 1998 jej novela Amy and Isabelle prerazila a stala sa celonárodným bestsellerom. A potom už to išlo. Za Olive Kittleridge dostala dokonca Pulllitzerovu cenu. Nečudo, spôsob ako vykresľuje svoje postavy, vône prírody, prímorský vánok nasiaknutý pachom rýb, spôsobuje, že zabúdate na realitu a priam ho cítite v svojej obývačke. Majstrovský avšak celkom ľahučký štýl, ktorým sa čitateľom prihovára, pôsobí pokojne a vytvára pocit bezpečia. Akoby rozprávala o vašej rodine či priateľoch. Akoby otvárala zákutia vášho vlastného detstva na dedine.
„Ľudia stále cítili potrebu oslavovať, pretože všetci svojím vlastným spôsobom chápali, že život je treba osláviť.“
KNIŽNÝ KLUB
Tieto otázky sú len takým podnetom, aby ste sa podelili o váš zážitok z čítania. Kľudne ale napíšte akýkoľvek iný postreh. Veľmi radi si vaše komentáre prečítame a kto vie, možno nám tu niekedy vznikne aj taká virtuálna diskusia.
- Tak čo vy na to? Ako sa vám kniha páčila? Ktorý príbeh sa vám čítal najlepšie?
- Aké pocity vo vás kniha vyvolávala?
- Ako ste si Olive predstavovali?
- Vedeli ste sa s nejakou postavou stotožniť? Alebo ste v nej videli niekoho známeho?
- Ako na teba pôsobila Olive? Videli sme ju z pohľadu viacerých postáv a nazreli sme aj do jej vnútra. Prečo si myslíš, že je taká aká je? Čo by ste urobili inak ako Olive?
„Bude sa vám páčiť, hovorila žena v telefóne. Je ručné šitá. Nádherná košeľa. Číslo začínalo 800 a žena, ktorá zaregistrovala objednávku, mala južanský prízvuk. Rebeka mala pocit, že počuje jednu z reklám na prací prášok, kde na lesknúcu sa podlahu dopadajú lúče slnka cez okno.“