Aj keď s našou kultúrou nemá americké vďakyvzdanie nič spoločné (pripomína si príbeh o hladujúcich pútnikoch, ktorí po osídlení novej a krutej zeme dostali od Indiánov do daru úrodu a podarilo sa im prežiť zimu), každý na neho narazí minimálne raz do roka, keď jeho obľúbený seriál tomuto sviatku venuje celú moriakovú epizódu. Pamätám si, že už od malička ma táto kultúra fascinovala. V dobe, kedy u nás nikto nepočul o arašidovom masle a páj som mala zafixovaný ako „ten koláč zo Snehulienky“. Už vtedy som pociťovala tú zvedavosť vyskúšať zvyky a jedlá, ktoré vo filmoch pôsobili také samozrejmé, a nám také cuzdie. Pamätám si na prvý americký týždeň v Lidli a ako som si víťazoslávne kúpila moje prvé arašidové maslo a marshmallow fluff alebo ako nám kamaráti z Ameriky priviezli oreo a namáčali sme si ho do mlieka ako veľkú vzácnosť. Raz sme dokonca s mužom skúsili upieť sladké zemiaky s mini marshmallows – vraj obľúbenú prílohu na vďakyvzdanie (neodporúčam). Táto zvedavosť ma od malička drží a možno aj vďaka nej vznikol tento blog, z potreby skúsiť ďalší nový recept, ktorý niekde považujú za tradičný. Hocikoľko ich vyskúšam, zoznam stále nekončí, preto málokedy pečiem to isté 2 krát.
Netrvalo dlho a na rad prišiel ďalší typický symbol vďakyvzdania, dezert, ktorý vo štvrtok večer bude servírovať asi každá americká rodina. Pumpkin Pie! Ak sa máme nejako inšpirovať z tohto cudzieho sviatku, tak jedným návrhom je isto tento tekvicový koláč. Nižšie nájdete recept, ktorý nie len chutí úžasne jesenne, ale ním aj môžete okúsiť kúsok inej tradície.
Posolstvo vďakyvzdania ale nemôže ostať len pri jedle. Aj keď myšlienka rodinných stretnutí za bohatým stolom vo vďačnom duchu znie romanticky, neviem, či je tento obraz aj realitou. Stačí si pozrieť jednu z tých seriálových epizód o tomto sviatku a, podobne ako slovenské Vianoce, sa zdá, že popri nákupnom ošiali, paniky v kuchyni a návštevných stratégií už pre nič iné často neostane miesto.
Ak si môžeme okrem receptu zobrať nejakú inšpiráciu z vďakyvzdania, napadá mi lepší príklad ako moriakový sviatok.
Je málo kníh, ktoré reálne zmenia váš každodenný život po tom, ako ich prečítate. Minimálna ja by som ich vedela vymenovať na jednej ruke. Už si ani nepamätám, ako som sa k Ann dostala. Možno to bol najprv jej blog, možno mi ju niekto odporučil, neviem. Pamätám si ale, ako som prvý krát čítala jej knihu Tisíc darov, a ako som začala vidieť svet inými očami. Keď si spomeniem na to dievča, ktoré hľadalo krásu a počítalo 1000 darov v snahe zažiť každodenné vďakyvzdanie, trochu jej závidím. Bola oveľa pozornejšia voči svojmu okoliu, jej oči videli dar v každej maličkosti a viac si uvedomovali, čo všetko majú rovno pod nosom.
1000 darov v sebe skrýva osobný príbeh Ann Voskamp a výzvu pre každého čitateľa, učiť sa žiť v neustálej vďačnosti, a to aj a uprostred obdobia, kedy sa nám dôvody na vďaku len ťažko hľadajú. Ann si prešla niekoľkými takými bolestivými obdobiami a túžba po radosti ju doviedla až k experimentu, z ktorého vznikla táto kniha. Jedného dňa si povedala, že ide skúsiť napočítať 1000 darov, vyložila si zápisník na kuchynskú linku a začala každý deň zapisovať. Z tohoto „núteného“ hľadania radosti sa stal zvyk a zo zvyku sa stal životný štýl. Vďačnosť sa premenila na radosť.
“Chcem vidieť krásu. V tom, čo sa zdá škaredé, v kuchynskom dreze, v utrpení, v každodennosti, vo všetkých dňoch až kým nezomriem, chvíľach pred tým, než zaspím.”
K tomuto experimentu vyzýva aj čitateľov svojej knihy. Vybrala som si na túto výzvu špeciálny zápisník, ktorý mi kamarátka doniesla z rodiska Shakespeara – hneď som mala podnet na prvý zápis. Je niečo na tom, keď vďaku pomenujete, akoby to samotné vyslovenie, zapísanie, bolo jej podstatou a malo moc meniť srdcia. Nevyslovená vďačnosť nie je vďačnosť, povedal niekto.
Môj zápisník má už niekoľko rokov. Podarilo sa mi dosiahnuť číslo 1000 a potom som s počítaním prestala. Je úžasné si ho prelistovať a čítať o tých dobrých veciach, ktoré som nielen zažila, ale aj mala tú šancu rozpoznať. Premýšľanie o vďačnosti a znovuobjavenie zabudnutých darov zapísaných rozmazaným atramentom mi dali túžbu sa k tomuto zvyku vrátiť.
Práve keď som rozmýšľala o tom, že tento príspevok spravím niečím viac ako len ďalším receptom, som dostala príležitosť vďačnosť praktizovať. Cez víkend som sa po niekoľkých rokoch bola pozrieť do domu, v ktorom vyrástla moja babička. Dlhé roky nám slúžil ako chata mimo mesta a ako malá som v ňom strávila dlhé letné týždne na prázdninách s mojimi starými rodičmi. Už je to ale niekoľko rokov, čo stojí opustene a život sa v ňom zastavil. Vybrala som si toto miesto na môj narodeninový výlet. Moja drahá babička nás pred rokom opustila a keďže sme každý rok zvykli narodeniny oslavovať spolu, mala som túžbu sa tam vrátiť. Vošla som do verandy, v ktorej som sa hrávala s bratrancom na školu, podľa čoho babička s istotou predpovedala, že budem učiteľka. Všetko bolo na svojom mieste, ešte aj jej gumáky do záhrady ležali pri dverách, ako keby čakali, že si ich niekto ešte obuje. Vošla som do obývačky a nemohla si nepredstaviť, ako nám pri veľkom stole všetkým s chuťou servíruje domáce halušky, s kôprom, tak ako to zvykla robiť jej mama. Sedela som tam ohromená stratou a zlatými časmi, ktoré sa už nikdy nevrátia. Zima a pavučiny vytvárali ešte väčší kontrast medzi realitou a spomienkami. A aj tak som sa ich snažila navodiť všetky, aby som čo i len na chvíľku mohla znovu zažiť tú radostnú malú osôbku, ktorou bola moja babička. A bolo to práve v tomto smútku, v tomto chladnom a schátranom dome, kde som našla krásu. Vzdala som vďaku za všetky tie chvíle a príbehy, ktoré sa udiali na tomto mieste, s mojimi starými rodičmi. Vzdala som vďaku za prvý rok bez babičky, ktorý sme zvládli. Ako sme prekonali to, čo sme si ani nevedeli predstaviť. Vzdala som vďaku za jej život, na ktorý sa dá tak ťažko zabudnúť, lebo ho každodenne darovala nám všetkým.
Pre všetkých, ktorí majú pocit, že im týždne prebehnú pred očami a potrebujú zaostriť na tú prehliadnutú krásu tu a teraz, prikladám vďačnú výzvu na blížiacie sa adventné obdobie. Taký malý experiment. Prajem vám, aby vám tento zoznam pomohol prežiť vďaku, ktorá sa premení na radosť. Skúste sami, čo sa stane, keď dary okolo seba pomenujete. Začnite tými krásnymi, príjemnými a možno raz zistíte, že ich nájdete aj v tom škaredom a bolestivom.
Recept na tekvicový páj
Ingrediencie
Cesto:
- 115g studeného masla
- 150g múky
- štipka soli
- 1 lyžička cukru
- cca 4 lyžice ľadovej vody
Plnka:
- 2 hrnčeky tekvicového pyré
- 330ml zahusteného mlieka (nesladeného)
- 150g hnedého cukru
- 2 vajíčka
- 1 lyžička škorice
- ½ lyžička zázvoru, mletého klinčeka a muškátového orieška
- štipka soli
- na podávanie šľahačka
Postup
- Recept na pyré
- Cesto si musíme pripraviť niekoľko hodín dopredu tak, že zmiešame múku so soľou a buď v mixéri alebo ručne prstami do nej rozdrvíme malé kocky studeného masla, až kým sa nám zmes nebude podobať na strúhanku. Potom pridávame podtupne vodu, až kým cesto nebude držať pokope.
- Vytvarujeme si z cesta kruh, ktorý zabalíme do potravinárskej fólie a odložíme do ladničky. Minimálne po dvoch hodinách ho môžeme vybrať, vyvalkať a vložiť do okrúhlej formy. Nožíkom odstraníme prebytočné cesto.
- Na plnku jemne vyšľaháme vajíčka a pridáme tekvicové pyré s korením a postupne aj mlieko. Všetko vylejeme do formy s cestom a pečieme prvých 15 minút na 215°C a ďalších 40 minút na 180°C. Špajdľou skúsime, či je koláč hotový.
- Podávame so šľahačkou.