Keď rozmýšľam nad typickou Francúzkou, možno prekvapivo mi ani len nenapadne stereotyp romantickej slečny v baretke. To, čo si predstavím je chudá žena v rovných rifloch, s rozopnutým sakom, rozcuchanými vlasmi a neviditeľným make-upom, ako si zamyslene ale svižne vykračuje vydláždeným chodníkom, zastaví sa v kvetinárstve, v jednej z milión „pharmacie“ si vyberie ďalší značkový krém, kúpi si dnešné noviny, posadí sa na pouličnej terase na kávu a cigaretu. Ak by som jej mala priradiť tvár, ako prvá by mi napadla Jane Birkin, ktorá je už pol storočia symbolom francúzskosti, napriek svojmu britskému pôvodu. V súčastnosti by jej tvár ale nahradila Jeanne Damas. Jej módna značka Rouje (ruži) ju preslávila svojimi kvietkovanými zavinovacími šatami a paletami rúžu.
Ako študentku a teraz už aj učiteľku francúzštiny ma Paríž so svojimi kaviarňami, históriou, módou, literatúrou ako aj množstvom clichés vždy fascinoval. Ak poznáte nejakého francúzskeho nadšenca, mám pre vás 2 knihy, ktoré by ho isto potešili. (Tip na vianočný darček)
Raz za čas sa zobudím s francúzskou náladou a pustím si môj french mood playlist, ku káve si dám pain au chocolat, pozriem si interview s Clémense Poésy a oblečiem sa ako Jeanne Damas. Keď som sa prvý krát konečne do tohto mesta pozrela, oslávila som to jedným hlbokým rituálom: V krátkych čiernych šatách pod Eiffelovkou som si zapálila moju prvú (a poslednú) cigaretu, z balíčka, ktorý mi na túto príležitosť kúpil môj manžel.
Keď som pred nedávnom narazila na knihu „Ako sa stať Parížankou, kdekoľvek žijete“ od Caroline de Maigret a Anne Berest, s pobavením som ju zhltla za pár dní. Kniha vtipne vykresľuje často protichodné vlastnosti parížskych žien, od lásky až po stravovanie, ktoré dopĺňa výstižnými fotkami a ilustráciami. Knihu netreba brať príliš vážne. Určite ju netreba brať ako návod na to, ako byť Parížankou, keďže je ich povaha vykreslená síce osudovo, ale aj dosť arogantne. Aj keď je na každej charakteristike niečo pravdy, sú zveličené do takých extrémov, že sa ich nedá brať inak ako s humorom. Na jednej strane nám autorky vykreslia Parížanky ako zvláštne mýtické bytosti a hneď na ďalšej tú istú predstavu sparodizujú.
Ako spoznať pravú Parížanku: Knihu som vám zhrnula do týchto 10 bodov
- V jej šatníku nenájdete: Logá – nie si bilbord, UGG topánky – netreba komentovať, tepláky – žiadny muž byť ťa v nich nikdy nemal vidieť.
- Zamiluje sa do 3 mužov v ten istý týždeň s rovnakým nasadením.
- Je enviromentalistka, ale niekedy si vezme motorku, aby si šla kúpiť bagetu.
- Zje pizzu 4 druhy syra, ale do kávy si dáva Steviu.
- Faux pas: Keď jej ladí kabelka s outfitom, vystavená svadobná fotka v obývačke, príliš vytrhané obočie . . .
- Nerada hovorí o tom, že chodí do posilky. Tak ako Francúzky nebudú hovoriť o make-upe, ktorý nosia – lebo hlavným cielom je vzbudiť dojem, že žiadny, tak aj hocijaké fyzické cvičenie držia v tajnosti.
- Nefarbí si vlasy a ak áno, tak len na jej pôvodnú farbu, aby ju zvýraznila. Toto pravidlo dodržuje viac menej každý: necháš si tú farbu, ktorú ti vybrala matka príroda.
- Utráca, keď si zmyslí, že súrne potrebuje: kyticu bielych ľalií, prvú edíciu klasického románu, nadmerné slnečné okuliare, romantickú noc v hoteli, starožitnosť, ktorú našla na ebay a proste bez nej nevie žiť.
- S deťmi sa nepiple. Určite sa im neprispôsobuje. Často ich nájdete ležať u návštevy na posteli v kope odložených kabátov, zatiaľ čo sa mama vo vedľajšej miestnosti do noci zabáva na večierku. Aby si mohla pripiť a zafajčiť, svoje deti po pôrode nekojí.
- Ako zdvihne telefón, keď konečne zavolá ON: Parížanka nechá telefón zvoniť. (Nečaká pri slúchadle) Predstiera prekvapenie, keď počuje jeho hlas. (Nečakala, že zavolá) Spýta sa, či mu môže zavolať naspäť za 5 minúť. ( Práve má niečo rozrobené.) Pravda je, že nie je sama . . . (et oui: nikdy si ju nemal nechať čakať.)
Táto kniha ma priviedla k ďalšej publikácii, tento raz od samotnej Jeanne Damas v spolupráci s Lauren Bastide, s titulom „V Paríži.“ Aj keď obe knihy prezentujú Paríž a jeho obyvateľky v akomsi záhadnom a osudovom svetle, À Paris už od začiatku naladí vážnešiu nôtu dotýkajúcu sa okrem módy a umenia aj politického aktivizmu. V knihe nájdete rozhovory s dvadsiatimi Prížankami.
Veľmi som ocenila, že ženy, ktoré boli vybrané ako obraz typickej Parížanky boli všetkých rás, vekov, pôvodov, zamestnaní, či už len módnych vkusov. Ani zďaleka neprevládal jeden trend. Niektoré sa v Paríži narodili a zvyšok života žili v zahraničí, iné sem pricestovali z iného kontinentu. Každá svojim príbehom a unikátnosťou inak zapadla do parížskej mozaiky, ktorú sa autorky snažili čitateľovi vykresliť. A predsa mali niečo spoločné. Paríž pre nich bol viac než len mestom.
Najviac ma ale potešilo, keď som v jednej kapitole zbadala Sylviu Whitman, majiteľku jedného z najčarovnejších kníhkupectiev na svete. So svojím britským prízvukom a americkým otcom som ju v tejto knihe nečakala. Jej otec sa do Paríža presťahoval pretože „chcel žiť v meste, kde ľudia sú básnikmi a život je poéziou,“ rovnaký pohľad sála zo Sylviiných slov, keď opisuje jej každodený život v Paríži. Prvý krát som ju videla v krátkom dokumente o Shakespeare and Company, na ktorý som narazila počas môjich youtubových potulkov. Keď som konečne mohla tento obchodík, kúsok cez rieku oproti Notre Dame, navštíviť, Sylvia tam práve niekomu dávala turné a ja som si pomyslela: „To je tá pani z videa!“ Pamätám si len, že k svojmu elegantnému outfitu mala pohodlné športové tenisky. Jej hlas by som počúvala na dobrú noc.
Niektoré pasáže znejú ako ozvena predošlej knihy
Parížsky stereotyp opisuje jedna z miestnych žien následne: „Žena, ktorá ovláda umenie vytvoriť outfit z ničoho, kombinovaním roztrhaných riflí s kašmírovým svetrom, zaviazaním trenčkotu cez voľné šaty, vysúkaním si rukávov na saku, vkĺznutím do vynosených balerín, aby šla tancovať. Všetky vlastnosti, ktoré prispievajú ku šarmu tej bájnej Parížanky už boli značne zobrazené. Iní pred nami už preskúmali jej šarmantnú náladovosť, jej sebadôveru a výstrednosti: to ako ukáže prostredník na šoféra, ktorý na ňu trúbi kvôli tomu, že sama odmieta použiť prechod pre chodcov alebo ako odignoruje telefonát, na ktorý už pätnásť mesiacov čaká. V krátkosti, jej ľahostajnosť.“
Ďalej tvrdí, že tento bezstarostný postoj, nezažijete nikde inde: Parížanka môže vyjsť z domu neučesaná, bez manikúry či sedieť bez toho, aby si prekrížila nohy. Sú ale veci, ktoré berie smrteľne vážne. Zabudnite na šport, vyšívanie, záhradkárčenie alebo varenie. Pre Parížanku je tou najdôležitejšou zručnosťou schopnosť vedieť vybrať víno. Je to otázka pýchy.
Keď som plánovala článok inšpirovaný týmito dvoma knižkami, dostala som chuť skúsiť tento bájny parížsky štýl napodobiť. Našla som na to aj tú pravú osobu. Ak má niektorá z mojich kamošiek blízko k pravej Parížanke, tak je to Veronika. Vybrali sme sa do parku s taškou plnou outfitov a foťákom (ako za starých stredoškolských čias) a až na mieste som zistila, že trenčkot, ktorý si Vero na fotku doniesla je pravý Burberry, ktorý objavila vo vintage obchodíku na potulkách Parížom.
